Foto: archív Idy Sandor
Štýl východoslovenskej rodáčky je minimalistický. Dôraz kladie však na precízny a premyslený strih, občas do neho zapája aj architekturálnejšie prvky a ako vyštudovaná inžinierka pracuje s „geometriou“ ľudského tela. V jej šatách sa pravidelne objavuje v spoločnosti bankárka Elena Kohútiková, v minulosti obliekala Gabrielu Marcinkovú či Svetlanu Rymarenko. V roku 2018 triumfovala aj v Číne, kde sa ju počas módneho týždňa v 10-miliónovom Charbine vyhlásili za dizajnérku roka. K posledným úspechom nepochybne patrí aj spojenie so známym výrobcom a predajcom kožených odevov a doplnkov, pre ktorého vytvorila limitovanú kolekciu.
Vaše meno v rámci domácej módnej scény rezonuje už nejaký ten rok. Ako ste sa vlastne dostali k móde?
Nebolo to len zo dňa na deň. Milujem ju od malička. Ovládam všetky ručné práce, pletenie, háčkovanie, tvorbu makramé. Počas celej strednej školy som navrhovala, vymýšľala. Snažila som sa tvoriť fantazijné modely, kde bolo nutné ukázať moju kreativitu. Mala som minikolekciu z obväzov, vytvorila som modely z juty ozdobené detailmi z makramé. V tom čase som sa nakontaktovala na združenie mladej módy a kultúry a následne sa zúčastnila aj na súťaži Zlatá Fatima, ktorú v tom čase organizovali v rámci veľtrhu Trenčín – mesto módy. Absolvovala som úplne prvý ročník, kde ešte nebola ani mólo, naše modely sme odprezentovali v jednej posluchárni. A v súťaži som bodovala práve s modelmi z juty a získala špeciálnu cenu. Bolo to zvláštne, ja študentka gymnázia som porazila študentov z odevných škôl. Nebolo to pochuti každému. Ale už vtedy moja tvorba zaujala napríklad aj magazín Eva, v ktorom mi jeho vtedajšia šéfredaktorka dala priestor na jednej strane. Aj to ma motivovalo pokračovať ďalej.
Vaše kroky však nesmerovali na štúdium dizajnu, skončili ste na strojníckej univerzite.
Áno, moji rodičia chceli, aby som absolvovala vysokú školu a keďže ma na VŠVU nevzali, rozhodla som sa ísť práve na strojárinu. Mnohým sa toto rozhodnutie zdalo zvláštne, ale musím povedať, že technické vnímanie odevov je veľmi dôležité. Konštrukcia strihov, priestorové videnie – navrhovanie je pre mňa stále akoby modelovanie, sochárčina – je nutné vidieť objekt priestorovo. Aj preto som možno školu mala napokon veľmi rada. Technické kreslenie, konštruktívna geometria boli pre mňa bezproblémové a školu som aj úspešne ukončila.
Zo strojárčiny ste znovu zamierili k dizajnu?
Nikdy som sa ho nevzdala, ale je pravda, že som trošku bojko. Aj preto som sa do otvárania vlastného ateliéru nehrnula. Vnímala som to viac ako hobby, vytvorila som si skupinu klientiek a až posledných trinásť rokov sa venujem iba módnemu dizajnu. Dnes vediem ateliér, vytváram odevy na mieru, plus kolekcie, raz-dvakrát ročne, prezentujem ich na fashion-weekoch.
Foto: archív Idy Sandor
Platí aj vo vašom prípade, že práca dizajnéra má klasický priebeh? Na začiatku je nejaký moodboard, nálada, koncept, nasleduje skicovanie modelov, výber materiálov, realizácia a potom sa realizovaný model ponúka potenciálnej klientke?
Práca dizajnéra je náročná v tom, že obnáša veľmi veľa oblastí, ktoré musíme pokrývať – od grafického dizajnu, cez výber materiálov, látok, zipsov, gombíkov, tvorbu brandingu až po klientské sedenia, pretože tie tvoria základ ekonomického fungovania salónu. Je toho naozaj dosť a niekde medzitým všetkým sa tvorí postupne kolekcia. Nie je to taká práca, ako si ľudia predstavujú, že si sadnem, pustím si hudbu a začnem kreovať. Nápady u mňa prichádzajú za pochodu, tie najlepšie na často celkom netradičných miestach alebo pri činnostiach ako je šoférovanie. Keď som vo fáze, že vytváram novú kolekciu, je to rôzne. Buď mám v hlave nejaké modely a hľadám k nim materiál, alebo mám materiál a hľadám strihy, ktoré by vyzdvihli jeho vlastnosti a krásu. Keď som v procese tvorby, ide mi vybuchnúť hlava od pretlaku nápadov. Samozrejme, rozmýšľam, ako by som to mohla urobiť čo najlepšie a najefektívnejšie. Ani jeden z nás slovenských dizajnérov asi nie je v situácii, aby si mohol dovoliť ušiť sto modelov a vybrať desať naj. Niekedy rozhodujú stotiny centimetra.
Máte aj nejakého pomyselného dramaturga, ktorý vám kolekciu pripomienkuje?
Nie, všetko robím sama. Niekedy sa objaví klientka, ktorá prinesie sama nápad, opýta sa, či by sa to nedalo urobiť tak alebo tak. Mňa občas osvieti a technicky to vytvorím podľa jej požiadavky. Ale stylingy si tvorím sama.
Foto: Profimedia
Spomínali ste, že ste začínali s atypickými materiálmi ako gáza, jutovina, ale teraz už to je kašmír, koža, hodváb, vlna a tak ďalej. Ktorý z nich je najobľúbenejší?
Najradšej tvorím kabáty. Stále mám plnú tašku rozličných vzoriek látok, ale absolútna topka je pre mňa kašmír a vlnené materiály. Možno aj preto sa už dlhšie zamýšľam nad tým, či má zmysel zúčastňovať sa na hromadných prehliadkach, ktoré sa na Slovensku organizujú. Pretože pracujem s kvalitnými materiálmi a keď vidím niektorých kolegov, ktorí používajú polyesterové materiály a hovoria o svojej tvorbe ako o luxusnej móde, vnímam to priam dehonestujúco.
Foto: archív Idy Sandor
Naposledy ste pracovali práve s kožou a vytvorili limitovanú kolekciu pre českú kožiarsku firmu. Je takáto spolupráca s komerčnou značkou pre návrhára splneným snom?
Nešla som za tým tvrdo, nevyhľadávala som príležitosti, ale túžila som po tom. A zdá sa mi, že všetko, čo sa mi v živote stalo, prišlo ku mne samé od seba. Vždy oslovili mňa. To ma teší a verím, že to o niečom aj svedčí. Samotná tvorba kolekcie bola potom naozaj ako sen. Mala som voľnú ruku. V ničom ma neobmedzovali, s čím som prišla, to mi odsúhlasili. Vychádzala som z klientov značky a snažila sa vytvoriť kúsky na denné použitie, nositeľné. Sama som matka, nabehám denne veľa kilometrov a už akosi viem vycítiť, na čo budú ženy počúvať. Modely som tvorila tak, aby boli obľúbené. Nie sú tam nejaké supermoderné módne vychytávky, ako napríklad kožené korzety alebo kožené tepláky. To by súčasná žena nevyužila. Dôležitá bola pre mňa nositeľnosť, ale zároveň som chcela, aby sa žena cítila šik a vedela modely využiť na viacero príležitostí.
Pôsobíte na východnom Slovensku. Zvykne sa hovoriť, že dizajn sa sústreďuje predovšetkým v Bratislave. Dokážete povedať, či je to jednoduchšie v Košiciach alebo by ste mali lepšiu pozíciu, ak by ste pôsobili v hlavnom meste?
Veľa ľudí mi hovorí, prečo nejdem do Bratislavy, dokonca do Prahy. Ale ja som za Košice vďačná. Mám tam veľmi fajn klientky. Ak košické ženy dostanú niekam pozvanie, idú do spoločnosti, na akciu sa zodpovedne nachystajú. Vzdávajú hold organizátorom tým, ako sa pripravia, ako sa oblečú. A investujú často do zákazkovej módy na mieru. Pre mňa nie je problém cestovať a aj to robím, konieckoncov mám klientky aj v hlavnom meste či v Prahe. Ale Košice zostanú mojou základňou. Tiež si nemyslím, že bratislavskí návrhári to majú ľahšie. Tým, že neďaleko je Viedeň, viac svetových značiek, musia aj viac bojovať.