Foto: SITA/AP, Vincent Yu
V parížskom Burdellovom múzeu sa do 17. novembra dá vidieť výstava s názvom Chrbát v móde, ktorá mapuje podrobne a historicky odevné chrbtové partie, ktoré unikajú kontrole nositeľa. Napísala o tom agentúra AFP.
V rámci expozície je možno vidieť stovku siluet oblečenia od 18. storočia po súčasnosť. Predstavené budú prvky od chrbtového zapínanie po odhalený chrbát, od vlečiek po batohy a to všetko doplnia sochy akcentujúce zadné partie.
„Ľudské telo nie je anatomicky prispôsobené tak, aby si človek dosiahol rukami na chrbát. Umiestniť tam zapínanie je neprirodzené,“ povedal organizátor výstavy Alexandre Samson. Niektorí z tvorcov takých odevov tak zdôrazňujú závislosť nositeľky. Napríklad John Galliano, ktorý je autorom puzdrových šiat zapínaných na chrbáte na 51 gombíkov.
Foto: SITA/AP, Bebeto Matthews
V 15. storočí sa používalo chrbtové šnurovanie na dámskom odeve bez ohľadu na sociálne postavenie nositeľky. Vidiečankám, ktoré nemali k dispozícii komorné, musel pomôcť pri obliekaní brat, manžel alebo otec. V 18. storočí sa začali používať háčiky, v 19. storočí sa síce korzety zatvárali vpredu, avšak šnurovali vzadu.
Muži zostali podobných ťažkostí s chrbtovým zapínaním ušetrení s výnimkou zvieracích kazajek používaných v nemocniciach alebo vo väzniciach. Až na jedinú výnimku: „V Paríži, v Ménilmontant sa v rokoch 1830 až 1840 objavili pánske vesty rovnosti zapínateľné na chrbte. Mali byť symbolom univerzálneho bratstva, pretože vyžadovali ‚bratskú pomoc‘ pri obliekaní. Pre ženy bola taká nutnosť spolupráce denným chlebom,“ povedal Samson.
Dekolty sa objavili v 20. storočí, kedy návrhár Paul Poiret ženy oslobodil od korzetov. Spočiatku ale výstrihy nosili len prostitútky. Potom však zasiahla Američanka z vyššej spoločnosti Rita de Acosta Lydigová. Cez prestávku sa v Metropolitnej opere objavila v jednoduchých čiernych šatách s odhaleným chrbtom. Hrala sa premiéra opery Dievča zo Západu a jej autor Giacomo Puccini kvôli tomuto chrbtu strávil zvyšok večera v hĺbke Ritinej lóže.
Foto: SITA/AP, Joel Ryan
Mireille Darc sa vo filme Veľký blondín s čiernou topánkou z roku 1972 objavuje len osem minút. U dizajnéra Guy Larocha si objednala niečo na seba, „na čo sa nezabudne“. „Ona má dosť malé prsia, takže sa rozhodlo urobiť výstrih na chrbte. V skutočnosti veľmi hlboko, až tam, kde už to nie je slušné. Našťastie tam bola retiazka, ktorý držala všetko na mieste. Hovorí sa, že o tom vopred nikto nič nepovedal a (herec) Pierre Richard z toho bol úplne vyvedený z miery,“ rozpráva Samson.
Batohy a ruksaky, spájané s vojakmi a školákmi, sa medzi návrhármi presadzovali ťažko. Prvý pokus firmy Hermés z roku 1968 sa neujal. Až Prada na konci 70. rokov zabodovala s batôžkom z nylonu.
„Chrbát je jedinou časťou nášho tela, na ktorú si nevidíme a ktorú ostatní vidia lepšie ako my. Hrať sa s chrbtom znamená hrať sa s bezmocnosťou, krehkosťou. A človek nie je rád, keď je bezmocný,“ hovorí Samson.
V 18. storočí sa objavila vlečka. Bohatí si predĺžením zadnej partie šiat chránili chrbát. Ruská Katarína II. mala pri korunovácii 14-metrovú vlečku, ktorú nieslo 12 sluhov. Absolútny rekord.
Pohľad na chrbát väčšinou chýba na fotografiách z módnych prehliadok publikovaných rôznymi platformami. V jednej z chodieb múzeá sa budú dať vidieť fotografie z parížskych týždňov módy, medzi ktorými nebudú žiadne zábery na profil ani na chrbát.
Niet divu, že nápis I really don't care, do you? (Je mi to úplne jedno, a vám?) na chrbte bundy Melanie Trumpovej, vyvolal taký rozruch. Americká prvá dáma v nej vlani vyrazila na americko-mexickú hranicu do tábora, v ktorom boli držané deti bez dokumentov.