Aj tento rok to boli opäť priestory Slovenskej národnej galérie, ktoré ožili na tri dni lokálnym dizajnom. S menami dobre známymi, ale aj každoročne pribúdajúcimi nováčikmi, ktorí sa šplhajú po pomyselnom rebríčku stúpajúcej popularity – napríklad tým, že postupne získavajú lepší časový slot na prezentáciu a presúvajú sa do večerného programu. Nie vždy je to však záruka, že aj prezentovaná tvorba dokáže v sebe snúbiť kvalitu, originalitu a zároveň nutný rozmer výpovede smerom k čo najširšiemu publiku.
Čítajte viac Veľa (nahej) kože, vypredaná šou aj vztýčený prostredník: Ďurišová len v šnúrkach, éterická Slačková a Fialová s Kocúrikovou ako šachové kráľovnéOsobne som sa zúčastnil na takmer všetkých prehliadkach akcie – mrzí ma, že sa mi to nepodarilo v prípade značky Mandach, ktorá akciu v sobotu počas neskorého popoludnia otvárala. Azda aj preto, že sprievodné fotografie naznačujú, že dizajnérka Monika Mandačová predstavila relatívne ucelenú súčasnú kolekciu s prepracovanými a zároveň nečakanými detailmi. Objem napríklad preniesla v nohaviciach smerom do dolnej polovice, na sakách dámskej aj pánskej časti kolekcie zaujali zaoblené ramená a rukávy, ktoré redefinovali klasickú siluetu týchto kúskov šatníka. Hoci súčasťou konceptu pri tvorbe bola aj myšlienka kontrastu materiálov, o kúsok lepšie u mňa fungovali práve odevy, kde sa sústredila na precízny strih a spracovanie a narábala iba s jednou látkou. Vyzdvihnúť určite treba dámske kabáty či variácie na nohavicové kostýmy zbavené urputnosti a klasickej úradnej oficiálnosti – ženskejšie, odľahčené a nositeľné.
Sobotňajší program doplnili ďalšie ženské autorky, pričom prístup každej z nich je k dizajnu celkom odlišný. Andrea Pojezdálová sa vrátila s veľmi ženskou kolekciou, ktorá sa hrala s asymetriou a zrkadlovou symetriou – niektoré odevy pripomínali priam antické rúcha – neboli však archaické, práve naopak. Pojezdálovej návrat sa niesol v znamení zrelšej a ženskejšej tvorby, ktorá síce neosloví každú ženu, ale ktorá zároveň veľmi jasne definuje skupinu tých, ktoré podobné odevy nosia. A v kontexte módy je to v mojej mysli skupina, ktorá móde rozumie.
Farebná paleta sa pohybovala v decentných tónoch sivej, svetlobéžovej, champagne, bielej aj čiernej s antracitovou. Na tejto prehliadke – možno pod dojmom aktuálneho momentu – som nadobudol aj pocit, že sa objavil jeden z najkrajších modelov celej trojdňovej akcie vôbec – čierne šaty ku krku z látky s decentnou diagonálnou štruktúrou v potlači a gombíkmi, ktoré sa ťahali smerom cez chrbát a modelku objímali ako akýsi lupeň. Delikátne!
Čítajte viac Najlepšie oblečená Slovenka? Drobná opäť potvrdila, že má k titulu blízko. Pallová, Hurajová či Mirka Dobiš, tu sú najlepšie looky módneho maratónuSúčasná a hravá, v niektorých detailoch rebelujúca, v iných dievčenská a ženská bola kolekcia Petry Kovacs, ktorá si už za pár rokov stihla vytvoriť signifikantný štýl a osloviť tvorbou aj časť domácej šoubiznisovej scény. Kovacs odprezentovala kolekciu, ktorej ambíciou bolo naplniť šatník klientky – od ukážkovo spracovaných podprsenkových topov a riasených či naberaných minisukní, cez denimové nohavice až po koktejlové minišaty smerom ku kabátom a večerným šatám. V materiáloch prevažovali metalické a lesklé štruktúry. V detailoch potom kontrastné prvky výrazného lemovania či šnurovania, práca s prestrihmi alebo riasením, ktoré však nemalo striktné a symetrické formy, čím sa ešte umocňovala popová hravosť.
Vo výraznom kontraste s tvorbou tria spomenutých dám bola kolekcia Murmur od Veroniky Kostkovej. Inšpirovaná érou Belle Epoque prezentovala autorka svoj pohľad na súčasnú dámsku módu pohybujúcu sa na spektre bližšie smerom k spoločenskej a večernej. Svedčil o tom aj počet koktejlových a večerných či priam plesových šiat, operných plášťov alebo detailov v podobe vlečiek aranžovaných cez motív mašlí na zadných dieloch alebo rukách modeliek. Pri Kostkovej tvorbe sa nedá prehliadnuť precízne spracovanie a dôraz na detail. Jasne definovaná estetika jej však vytvára aj isté hranice v autorskej osobitosti v prístupe k odevu a súčasnejšiemu rozmeru módy. Jedným dychom ale možno dodať, že práve Kostkovej modely sa dali na podujatí vidieť na viacerých ženách a dokonca sa jeden prehliadkový objavil aj na koncerte Take That, keď si ho vzala na seba Lina Mayer – takže autorka je určite spokojná.
Čítajte viac Takú zvodnú ste Hurajovú hádam ani nevideli! V šatách od Kostkovej žiari aj Hlaváčková či Fajnor, známe ženy oslavujú domácu móduŽenskú zostavu prezentovaných dizajnérok uzatvorila Terézia Feňovčíková so značkou freier a Maja Štvrtecká, ktoré sa predviedli v nedeľňajšej časti programu. Štvrteckej kolekcia Frag_ility bola fúziou výrazného vizuálu (umocneného autorskými potlačami materiálov od Juraja Straku) v spojení s elegantnou dámskou módou, ktorú zvyčajne definuje výraz menom kapsulový šatník. Trenčkot či košeľové šaty, nohavice aj nohavicový kostým so sakom v mierne oversized forme alebo elastické denné šaty, vestičky aj bunda do pása so zaoblenými ramenami.
To všetko vytvára celoročnú garderóbu, ktorú je možné kombinovať a striedať – budovať na nej šatník na rôzne príležitosti či časti roka. Samozrejme, s výraznými vzormi sa jeho funkcia posúva a súčasne limituje. A to je aj moja najväčšia výhrada smerom ku kolekcii – nadužívanie printov totiž môže odlákať pozornosť od šikovnosti samotného návrhára – „konštruktéra“. Čo je v prípade Štvrteckej, ktorá ukážkovo zvládla tailoring viacerých konštrukčne náročnejších odevov (dámske sako s dokonalo symetrickými prestrihmi na chrbte bolo top!), trochu na škodu.
Precíznosť v spracovaní sa počíta
Konštrukcia a spracovanie je jednou z devíz tvorby Terézie Feňovčíkovej a práve jej kolekcia Defectum patrila v mojich očiach medzi vôbec najsilnejšie z celého programu. Na počiatku je vždy idea a ateliér freier s ňou pracuje na viacerých úrovniach, zapája ju do detailov, hravých prvkov, ale zároveň sa snaží odevmi evokovať myšlienku, snahu na zamyslenie. Feňovčíkovú inšpiroval film Americké psycho z roku 2000 a pohrávanie sa s prvkami ako trenkové šortky či plastové plášte a kabátiky s digitálnou potlačou od Juraja Straku mohlo skončiť aj pri prílišnej doslovnosti, no nestalo sa tak (hoci sekeru si mohla odpustiť).
Celá kolekcia bola o poznanie subtílnejšia a jemnejšia ako Feňovčíkovej minuloročný počin – dôraz na pánsky tailoring s prvkami estetiky 80-tych a 90-tych rokov osviežovali detaily – na pohľad často defekty – v jednotlivých odevoch. Tie sa neobjavili len na oblekoch a širokých nohaviciach (jeden z najsilnejších kusov kolekcie), ale tiež vo Feňovčíkovej obľúbenom denime. Prešívanie kontrastným štepom – nie pravidelným, ale akoby jemne zvlneným – či napríklad potlač hlbokou a sýtou čiernou (namiesto očakávanej krvavo červenej) na tmavom denime bolo ukážkou talentu a premysleného prístupu autorky, ktorá si za roky pôsobenia na trhu vytvorila klientelu medzi mužmi aj ženami, ľuďmi z prostredia hudby či filmu. A právom.
Pánski dizajnéri a ich prístupy
Postupné získavanie a udržanie si klientely je v miniatúrnom slovenskom priestore a bubline, ktorá si občas žije len sama pre seba, veľmi dôležité. A podobnú ambíciu sa nepochybne podarilo dosiahnuť aj Pavlovi Dendisovi a za relatívne krátky čas aj Jakubovi Matiašovičovi. Obaja sa prezentovali počas prvého dňa prehliadok, pričom obaja spojili svoje sily s textilným dizajnérom Jurajom Strakom. Matiašovič skombinoval odevy inšpirované brutalistickou architektúrou s atypickými strihovými detailmi v podobe zapínania či našívania pruhov látky vytvárajúcich geometrické vzory. Printy dávkoval rozumne, pohral sa s farebnou paletou a celkový dojem pôsobil vyrovnane – hoci, neuškodila by editácia a zváženie, či všetky odevy musia byť prezentované v rámci pódiovej prehliadky. Niekedy skrátka stačí mať ich len v ponuke – klient bude vedieť, že vychádzajú z danej témy, inšpirácie či sezóny.
Toto je však výhrada, ktorá platí smerom k domácim dizajnérom – dámam aj pánom – vo všeobecnosti. Rozumiem, že chcú postaviť počtom kreácií bohatšiu kolekciu, priblížiť sa tvorbe a produkcii kolegov spoza hraníc. Ale nie je to vždy pre dobro veci. V prípade Pavla Dendisa to platilo pri výraznom nadužívaní šachovnicového vzoru (tiež od Juraja Straku), ktorý postupne spôsoboval, že sa pod vizuálnym tlakom strácala pozornosť smerom k odevu ako takému. Je to tiež škoda, lebo napríklad sexy a príťažlivé šaty s asymetrickým lemom sukne, kombinujúce dva veľkosti vzoru či dokonca materiál s čipkou, boli silnými modelmi kolekcie Fools.
Čierno-biela paleta vychádza z Dendisovho rukopisu a tentoraz ju osviežoval odtieň ružovej aj tóny pastelovej zelenej v šachovnicovom vzore. Kolekcia ponúkla silné (a u návrhárovej klientely ľahko predajné) modely kabátov či napríklad predĺžené sakokabátiky s humorným detailom strapcov na náprsných vreckách. Jokerovská inšpirácia sa pretavila v prístupe dvojznačnosti (dvojfarebnosti), keď jedna farba bola použitá na prednom a iná na zadnom dieli nohavíc či kabátikov. Pôvodne dizajnér pánskej módy prechádza zaujímavým prerodom, pretože práve ženská časť kolekcie bola nápaditejšia, v pánskej akoby recykloval svoje osvedčené prvky a nechcelo sa mu vystúpiť z komfortnej zóny.
Úsvit viery v lepšie časy
Pánsku zostavu prehliadkového rozvrhu uzavreli v sobotu Marcel Holubec a Martin Hrča. Nie nezámerne ich vnímam v súvise – možno aj preto, že obaja v minulosti potvrdili, že patria k najoriginálnejším autorom domácej módy, každá ich kolekcia má ideu, bohatý výrazový slovník a často konštrukčne veľmi náročné spracovanie odevov či experimentovanie s materiálmi.
Ak vezmeme do úvahy tento kontext, Marcel Holubec sa vlastne predstavil úplne inak, ako ho divák a klient pozná – dôvodom bolo jeho spojenie so značkou Ozeta a tvorba kapsulovej pánskej a dámskej kolekcie pod krídlami značky. Na detailoch ako epolety kabátov, zvýraznené manžety košieľ a blúzok či asymetricky prevísajúcom páse krátkej sukne bol jasne rozpoznateľný rukopis dizajnéra, výsledok bol však mimoriadne nositeľný, súčasný a v tom najlepšom slova zmysle komerčný a predajný. Práve pri pohľade na armádu modeliek pochodujúcich v čiernych jemne predĺžených sakách som si uvedomil, že možno práve takto by som chcel vidieť omnoho viac domácej módy a domácich tvorcov – v spojení so značkou, ktorá im dokáže zabezpečiť priestor na klientelu mimo uzavretej bubliny a pomôže im otestovať ich význam v tom, čo móda vo svojej prapodstate vlastne znamená – obliekať (a ja sám dodávam – tešiť). Holubec tento test zvládol na jednotku s hviezdičkou.
U Martina Hrču sa nečakalo azda nič iné ako opulentná prezentácia, pompéznosť a divadlo. Pre autora sú neoddeliteľnou súčasťou tvorby, no platí, že nikdy nie sú na úkor prezentovaného (čo sa nedá napríklad povedať o pondelňajšej šou Boris Hanečka verzus Lukáš Krnáč).
Čítajte viac Nemá žena padá do mora a dvíha sa jej sukňa... scéna z oscarového filmu zrodila krásu v Starej tržnici: Šaty ako rozbúrené vlny, krinolíny aj perly na ústachKolekcia EDEN – poľahky ju možno nazvať svadobnou, hoci nemusí slúžiť len na takýto účel – obsahovala 16 modelov s masívnymi objemami v sukniach, korzetmi a detailmi v podobe kvetov. Či už vysoko štylizovaných alebo jemnejších, delikátnych, ručne našívaných na tyle alebo hodvábnom tafte. Bola to ako rozprávka, ktorá sa končila veľkolepým finále s modelkami v štylizovanom zátiší uprostred móla, ktoré akoby odkazovalo na ikonické zábery Cecila Beatona. Pohľad na tento veľkolepý vizuál, ohlušujúci potlesk publika a tóny skladby Dawn of faith (Úsvit viery) však vo mne zároveň vyvolali aj jednu otázku.
Dokáže slovenský dizajn vystúpiť zo svojej bubliny a zasiahnuť raz aj širšie, početnejšie a rozmanitejšie publikum ako to, čo sa každoročne chodí usádzať na podobné podujatie a niekedy ho viac ako móda samotná zaujíma, či dostane miesto v prvom rade (áno, uznávam, je z neho ten najlepší výhľad)…
Ktohovie. Ale ja stále verím…