„Dlho som pracoval pre mnoho ľudí a nikto ma nikdy nežiadal, aby som sa usmieval. To sa nerobí. Popravde hovorím, že by som sa cítil divne, keby som to urobil,“ tvrdí dvadsaťšesťročný londýnsky manekýn Ty Ogunkoya, ktorý má za sebou deväťročnú kariéru.
Osemnásťročná Slovenka Klára vie, ako na to. „Keď idem po prehliadkovom móle, pokúšam sa myslieť na niečo smutné, napríklad na chvíľu, keď autobus prešiel a zabil moju mačku,“ vysvetľuje dievčina.
Bývalá manekýnka Victoire Maçonová Dauxerreová, ktorá robila modelku predovšetkým pre Alexandera McQueena, vo svojej knihe „Nikdy dosť chudá, denník top modelky“ vydanej v januári približuje rady jednej učiteľky chôdze. „Naučila som sa ľahko skloniť hlavu a súčasne trochu zdvihnúť oči, aby som získala zabijácky pohľad a vymazala z tváre všetky emócie. Hlavne sa nikdy neusmiať, aby človek vyzeral povznesene a odmerane voči obyčajnému svetu,“ rozpráva.
Pre francúzskeho manekýna Matthieu Villota je dôvod jasný. „Tvorcovia chcú ukázať odev, nie našu tvár. Keď sa smejeme, priťahujeme pozornosť k našej tvári, nie k oblečeniu,“ vysvetľuje tento dvadsaťdvaročný študent medicíny.
Vždy to ale neplatilo. „V 60. rokoch minulého storočia sa modelky usmievali, tancovali a veľa sa hýbali,“ hovorí historička módy Lydia Kamitsisová. Pripomína, že aj v 80. rokoch, v čase supermodeliek ako bola Cindy Crawfordová, mali manekýnky svoju osobitosť, ktorá sa dávala na obdiv.
Zlom nastal podľa Kamitsisovej príchodom japonských módnych návrhárov, ako je napríklad Yohji Yamamoto alebo jeho krajanka Rei Kawakubo. „V posledných rokoch sú manekýnky a manekýni čoraz viac považovaní za vešiak,“ domnieva sa historička.
Antropologička a riaditeľka módy na parížskej univerzite The New School Parsons Paris Leyla Neri verí, že úsmev opustil módne pódiá s emancipáciou žien a vplyvom vyzývavo sa tváriacich ikon ako je Brigitte Bardot, Françoise Hardy a Jane Birkin v 60. rokoch.
„Od tej doby sa modelky začali oveľa menej usmievať, byť viac androgýnne a chodiť vzpriamenejšie. Skončil ideál dokonalej ženy, ktorá sa celý deň usmieva ako z americkej reklamy! Odzvonilo generácii ženy bábiky, dokonalej ženy, ženy v domácnosti, ktorá varí,“ vysvetľuje antropologička.
Na niektorých módnych prehliadkach v 80. rokoch, napríklad Yves Saint Laurenta či Armaniho, ktorí sa zapojili do kariérneho osamostatnenia ženy, mali modelky tvrdý, mužský až bojovný výraz. Mali tiež široké ramená a robili veľké kroky, "pripomenula Neri.
Niektorí tvorcovia sa voči tomuto trendu ale vymedzujú. Prehliadky tvorivej dielne Jean Paul Gaultier sú známe tým, že ukazujú veľmi expresívne manekýnky, mnohokrát so zmyselným postojom.
Pri nedávnej ukážke veľmi farebnej kolekcie Inda Manisha Aroru v Paríži sa niektoré modelky radostne usmievali. Rovnako tak tomu bolo v júni u niektorých manekýnov pri ukážke pánskej módy Paula Smitha. „Nepovedal som im, aby sa usmievali. Ale nemám nič proti tomu. A bola to veľmi veselá kolekcia. Takže ak ich moje odevy robia šťastnými, tak poďme do toho,“ povedal Smith.