Najmä však prvky niekdajších štýlov v móde, hudbe, interiérovom dizajne či architektúre, ktoré sa objavujú aj v súčasnosti. Ďalšia otázka teda znie – dokáže sa vôbec retro vplyvom vyhnúť súčasný návrhár? Pätica domácich tvorcov nám to prezradila.
Petra Kubíková: Najviac retro je môj ateliér
Hoci pohľady do minulosti nie sú pre ňu prvotná inšpirácia, prvky retra do jej kolekcií presiaknu. „Zvyknem sa inšpirovať architektúrou, fotografiou, maľbou, úžitkovým umením a práve prostredníctvom nich sa retro dostáva do mojich odevov,“ hovorí Kubíková. „Zbožňujem funkcionalistickú architektúru, Bauhaus, japonskú módu, atmosféru Tokia vo filmoch z 80. rokov. A najviac retro je môj ateliér vďaka nábytku, ktorý tam mám,“ pokračuje.
Foto: archív Petry Kubíkovej
Keď sa vraj obzrie spätne, prvým skutočne retro kúskom boli telefónne slúchadlá v kolekcii connectedDISconnected, ktorú prezentovala v roku 2016 v Maastrichte. „V kolekcii z roku 2018 to boli zase baretky, ktoré som inovovala a doplnila tzv. ušami a do kolekcie kombiné z roku 2019 som zakomponovala podobu ženskej siluety zo 40. až 50. rokov minulého storočia.
Inšpiráciou bola populárna retro hra nazývaná Katka, kde sa papierová bábika oblieka pomocou makiet odevu,“ pokračuje Kubíková, ktorá dosiaľ využila v móde prvky ako rebrovaný úplet, typickú oranžovú farbu evokujúcu časy minulé a nedávno sa inšpirovala aj v objave starých vydaní časopisu Burda. Zdá sa, že retru sa nevyhne ani v najčerstvejšej tvorbe. „Budú aj twisťáky,“ naznačuje s úsmevom.
Boris Hanečka: Radšej porcelán ako dederón
V jeho tvorbe cítiť azda najvýraznejšie historické vplyvy, Boris Hanečka však radšej preskakuje obdobie socialistického retra. Ako hovorí, nikdy k nemu neinklinoval. „Prvky, ktoré nás obklopovali denne, ako pionierska rovnošata, univerzálny vzhľad interiérov, textilné domáce úbory, odevy z umelých nepríjemných materiálov ako dederón či príliš výrazné a nesúrodé pánske prvky v dámskej móde ako hranaté saká – to ma nikdy nefascinovalo. Zaujímal ma viac rokokový porcelán, architektúra kaštieľov, všetky ženské doplnky a výbava pravej dámy, ktorá bola v tej dobe zaznávaná ako prežitok šľachty,“ vysvetľuje pre Pravdu Hanečka.
Foto: archív Borisa Hanečku
Napriek tomu nosí v hlave výraznú retro spomienku, o ktorú sa postarala jeho mama a ktorá zároveň poukazuje na prepojenie štýlov nie naprieč dekádami, ale celými stáročiami. „Bol to veľký košeľový golier na jej svadobných šatách z roku 1971. Off-white bavlnená čipka s pravidelným kvetinovým vzorom – margarétka ako symbol doznievajúcich slobodných 60. rokov. Šaty boli dlhé po zem, so všitými klinmi a podšité saténom, s dlhým radom drobných gombíčkov, úplne bez zipsu. Fascinuje ma, že si ich navrhla sama, nakoľko mala jasnú predstavu o príbehu svojho najkrajšieho dňa v živote. Bola to pre mňa renesancia verzus socializmus.“
Terézia Feňovčíková: Cez minulosť pochopíme prítomnosť
„Rada sa prikláňam ku filmovým postavám a filmom z minulých dekád a aktuálne sa držím hororového žánru,“ prezrádza Feňovčíková, ktorá tvorí pod značkou freier. „V tvorbe som sa naučila pracovať s minulosťou, so zabudnutými ikonami, aby som pochopila prítomnosť. Samozrejme, ovplyvňujú ma moje spomienky, zážitky a vzťahy, na ktoré sa filmy odvolávajú, no okrem intímnej výpovede hľadám súvislosti s konceptom a aktuálnou situáciou v spoločnosti,“ vysvetľuje ďalej.
V jej ostatnej kolekcii lv-426 sa zamerala na seržantku Ellen Ripleyovú z legendárnej série Votrelec, jasnou inšpiráciou bol vizuál z filmu Votrelci z roku 1986. „Fascináciu naberám vo vizuálnych odkazoch filmu, rozoberám ich a opätovne skladám do môjho príbehu. Pozorujem, ako sa postavy vyvíjajú a ovplyvňujú okolie, ako sa s nimi viem či neviem stotožniť a prečo to tak je. Vizualita mi diktuje výber farebnice, sklad odevných súčiastok a doplnkov, no mojou snahou nie je tvoriť retro imitácie, ale tvoriť aktuálnym jazykom streetwearu,“ dopĺňa Feňovčíková.
Pavol Dendis: Ľudový odev aj odvážne osemdesiate
Kto pozná tvorbu Pavla Dendisa z posledných rokov, určite si uvedomuje jeho historické inšpirácie. „Pravidelne čerpám z histórie módy a odkazujem na krajčírske a strihové techniky so zámerom sprostredkovania určitej inšpirácie alebo dobového štýlu,“ vysvetľuje pre Pravdu. V Dendisovej móde sa objavujú najmä prvky obdobia od 16. – 19. storočia vo svete a na Slovensku.
„V každej kolekcii sa snažím zamerať na iné detaily – napríklad výrazné goliere alebo manžety, čipkové detaily či prvky inšpirované slovenskými ľudovými krojmi a prevzaté z nich, ale aj surovosť kože a rôzne textilné techniky,“ pokračuje módny tvorca.
Foto: Marcel Gonzales Ortiz
Priznáva, že najviac ho fascinuje, ako sa v priebehu rokov rôzne striedali pánske a dámske prvky, ako sa navzájom kombinovali. „V jednom období boli široké nohavice a priehľadné košele výrazne mužský odev a dnes je to skôr súčasť ženského šatníka. A takých príkladov je neúrekom,“ komentuje návrhár.
V rámci retro témy však priznáva aj lásku k 80. a 90. rokom v móde, keď podľa neho dizajnéri tvorili modely s chýbajúcim komfortom, no s veľkým módnym charakterom a štýlom.
Lukáš Krnáč: Odvaha minulosti inšpiruje
Je najmladším z oslovenej pätice dizajnérov a mnoho vecí pozná už len z fotografií, filmov či rozprávania, napriek tomu priznáva silnú inšpiráciu dedinou aj spomienkami od starej mamy, ktoré sa pretavili do jeho kolekcií Dedina a Sunday (Nedeľa).
„Je to v podstate retro, aj keď už modifikované prítomnosťou, ovplyvnené mojím súčasným vnímaním. Každá dekáda priniesla nové prvky v rámci dizajnu, vizáže, techniky, ideológie a vlastne všetkého. Mne príde zaujímavé s tými prvkami pracovať eklekticky naprieč dekádami a spájať ich,“ vysvetľuje absolvent Ateliéru dizajnu odevu na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne.
Foto: archív Lukáša Krnáča
„Vzhľadom na to, aká je moja tvorba, a že rád pracujem so satirou, väčšinou ma zaujmú vizuálne a tematicky najabsurdnejšie veci – veľké a hrubé dioptrické okuliare, trvalá, stlačené chlpy v silonkách,“ vymenúva Krnáč.
Najviac ho však fascinuje odvaha predchádzajúcich generácií. „Zamiloval som si sériu dokumentov Zlatá lýra – vyobrazuje jednak vývoj módy, ale najmä spoločenskú náladu, ktorá tú vládla. A najsilnejším retro momentom, ktorý mám zafixovaný z tejto série, je ročník krátko po okupácii v roku 1968, keď pán Lasica v rámci moderovania na Zlatej lýre povedal, že má rad hostí, najmä keď sú pozvaní. Možno aj preto ma najviac fascinuje a inšpiruje odvaha, ktorá bola v ľuďoch.“