Azda najlepším príkladom je v tomto smere ateliér Veroniky Hložníkovej či Fera Mikloška. Kým prvá menovaná slávila minulý týždeň prehliadkou 20. výročie existencie svojej značky, jej kolega pôsobí na slovenskej módnej scéne ešte o kúsok dlhšie – oficiálne o rok.
Obaja sa prezentovali vlastnými novými kolekciami, obaja majú svoju jasne vymedzenú klientelu, ktorá sa občas prelína, obaja sa dokážu v módnom podnikaní uživiť. Do tejto skupiny celkom jasne vstúpila aj tretia dáma – Michaela Ľuptáková.
Už len samotný fakt, že bola schopná zorganizovať vlastnú „celovečernú“ prehliadku naznačuje posun. Bežný Slovák si možno neuvedomuje, že niečo podobné je ako organizovanie „malej svadby“. A bez usilovnej práce, záujmu klientov, ale aj čiastočnej sponzorskej podpory je čosi také v slovenských končinách priam nemožné. Klobúk dolu pred všetkými troma. A čo samotná móda?
Michaela Ľuptáková
V prípade Michaely Ľuptákovej, ktorá sa už niekoľko rokov profiluje ako dizajnérka pre ženské krivky a ženy všetkých tvarov, sa presne takéto posolstvo nachádzalo aj v jej autorskej kolekcii 100. Na mólo poslala modelky rôznych typov postáv a mnoho hostí v publiku ocenilo, že obliekala aj ženy s plnšími tvarmi.
Inšpiračným vzorom sa stalo Československo, odkaz na ktoré hostia prehliadky mohli čítať v tradičnej trikolóre bielej, modrej a červenej. Našťastie, Ľuptáková sa ich otrocky nedržala a použila aj iné farebné tóny – niekde to bola ružová, či bordová alebo čierna. Práve tieto kreácie fungovali na móle najlepšie – či už to boli čierne šaty so zatkaným lesklým vláknom a plisovanou sukňou, model v rovnakej farbe so zvonovou sukňou aj rukávmi či napríklad model sivých zavinovacích šiat s asymetrickou sukňou čiastočne zdobenou plisé.
Ľuptáková sa hrala s motívmi, niekde napríklad variáciou na ostnatý drôt v potlači elastických šiat či flitrovanými verziami materiálov, ktoré akoby evokovali estrádne socialistické programy. Jedným z dominantných prvkov sa stalo už spomenuté plisé, ktoré miluje sama autorka. A mala chuť ho ponúknuť aj svojím zákazníčkam.
Kým niektoré materiály pôsobili komfortne a elegantne, či niekde dokonca luxusne, objavili sa aj zmesové materiály, ktoré sa správali ťažkopádne. Autorská prehliadka obsahovala vyše tridsať modelov a v tomto prípade by možno neuškodilo urobiť v nich istú selekciu. Pár z nich bolo akoby do počtu. Niet však pochýb, že klientela Michaely Ľuptákovej dostala, čo očakáva.
Veronika Hložníková
U Veroniky Hložníkovej je definícia jej klientky rokmi jasná – tvorí pre dámy zrelšieho veku, ekonomicky dostatočne nezávislé a štýlovo oceňujúce eleganciu s precíznym vyhotovaním a ženskými detailmi. Presne to servírovala aj na vlastnej prehliadke.
Pri Hložníkovej je najväčším kladom jej práce výsledná podoba šiat. Krajčírky tejto dámy majú zlaté ruky a z dielne vychádzajú modely, ktoré sú precízne spracované do najmenších detailov. Všetko sedí, ako má, všetko je priam symetricky presné – každá nášivka je na svojom mieste, nikde netrčí ani nitka.
Kreatívny rozmer síce často chýba (a často máte pocit, že ste to všetko už kdesi videli) – Hložníková však sama priznáva, že ona sa s módou nehrá, nechce v nej využívať komické prvky alebo detaily, ktoré by narúšali jej víziu ženskosti a pôvabu.
Pre svoju zákazníčku chce to najlepšie – zvýrazniť krivky, zjemniť nedostatky a obliecť ju do istého sociálneho statusu. Ten vyjadrujú často použité materiály. Hoci sa nevyhýba ani zmesovým, pracuje tiež s prírodnou kožušinou, kašmírom, hodvábom či dokonca perím. Bez čipky by existovať asi nedokázala. Skrátka stavia na delikátne detaily.
Na prehliadke k 20. výročiu ma osobne najviac zaujali práve kabáty zdobené kožušinovými, štrasovými detailmi či lemom z peria a tiež pánskym šatníkom ovplyvnené kúsky v podobe variácie na pánsky frak alebo smoking.
Fero Mikloško
Po dvojici večerných prehliadok, ktoré autorky situovali do bratislavských dobových palácov prišiel Fero Mikloško. Azda komerčne najúspešnejší mužský tvorca v krajine vzal svoje publikum do Incheby. Chladná, studená a nie práve prívetivá budova? Lenže, to prehliadke dodalo v kombinácii s hudbou aj zvoleným mólom (modelky dolu kráčali po schodoch) celkom inú energiu. A odrazu to všetko vyzeralo omnoho modernejšie, drsnejšie, ambicióznejšie a divokejšie.
Na adresu modelov odznelo viackrát počas večera, že ide o „divoký trip“. Mikloško skombinoval army-vzor s flitrami či károm, chanelovským buklé, ale aj batikou alebo so zvieracími potlačami s etnickými vzormi. Medzi materiálmi nechýbal flitrový hodváb, bavlna, koža či pravé kožušiny. Napríklad mixy hutnejších a jemných materiálov fungovali na jednotku. Kontrast mestských športových búnd (s florálnym alebo army vzorom) s trblietavými legínsami tiež. Hrubšie sukne s rozparkom a trblietavým zábleskom fitrovaného mini pod nimi už menej. Pravá kožušina bola použitá v detailoch. Niekde pôsobila luxusne, vo väčších detailoch (lemy na kabátoch) však nadobudla aj istú ťažkopádnosť.
Mikloško už tradične využil zdobné detaily v podobe masívnych a opulentných výšiviek s flitrami, kamienkami, štrasom. Na pár modeloch nechal vyšiť trblietavými kamienkami svoje meno. Modelkám obliekol masívnejšie saká so zdôraznenými hranatými plecami a pohral sa s estetickými vplyvmi 70-tych aj 80-tych rokov.
Aj vďaka stylingu Zuzany Kanisovej fungovali modely na móle veľmi dynamicky a súčasne, aby potom mohol na záver prísť trojlístok večerných modelov, v ktorých autor upustil od svojej tradičnej zdobnosti. „Chcel som ukázať ženám, že aj takto sa môžu obliecť na spoločenskú sezónu, na plesy. Že niekedy to môže byť o výraznejšom materiáli a strihu,“ povedal dizajnér. Vyzerali skvelo. Ale rovnako aj kárované šaty s batikovaným svetríkom, vzorované nohavicové kostýmy, károvaný kabátik v áčkovej línii, vzorované vetrovky či spomenuté „hranaté“ saká. Bola to príťažlivá a energická kolekcia.
Fero Mikloško vo svojej tvorbe často reflektuje to, čo naberá na sile v módnom svete a prispôsobí to domácemu dopytu, potrebám vlastnej klientely. Aj pri ňom niekedy platí, že sa vám zdá – toto som už kdesi videl/a. Mikloško však šatám dodáva aj kus vlastnej osobnosti a reč nie je len o trblietavej výšivke s jeho vlastným priezviskom na šatách.
Hoci je tá „osobnosť“ niekedy cynická a lakonická, niekedy ukričaná či prehnane sebavedomá – u zákazníkov funguje. Mikloško o móde hovorí ako o biznise a v ňom korčuľuje obratne. Vyše dvadsať úspešných rokov na scéne nie je málo. Či mu to stačí aj ako tvorcovi? Myslím si, že na to pozná odpoveď asi len ten Fero Mikloško, ktorého v rozhovoroch a pred objektívmi zatiaľ neodhalil.