Dizajnérke Ide Sandor pred pár mesiacmi tlieskali po premiére tretieho ročníka podujatia Fashion Ballet, kde navrhla kostýmy pre jednu zo štyroch miniatúr. Oblieka ženy z biznisového prostredia aj známe herečky. Cesta k móde však bola kľukatá.
Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou podobou relácie Ide o nás, ktorú sme nakrútili koncom mája. Pozrieť si ju môžete nižšie.
Stretli sme sa v Bratislave, no pochádzate z Košíc. Prezraďte mi na úvod, aké pocity sa vám spájajú s oboma miestami. Majú nejakú špecifickú energiu?
Som srdcom Košičanka. Na Košice ozaj nedám dopustiť, na moje klientky, na mesto. Žije sa mi v ňom veľmi dobre, ale rada chodievam aj do Bratislavy. Mám už odtiaľto klientky. A keď ich nie je veľa, vnímam návštevy hlavného mesta ako veľmi príjemné cesty.
Čítajte viac Keď sme si začali brať dieťa domov, pochopili sme, že je 'náš' a patrí k nám, hovorí otvorene o adopcii pre Pravdu Adela Vinczeová
Museli ste počas práce na kostýmoch pre Fashion Ballet cestovanie zintenzívniť?
Áno, bolo to trošku náročnejšie. Veľakrát som prišla iba na otočku. Zvládnuť sa to dá. Možno aj preto, že my východniari sme vďační, keď máme prácu a môžeme cestovať. Nerobí nám to problém.
V mysliach ľudí – aj tých z módneho prostredia – často panuje predstava, že my si tu žijeme v bratislavskej bubline, v ktorej sa všetko odohráva. Pravdou to asi nebude, svedčí o tom aj schopnosť viesť vlastný ateliér na druhej strane republiky. Ako funguje módny biznis a klientela na východnom Slovensku?
Mám klientky za odmenu. Sú veľmi vďačné a skutočne počúvajú, čo im radím. Zároveň si vážim aj ponuky z Bratislavy, ženy sa mi ozývajú samy od seba, čo tvorcu vždy poteší. Hoci možno teraz sa mi to zdá, že prichádzajú samy, ale je to aj výsledok dlhoročnej práce. Neváhala som a investovala môj čas a kopu peňazí. Chodila som sa prezentovať na všemožné módne akcie, ktoré sa konali. Nikdy som nemala problém s cestovaním. A asi aj to bola cesta, ako som sa zapísala do povedomia ľudí. Budovala si kariéru a meno mojej značky.
Existuje rozdiel medzi tým, ako sa oblieka Slovenka v Košiciach a žena v Bratislave?
Klientky z východu si dávajú viac záležať na výbere odevu. Zdá sa mi, že východniarky vnímajú výber odevu viac ako oslavu. Vždy majú v mysli nejakú udalosť, kam sa potrebujú obliecť. Dávajú si na sebe veľmi záležať a chcú vyzerať dobre. U mňa v ateliéri väčšinou chystáme oblečenie na slávnostnejšie príležitosti, no, samozrejme, v ponuke sú aj veci na bežný deň. Možno tým, že Košice sú menšie mesto, menej udalostí, menej možností, znásobuje to dôvod, prečo si ženy dávajú takto záležať. Bratislavčanky chodievajú častejšie na rôzne podujatia, akcie neberú tak vážne. Zdá sa mi, že je pre ne menej podstatné zaobstarať si niečo nové, niečo originálnejšie.
Čítajte viac Krása na parkete sa nezaobíde bez bolesti, priznáva najlepšia slovenská tanečnica. Arcolinová žije v Hongkongu s Talianom, spolu kraľujú svetu tanca
Vždy ste túžili byť módnou dizajnérkou? Študovali ste niečo celkom iné…
Po gymnáziu som nastúpila na strojnícku fakultu Technickej univerzity v Košiciach. Vždy som bola technický typ. Nemám problém s priestorovým videním a vnímam oba odbory ako veľmi blízke. Aj v módnej práci ste v kontakte s materiálom, v našom prípade textilným. Vlastne sme takí sochári. Vytváram si vlastné strihy, nové modely. Tie najlepšie vznikli, keď som látku poskladala inak. To je technické nadanie, ktoré v sebe mám. Možno keby som študovala módu, nechala by som sa zväzovať postupmi, ktoré by ma v škole naučili a nedokázala sa na dizajn pozrieť aj inou optikou. Nemala by som takú voľnosť. Niekedy som brala abscenciu odborného štúdia módy trošku ako hendikep, dnes už ma to netrápi.
Takže boli pri rozhodovaní sa pre módu aj nejaké zaváhania a dilemy?
Móda ma vždy zaujímala, ovládala som všetky ručné práce. Naučila som sa ich sama, hoci moja babka aj moja mamka šili. Prirodzený talent v kontakte s materiálom a so strihom bol prítomný už odmalička. Pozrela som sa na nejaký pletený vzor a okamžite som vedela, ako sa pletie. Alebo som si pozrela strih šiat, preštudovala postup v časopise a ušila si ich. Nemám žiadne špecializované školy, žiadne kurzy, no k móde ma to vždy ťahalo. Už na strednej škole, počas štúdia na gymnáziu, som sa skontaktovala s rôznymi združeniami, ktoré na Slovensku boli. Chodila som na súťaž mladých návrhárov Trenčín mesto módy. Ako gymnazistke mi dali pocítiť, že nie som študentkou odevnej školy a teda nemám šancu. Redaktorka Katarína Šlosárová z magazínu Eva sa však rozhodla oceniť ma zvláštnou cenou – aj preto, že brala ako veľkú nespravodlivosť, že ma nechceli oceniť, hoci moja práca bola dobrá. Keď potom uverejnili v časopise Eva moje modely na celej strane a veľkých fotografiách, zatiaľ čo ostatné si vyslúžili len maličké zábery, bola som naozaj hrdá. Spočiatku, keď som tvorila, výsledkom boli avantgardné a často nenositeľné kreácie, kde som použila kreativitu. Ušila som modely z juty, ktorú som našla v babkinej stodole, a k nim som formou makramé viazala doplnky. Ďalší ročník som si plietla modely z obväzov. Nevedela som, či to bude mať úspech, ale cítila som, že takto sa chcem vyjadriť. V tom čase som však mala aj isté obavy, možno nesmelosť. Všetci súťažiaci sme bývali v jednom internáte a ja som išla žehliť veci na prezentáciu niekedy o polnoci. Aby ich nikto nevidel. Nemala som toľko sebavedomia a o to väčšie bolo prekvapenie, keď som potom súťaž vyhrala. Rozhodnutie založiť si vlastné štúdio prišlo tak nejako prirodzene. Organicky. Aj posun do nositeľnej módy. Dnes mi veľmi záleží, aby odevy, ktoré tvorím, boli funkčné, aby ich ženy rady nosili. Ich tvorba by mal byť dialóg. Nechcem robiť šaty direktívne podľa mojich rozhodnutí, ale ako výsledok dialógu s nositeľkou.
Čítajte viac Oľga Trčková: Umenie vás podrží aj v najťažších chvíľach
Spomenuli ste slová hendikep a menšie sebavedomie. V klasickom módnom prostredí ste sa asi istý čas považovali za outsiderku. Motivovalo vás to presadiť sa viac a namiesto sto percent do všetkého vkladať aj stopäťdesiatpercentný výkon?
Nebrala som to tak, že nie som študentkou módy, tak musím robiť dvakrát toľko. V začiatkoch som sa túžila najmä vyjadriť, chcela sa zúčastňovať na fashion weekoch. Do mojich kolekcií som investovala veľa – každý rok, každú sezónu som sa chcela prezentovať novou kolekciou. Nikdy som neľutovala prostriedky vynaložené na moju vášeň. Tvorivá energia aj tok peňazí musia byť v pohybe. Keď niečo dáš, niečo zase dostaneš a verím, že to skutočne funguje. Módu a ten tvorivý proces som milovala – stále milujem moju prácu – a túžila som urobiť veľa kolekcií. Netušila som, či príde úspech, či sa moja vízia stretne s porozumením. Dôležitý bol pocit sebavyjadrenia. Išlo to tak roky a teším sa, kam ma to doviedlo. Viete pomenovať, kedy nastal kľúčový moment, keď sa z toho pomyselného „dáš“ stalo „dostaneš“?
Verím, že klientky ma oslovujú vďaka mojim modelom. Chodia za mnou ženy, ktorým sa páči, čo robím. Neviem, kedy presne nastal zlom, ale trvá to už pár rokov. Som rada a teší ma aj, že som nikdy nešla hľadať ľahšiu a rýchlejšiu cestu. Nesnažila som sa oslovovať celebrity, ktoré by ma spropagovali, klientky prišli samy od seba.
V ich zozname už dnes pár celebritných mien máte.
Som za ne veľmi vďačná. (úsmev). Ale chcela som, aby ma oslovili samy. Nesnažiť sa niečo urýchliť cez Instagram. Aby sa niekto tváril, že nosí moje modely, hoci by to nebola pravda. Mojím snom bolo zažiť príbeh, keď za vami príde žena – či známa, alebo neznáma – pretože sa jej páči, čo tvoríte. Vybrala som si ťažšiu aj dlhšiu cestu a bolo to dobré rozhodnutie. Moju kariéru neurýchlila žiadna známosť, nikto za mňa nič nevybavil. Všetko som si vybehala sama a prinieslo to ovocie. Ľudia, ktorí ma oslovujú, tak robia kvôli mojej tvorbe.
Predsa len pár prominentných klientok pomenujem. Obliekate Zdenu Studenkovú, herečku Gabrielu Marcinkovú, opakovane ste na niekdajší ples v opere pripravili róby pre bankárku Elenu Kohútikovú. Sú známe ženy iné klientky ako bežné Slovenky?
Myslím, že každý dizajnér by vám odpovedal, že rád tvorí pre všetky ženy. Ale, samozrejme, obliekať Zdenku Studenkovú či Elenu Kohútikovú, osobnosti ženského biznisu aj kultúrneho života, je snom asi každého z nás. Zvlášť ak vás oslovia samy od seba. Cením si veľmi, že sme si porozumeli ľudsky, sú to moje priateľky. Fakt je to sen.
Čítajte viac Ako jediná Slovenka žiarila na slávnej prehliadke Victoria's Secret. Dnes sa učím všetko nanovo - chodiť, stáť aj tancovať, hovorí Michaela Kocianová
Herečka Zdena Studenková nedávno oslávila okrúhle jubileum. Dostala od vás špeciálny darček priamo z ateliéru?
Samozrejme, spískali sme to s jej partnerom Brankom Kostkom, ktorý mi navrhol, aby som pre ňu niečo pripravila. Ešte v ten deň mi posielala fotky a ďakovala mi. Tak som rada, že som trafila a pripravila pre ňu niečo, čo ju potešilo.
Vráťme sa ešte k Fashion Balletu, ktorý mal v máji premiéru na doskách scény Baletu Slovenského národného divadla. Vytvoriť módne kostýmy pre baletnú miniatúru – určené na pódium, javiskový pohyb, pod svetlami a pred kamerami – je asi iné ako klasický odevný dizajn.
Je to úplne iný proces a iná cesta. Keď ma oslovili a zavolala mi riaditeľka Baletu Nina Poláková (pozn. redakcie: Ninu Polákovú medzičasom z postu riaditeľky baletu odvolali), bola som nadšená. Až dodatočne som si uvedomila, akú mám zodpovednosť. Prišiel aj plamienok pochybnosti, či to zvládnem – nikdy som nič podobné nerobila. Ale výzvy mám rada. Od začiatku mi v hlave bežalo, že chcem kostýmy vytvoriť inak. Nechcela som použiť bežné materiály, z ktorých šijeme klientom. Látky, aké sú v ponuke. Nechcela som použiť prvoplánové baletné sukne, ľahučké tylové alebo šifónové – skrátka také to oblečenie, aké baletky používajú. S hľadaním materiálu som sa natrápila, zaťažila som celé moje okolie. (smiech) A potom, keď som raz zavítala do veľkoskladu s látkami, v rohu som zbadala bal, ktorý ma okamžite upútal. Bola to sýpkovina, z ktorej sa zvyknú šiť periny. Najprv som to zavrhla, ale neskôr mi svitlo. Veď naša miniatúra sa volá naša miniatúra sa volá DREAM OUT. Je o snívaní. A snívame predsa v posteli pod perinou. Pekne som sa vrátila po materiál, zobrala z neho len pár metrov a povedala si, že sa skúsime s ním popasovať. O pár dní už nebolo cesty späť, lebo som si kostýmy nevedela predstaviť zo žiadnej inej látky. Na prvú skúšku do Bratislavy som išla s malou dušičkou a pár vzorkami. Odpichla som sa od kabátov, od mojich trenčkotov. Použila som klasické strihy, fazóny, ktoré som zväčšila, niektoré fazóny som vypchala perím. Samotné strihy som dekonštruovala, niekde predĺžila alebo rozšírila rukáv, predĺžila výložky alebo skrátila len jednu nohavicu. Na pohľad to boli akoby nezmyselne strihovo riešené veci. Ale aj to bol môj zámer. Naše sny nie sú ucelené, sú akoby potrhané, niekde chýba taká časť, inokedy sa sen skončí v polovici. Vložila som to aj do kostýmov. Divadlo nás spojilo s choreografom Andrejom Cagaňom a tvorcom hudby – skladateľom Romanom Harvanom. Tomu sa kostýmy páčili od prvej chvíle, úplne sa do nich zamiloval. Ale Andrej Cagaň bol po prvej kostýmovej skúške skeptický. Najprv sme sa rozlúčili s tým, že budem hľadať iný materiál, no ešte v ten deň – takmer o polnoci mi napísal, že premýšľal a verí, že to bude dobré a necháme ich tak, ako som ich navrhla.
Pochválili vás za ne aj tanečníci? Predpokladám, že vo finále musia byť najspokojnejší.
Veľa som s nimi komunikovala, pýtala sa ich, ako sa im v kostýmoch hýbe, čo treba zmeniť, kde niečo rozšíriť, skrátiť. Postupne som zistila, čo pri pohybe funguje. Chcela som sa zaobísť bez elastických vkladiek, aké baletní umelci používajú. Stále som sa ich pýtala, ako sa v nich cítia. Urobila som možno raz toľko kostýmov, ako diváci napokon mohli vidieť na pódiu v divadle. Vôbec mi to neprekážalo. Tanečníci sa do kostýmov zamilovali. Pripomenuli im detské sny a mňa veľmi potešilo, že sme našli súznenie.
Čítajte viac Má titul zo strojárčiny, dnes oblieka aj Studenkovú či Marcinkovú. Chcela som, aby si ma ženy našli samy, hovorí dizajnérka Ida Sándor
Keď sme už hovorili o perinách a snívaní, pomôžem si pri poslednej otázke: Máte ešte nejaké sny – či už profesionálne, alebo osobné?
Vždy sa je kde posúvať. Ale priznám sa, nemám žiadne konkrétne sny v zmysle „chcela by som toto a chcela by som hento“. Teší ma, keď dostávam možnosti ako napríklad pri Fashion Ballete. Mám rada spoluprácu, kolektív. Úplne nové výzvy aj ľudí. Nebojím sa nového, lebo zvyčajne objavíte niečo nádherné. Trochu verím, že ma ešte čakajú podobné spolupráce pri divadle, možno nejaký film… a verím, že aj keď nesnívam, tak ma toho ešte veľa čaká.
Ida Sandor
Tvorí a pôsobí v Košiciach, no klientelu má na celom Slovensku. Kolekcie prezentovala na viacerých módnych akciách na Slovensku, v zahraničí sa opakovane zúčastnila na podujatí Harbin Fashion Week v Číne, kde ju aj ocenili trofejou za najlepšiu kolekciu. V tvorbe využíva minimalizmus, geometriu a precízne premyslené strihové riešenia. Medzi jej klientky patria známe osobnosti, nedávno vytvorila aj kostýmy pre baletné predstavenie Fashion Ballet.
