Krotiteľka farieb. Návrhárka Lenka Sršňová o Paríži aj svojej hravej móde

Ateliér Lenky Sršňovej hýri farbami. Sama dizajnérka zasa energiou a nápadmi. Rozpráva ako guľomet, z prezliekacej kabínky vykukne tak rýchlo, že fotograf ledva stíha cvakať. Vzápätí mu pochváli plstené topánky a prezradí, že aj ona plánuje farebne pretvoriť babkovské kapce. Pretože Lenka rovná sa farby. V roku 2015 so svojou pestrofarebnou kolekciou Colorcode získala Národnú cenu za dizajn, vlani ju ocenili ako mladého tvorcu za jej kolekciu BonBon. K tej ju inšpirovali veselé cukríky. Ešteže nám šikovná Lenka neodišla do Paríža, ako kedysi zamýšľala.

20.02.2017 17:00
Lenka Sršňová Foto: ,
Dizajnérka Lenka Sršňová nosí vlastnú módu.
debata

Sršeň sa vyznačuje výraznými farbami. Predurčilo vás už vaše meno na prácu módnej návrhárky?
Asi nie. Deti s podobne veselým priezviskom občas už v škôlke zažívajú traumu.

Koľko existuje Sršňovcov?
Myslím, že dosť, u nás v Ružomberku je ich viac. Narodila som sa síce v Bratislave, ale vyrastala som v Ružomberku a považujem sa za Ružomberčanku a Liptáčku.

V Liptove nebolo meno Sršňová také nápadné ako v Bratislave?
Je pravda, že to meno si každý zapamätá, ale v Ružomberku som s ním nevzbudzovala veľký rozruch.

Dokázali meno Sršňová vysloviť vo Francúzsku alebo vo Fínsku, kde ste boli na stážach?
Nie, mäkčene akumulované na jednom mieste, to bol pre nich postrach. Vždy to skomolili, bola som pre nich Lenka zo Slovenska.

Boli ste tam jediná zo Slovenska?
Vo fínskom Rovaniemi bola so mnou cez program Erasmus aj Michela Bednárová, ktorá momentálne tvorí pod značku Puojd. Kultúra textilu je vo Fínsku veľmi vysoká, ale bola to skôr oddychová stáž. Naučila som sa tam veľa o rôznych technikách, kým neskôr v Paríži išlo viac o dizajn. V Rovaniemi sme sa naučili plstiť, tkať, pliesť, v Paríži nás viedol návrhár Gaspard Yurkievich, ktorý mal vlastnú značku – to bol celkom iný pohľad človeka z praxe.

Ako si máme predstaviť takú stáž?
Normálne som chodila do školy, akurát som nemusela chodiť na teoretické predmety, ktoré sa vyučovali vo francúzštine. Chodila som na kresbu, módne doplnky, mali tam ateliér módy, robila som tlače, serigrafie, zabŕdla som aj do divadelnej performance. Boli to umelecké predmety zamerané na prax. Podmienkou bola francúzština. Rok predtým som sa veľmi intenzívne učila po francúzsky, ale prvý deň vo francúzskej škole mi bolo do revu. Nič som nerozumela. Keď som sa pripravovala na konzultácie s pedagógmi, nie všetci boli ochotní hovoriť po anglicky, aj keď rozumeli, neraz som si pripravovala reč po francúzsky pred zrkadlom. Učila som sa veľa odborných výrazov – štep, šev, podložka, záložka. Také slová ani v normálnom slovníku nenájdete. V angličtine by som sa vykoktala, ale po francúzsky…

Neľutovali ste hádam?
Nie, hoci prvý mesiac som si hovorila: bolo mi toto treba? Už som to musela zvládnuť. Najskôr som bola na škole a potom som si našla odbornú stáž u návrhára „v teréne“. Raz som sa prechádzala parížskymi uličkami a do oka mi padol farebný výklad návrhára Castelbajaca. Wow! Samé farby, divoké rozprávkové vzory. Povedala som si: tu chcem stážovať. Hneď som tam zašla, povedali, že mám poslať portfólio, ale samozrejme, najskôr sa dlho nič nedialo. Volala som tam každý deň a vždy mi povedali: teraz vás nepotrebujeme. Už to vyzeralo, že zo stáže u Castelbajaca nič nebude, našla som si pre istotu inú prax, keď mi jedného dňa zavolali: Môžete nastúpiť?

zväčšiť V Sršňovej ateliéri všetko hýri farbami. Foto: Pravda, Robert Hüttner
Lenka Sršňová V Sršňovej ateliéri všetko hýri farbami.

Zrazu si to rozmysleli? Presvedčili ich vaše kresby?
V tom čase potrebovali stážistu na strihy. Rozhodli sa recyklovať strihy zo svojho archívu, ktoré boli veľmi kvalitné a dokonale prepracované. V tom čase mali výrobu v zahraničí a celý proces bol veľmi zdĺhavý, kým prišiel model do Francúzska, urobili na ňom úpravy a zasa to posielali na spracovanie do zahraničia. Napadlo im, že pre urýchlenie budú prvé plátnové prototypy pripravovať priamo v ateliéri. Potrebovali niekoho, kto z archívnych strihov urobí modely z plátna. Študenti z domácich a zo zahraničných škôl nie sú tak technologicky a krajčírsky zdatní ako Slováci či Česi. U nás už veľa študentov vie šiť, urobiť si strih aj konštrukciu odevu, prvý model, úpravy… Poznala som to už zo strednej školy v Ružomberku, tam som sa učila modelovanie odevov. Francúzov zaujalo, že strihy svojich modelov som robila sama aj som si ich sama ušila. Práve takého niekoho potrebovali. Naša bratislavská VŠVU Francúzom nič nehovorila, nemala meno ako parížske, belgické či londýnske školy, ale vďaka strihom som ich presvedčila. A neskôr som s Castelbajacom robila aj na jednej kolekcii.

Ako to uňho vyzerá?
Má malé príjemné štúdio, kde sa všetci zamestnanci a stážisti poznali. Preto sa dostanete ku každej zložke a spolupracujete aj priamo s ním. Zato vo veľkých módnych domoch často stáže vyzerajú tak, že študenti len upratujú sklady. Tu bol malý, ale medzinárodný tím a rozprávalo sa tam po anglicky.

Čo ste tam robili?
Začínala som pri strihoch, v archíve som spoznala celú históriu značky. Skladujú totiž všetky archívne modely za posledné roky, všetko som si mohla pozrieť. Robila som modely v plátne, to je akýsi prototyp šiat z bieleho plátna, na ktorý sa ďalej kreslí, modeluje sa a rôzne sa upravuje. Aj sama si stále robím modely z plátna, keď šijem pre klientov. Je to lepšie, ako šiť len podľa dvojrozmerného strihu z papiera. A u Castelbajaca som sa podieľala aj na príprave prehliadky.

Lenka Sršňová nosí vlastnú módu.
V ateliéri Lenky Sršňovej.
+15Dizajnérka šije aj čiapky a helmy.

Aký bol Castelbajac?
Veľmi milý, priateľský, taký „ocino“. Ale všetci ho volali monsieur Castelbajac. Potrpel si na pekné oblečenie zamestnancov, všetci chodili na opätkoch. On sám nosil rifle, košeľu alebo tričko a sako. Do práce chodil na motorke. Bol veľmi príjemný, ale aj celý jeho tím. A zaujímavé boli aj netradičné materiály, z ktorých tvoril: napríklad latex, guma, flitre, umelé kožušiny. Vtedy som si uvedomila, čo všetko sa dá využiť. Farby, divoké vzory, umelé vlasy, plasty…

A ľudia sa boja farieb, či čo?
Neboja sa farieb, ale väčšina ľudí sa cíti dobre skôr v takzvanej normálnej móde. Nechcú strelené veci. Ja robím pre špecifickú klientelu, ľudí, ktorí sú veselí, farební, večne mladí, nechcú splynúť s davom. Niekedy sa ľudia boja, že budú veľmi výrazní. Móda je totiž hra s identitou. Môže veľa skryť, zatajiť, dokáže prekrútiť skutočnosť, môžete sa vydávať za niekoho, kým nie ste… Veľmi to súvisí aj s dobou, s kultúrou, hudbou, ale móda reflektuje aj politické nálady. S módou sa dá aj veľmi dobre manipulovať. Veľa ľudí povie, že móda ich nezaujíma. Ale každý si niečo oblečie. Raz nechcete kričať, tak ste sivá myška, inokedy máte chuť na červené šaty a každý si vás hneď všimne! Oblečení ste 24 hodín denne. Dokonca aj periny majú farby – niekto má rád biele, iný čierne, textil je všade.

zväčšiť Pre milovníkov temných farieb. Foto: archív Lenky Sršňovej
Lenka Sršňová, pop-line Pre milovníkov temných farieb.

Čo vypovedá o človeku, keď nosí iba čiernu?
Pre niekoho je to životný štýl a v tmavej sa cíti ako ryba vo vode. Niekto verí, že čierna zužuje. Ja osobne málokedy nosím čiernu. Farby ovplyvňujú náladu. Vidím to aj na reakciách návštevníkov, keď ku mne vstúpia, pri pohľade na farby sa začnú usmievať. Aj sa mi stalo, že ma v obchode oslovili: jé, slečna, aký máte pekný kabát, spravili ste mi deň. Okolie vás vníma inak, keď prídete v teplákoch, a inak, keď ste pekne upravená. Je dôležité mať svoj štýl, vtedy aj tie tepláky môžu vypáliť na jednotku.

Vy nosíte vlastné modely, však?
Áno, akurát rifle si kupujem, tie si nevyrábam. Robím módu, ktorú aj sama nosím.

Vraj človek nemôže robiť módnu značku sám. Prečo?
Móda je tímová práca. Spája sa v nej viacero disciplín, ktoré musia spolu harmonicky fungovať. Dôležitý je koncept značky a dizajnérsky rukopis. Ja si rovnako potrpím na krajčírske remeslo a materiál, z ktorého sa modely vyrábajú. Netreba podceňovať PR, marketing, vizuálnu identitu značky. Dôležití sú fotografi, modelky, vizážisti, vlasový dizajn, prehliadky, fotenia. A nakoniec sa niekto musí postarať o predaj modelov. Každá z týchto pozícií si vyžaduje kvalifikovaného zamestnanca, ale v realite si veľakrát slovenský dizajnér či malá značka musia vystačiť s veľmi malým tímom. 

Kto tvorí váš tím?
Sama sa obklopujem ľuďmi, s ktorými si po pracovnej stránke rozumiem, ale zároveň sú to aj moji veľmi dobrí kamaráti, čiže poznajú, ako uvažujem a čo chcem módou povedať. Dlhodobo spolupracujem s dizajnérom písma Ondrejom Jóbom, ktorý mi navrhol logo,  webstránku a stará sa o plagáty, logá a tlačoviny ku kolekciám. Spolupracovala som s ním aj na potlačiach látok k niektorým kolekciám.  Rovnako spolupracujem s textilnou dizajnérkou Michaelou Bednárovou, s ktorou sme vytvorili dezény ku kolekciám Colorcode, za tú sme získali Národnú cenu za dizajn 2015, či sladké potlače ku kolekcii BonBon (ocenenie Najlepší dizajnér Fashion LIVE! za rok 2015). Odkedy som si spravila svoj prvý autorský dezén, začala som si budovať špecifickejší rukopis – vlastné látky s autorskou potlačou. Spolu s Michaelou sme tlače rozšírili o sublimačnú tlač na syntetické materiály a digitálnu tlač na bavlnené tkaniny. Je skvelé pracovať s vlastnými látkami, kolekcia tak dostáva iné rozmery.

Ste známa prehliadkami, na ktorých prezentuje svoje modely.
A práve tam si potrpím na živú hudbu – vyberám si slovenské kapely alebo dídžejov, ktorí mi zostavia hudbu na mieru. Prehliadky beriem ako multižánrové performance, kde sa spája móda, vizuálny zážitok, hudba, scéna, priestor… Už niekoľko rokov je mojou pravou rukou Henrieta Cvangová, ktorá produkčne zastrešuje módne prehliadky. Zabezpečuje, aby sa všetky moje nápady a výstrelky mohli dostať do kolekcie či na mólo. Ale pokiaľ ide o spolupracovníkov, už dva roky sa teším vydarenej spolupráci so značkou Tikoki, za ktorou stojí Jarka Črepová a jej tím. Jarka vytvára tenisky na mieru pre moje kolekcie. Rovnako ma teší čerstvá spolupráca s Katarínou Žgančíkovou a jej značkou klobúkov Alate. Veľmi ma bavia presahy módy do ďalších oblastí.

zväčšiť Lenka Sršňová nosí vlastnú módu. Foto: Robert Hüttner, Pravda
Lenka Sršňová Lenka Sršňová nosí vlastnú módu.

Ako sa dá na Slovensku uživiť módou?
Veľkú časť práca okolo značky robím ja, hoci už pracujem na tom, aby som mala pomocníkov. Ľudí a tím dávam dokopy pred prehliadkou a na rôzne projekty súvisiace so značkou, ale prevažne ešte stále pracujem sama – takže sa to dá utiahnuť.

Nakoľko vám pomôže, keď vaša kolekcia vyhrá Národnú cenu za dizajn alebo vás ocenia ako mladého tvorcu roka 2016? Začne k vám chodiť viac zákazníkov?
Cením si takéto ocenenia a teším sa z nich. Je to dôkaz, že moja práca má zmysel a robím ju dobre. A vidí to aj odborná verejnosť. Určite aj tieto úspechy prinášajú zákazníkov. Píše sa o vás, je to dobré PR. Dôležitá je však kvalita, jedinečný dizajn a osobný prístup k zákazníkom. Je to taký pavúk. Keď sú zákazníci spokojní, keď sa im odev dobre nosí, vrátia sa znova, privedú aj ďalšieho, niekto im pochváli model, spýta sa, odkiaľ ho má… Ak si niekto myslí, že za pol roka robenia módy bude slávny, tak to nefunguje. Dôležité je robiť veci dobre a nerobiť kompromisy v kvalite. V mojom ateliéri nájdete malé limitované série, alebo vám odev nadizajnujem presne na mieru. Ak treba upravím golier, niečo rozšírim, iné zúžim, tak aby odev sadol ako uliaty. Takú službu komerčné obchody neponúkajú. Dať si vyrobiť odev na mieru je zážitok, ktorý zákazníci vždy ocenia a užívajú si ho. Potom majú k oblečeniu iný vzťah, aj sa oň viac starajú než o niečo, čo si kúpia za pár eur.

Vraj návrhári by mali vzdelávať zákazníkov. V čom? Aby nenosili nudné veci?
Každý má nosiť to, v čom sa dobre cíti. Keď niekto nemá rád farby, nebudem ho do nich nútiť. Vymyslím mu odev, v ktorom sa bude cítiť dobre. Odev je úžitková vec, dobrý je vtedy, keď sa v ňom dobre cítite a radi ho nosíte. Zákazníkov treba vzdelávať v otázke, prečo by mali kupovať lokálne značky a dizajnérov, aj keď je cena ich tovaru vyššia, ako to, čo dostanú v komerčných reťazcoch.

Čo znamená drahšia? Koľko stoja napríklad vaše farebné kabáty?
Cena kabátov a búnd u mňa je kolo 350 – 400 eur. Niektorým sa tristo eur nezdá veľa, iným áno. Vysvetľujem ľuďom, za čo platia, keď si kúpia niečo v komerčnom reťazci a keď si to kúpia od slovenského návrhára. Môže výroba trička stáť desať eur? Keď sa transportuje z niektorej z rozvojových krajín, kde ho niekto musí ušiť, nafarbiť, bavlna, z ktorej je, musí niekde vyrásť, treba ju spracovať atď.? Toto ľudia neriešia. Bavíme sa často aj o ekologickom aspekte módy. Snažím sa ľuďom vysvetľovať príbeh za odevom. Moje odevy ten príbeh majú a je často veselý, farebný a veľakrát sa spája aj s konkrétnym zákazníkom. Myslím, že Slováci majú záujem o domáci dizajn.  Ja sama pociťujem nárast dopytu po mojich modeloch. Okrem modelov z kolekcií vám môžem vyrobiť originálny kúsok len pre vás. Síce taký model stojí viac, ale za originalitu, osobitý prístup a jedinečnosť si ľudia vedia priplatiť. 

Páči sa mi, že nenavrhujete iba večerné róby alebo svadobné šaty, ale módu na bežné nosenie.
Som rada, keď moje odevy ľudia nosia, aj v bežný deň je príležitosť obliecť sa do pekných šiat. Rada vymyslím aj zaujímavé svadobné či večerné šaty, tanečný, divadelný či filmový kostým. Každé šaty, ktoré urobím, majú môj rukopis a sú niečím výnimočné.

Navrhujete aj plesové šaty?
Áno, robím aj plesové šaty. Mám rada, keď sú šaty variabilné a dajú sa využiť na viaceré príležitosti. Dá sa dolu vrchná sukňa a odrazu máme nové šaty, vymeníme top a vieme z toho hneď vytvoriť ďalší model. Vyzlečieme spodničku, ktorá dodáva sukni objem, a môžeme vyraziť aj na letnú slávnostnú večeru. Som rada, keď odev žije a zákazník ho vynosí.

Stalo sa vám, že niekto prišiel s presnou predstavou, čo mu máte ušiť?
Niekedy sa mi to stáva a takých pošlem rovno za krajčírkou, nepotrebujú dizajnéra. Prísť s obrázkom od Diora a myslieť si, že vám to bez problémov ušijem? Nerobím kópie iných dizajnérov, to nie sú služby, ktoré ponúkam. Som dizajnér, vymyslím vám model na mieru alebo odporučím kúsok z mojich doterajších kolekcií.

Model z ocenenej kolekcie Colorcode. Foto: archív Lenky Sršňovej
Lenka Sršňová, Colorcode Model z ocenenej kolekcie Colorcode.

Takže už neplatí, že na Slovensku v móde skapal pes? Tak ste opísali svoje pocity ešte ako študentka.
Príležitosti si musíme vytvárať sami. Keď som odchádzala od Castelbajaca, jeho asistentka sa ma pýtala, čo plánujem. Povedala som jej, že dokončím školu a vrátim sa asi do Francúzska. Veď čo u nás, zdochol pes, nič tam nie je, žiadne značky, kde by som sa mohla zamestnať. Ona mi na to povedala: veď vy ste generácia, ktorá veci môže zmeniť. Keď je niečo, čo vám na Slovensku chýba, začnite to robiť, lebo samo sa to neurobí. Keď zdrhnete preč, kto bude u vás robiť módu? A tak sme nakoniec viacerí na Slovensku ostali – Michaela Bednárová z Puojdu, keramičky zo značky Si.li, s ktorými sme založili OZ Denamit a mnohí ďalší. Vytvorili sme podujatie Fashion marš!, ktoré chystá svoj piaty ročník. Módu tak prinášame priamo do ulíc nášho hlavného mesta, tam kde skutočne patrí. Alebo napríklad Fashion LIVE!, za ktorým stojí Zora Husarčíková a Olo Křížová. Podujatie vzniklo z vôle slovenských dizajnérov a teraz máme skvelú platformu, kde sa prezentuje to najlepšie zo súčasnej slovenskej módnej scény a aj zahraniční dizajnéri.

Kde sa vlastne môže zamestnať vyštudovaný módny návrhár?
Na Slovensku nie je veľa príležitostí. Ľudia buď učia na ZUŠ-kách alebo iných školách, pracujú ako redaktori v lifestylových časopisoch, robia v divadle či vo filme alebo stylingy pre časopisy, rôzne sa rozpŕchnu. Myslím si, že súčasní dizajnéri budú vedieť časom ponúknuť miesta vo svojich ateliéroch terajším študentom. Tak by to malo byť. Na Slovensku už je dosť dizajnérov a značiek, ktoré ponúkajú aj detskú, lifestylovú, pánsku módu, doplnky či darčekové predmety. Náš trh má bohatú ponuku a dá sa vybrať si aj v rôznych cenových skupinách.

Vy ste zaujali aj šatami pre Adelu Banášovú, keď moderovala udeľovanie umeleckých cien. Ako ste sa dostali k ich navrhovaniu?
Nadácia Tatra banky si každý rok vyberie dizajnéra, naposledy oslovili mňa. Každý rok má jeden dizajnér príležitosť vytvoriť šaty pre múzu večera. Šaty robil už aj Boris Hanečka, Marcel Holubec, Mária Štraneková, Andrea Pojezdálová… Aj móda je predsa umenie. Tento rok sa to zbehlo, že som šila šaty pre múzu a ešte som aj získala Cenu Nadácie Tatra banky v kategórii dizajn ako mladý tvorca. Ocenenie som získala za kolekciu BonBon, ktorú som minulý rok prezentovala práve na Fashion LIVE!

Ku kolekcii BonBon vás vraj inšpirovali cukríky v baskickom Bilbau, ako to bolo?
Pred dvoma rokmi som bola na rezidencii v Bilbau a práve som chcela urobiť kolekciu s využitím bodiek a kruhov. Rozmýšľala som, ako na to. A v Bilbau majú skvelé obchody s cukríkmi, kde si môžete namixovať zmes podľa vlastnej chuti. Tie cukríky mali presne tvar guľôčok, oválov. Cukríky a sladkosti ma inšpirovali k názvu BonBon. Kolekciu som potom promovala ako cukríček, módny bonbónik. Colorcode je zas farebný kód, Pop-line sa hrá s linkou a ťahom štetca. Najnovšie vymýšľam kolekciu inšpirovanú slovenským umelcom Ľudovítom Fullom. Angažovala som sa v projekte Vytvorené na Slovensku, kde som vytvorila pilotné modely a sériu potlačí. Teraz v práci pokračujem.

Pre vás ako Ružomberčanku je Fulla srdcovka?
Áno, má farebné rozprávkové obrazy. Tento rok som sa so šéfkou galérie Zuzanou Gažíkovou dohodla, že fullovské motívy rozpracujeme a navrhnem aj mini kolekciu pre galerijný obchod. V apríli tohto roku bude premiéra kolekcie v ružomberskej galérii. Modely majú zatiaľ úspech, ľudia videli prvé kúsky a chceli by ich nosiť. Okrem výstavných a experimentálnych modelov sa chystám rozpracovať motívy na ponožky, mikiny, tričká, tašky, aby boli prístupnejšie širšej skupine ľudí…

V poslednom čase akoby sa valila akási módna ľudová vlna.
Podľa mňa je dobré vracať sa k tradíciám, ktoré sa hravo prepájajú so súčasnosťou.

Keď už sme pri koreňoch, máte v rodine umelcov alebo niekoho spätého s módou?
Stará mama bola krajčírka, z ocinovej strany máme hudobníkov, hra na klavíri, na husliach, na flaute, ocko rád maľoval, ale len rekreačne, doma. Rodičia ma vždy podporovali smerom k umeniu. Vraj keď mám talent, treba to využiť. Máš to rada, si v tom výnimočná? Tak to rob. Možno je talent len 30 percent úspechu, zvyšok je drina, ale je to dobrodružstvo. Už mám v tom jasno a viem, že to stojí za to.

zväčšiť Dizajnérka šije aj čiapky a helmy. Foto: Pravda, Robert Hüttner
Lenka Sršňová Dizajnérka šije aj čiapky a helmy.

Lenka Sršňová

Narodila sa 2. decembra 1983 v Bratislave. Absolvovala Ateliér odevného dizajnu na VŠVU u doc. Júlie Sabovej, má za sebou stáže na University of Lapland vo fínskom Rovaniemi a na Ecole Nationale Superiere des Arts Decoratifs v Paríži (Gaspard Yurkievich), ako aj stáž v ateliéri Jeana Charlesa Castelbajaca. Po ukončení štúdia na VŠVU si v roku 2009 otvorila vlastný ateliér v Bratislave. V roku 2015 získala Národnú cenu za dizajn s kolekciou Colorcode, vlani ju ocenili ako mladého tvorcu s kolekciou BonBon. Spolupracuje s dizajnérskym zoskupením Denamit, dva roky participovala v projekte Vytvorené na Slovensku a spoluorganizuje módny pochod Fashion marš!

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Lenka Sršňová #farby #dámska móda #Móda na Slovensku #farebná kombinácia

+ Jedzte, čo vám prospieva, naopak vyraďte nezdravé cukry a tuky. Snažte sa robiť všetko tak ako najlepšie viete,...

+ Pravidelným cvičením môžete docieliť zdravý a vyrovnaný chrbát.
Neponižujte sa, ste lepší ako si myslíte,...