Na prehliadke 5. júla 1946 predstavil svoj najnovší výtvor – miniatúrne dvojdielne dámske plavky, ktoré nazval bikiny. Meno dostali podľa tichomorského atolu Bikini, na ktorom len o štyri dni skôr Američania testovali jadrovú bombu. „Menšie než najmenšie plavky na svete“ svoje pevné miesto na plážach našli až v uvoľnených 60-tych rokoch.
„Výbuch“ v módnej branži sa odohral v luxusných parížskych kúpeľoch Molitor, kde Réard (1897–1984) úplne proti vtedajším pravidlám dobrého vkusu poslal na mólo dámu, ktorej najchúlostivejšie miesta zakryl len štyrmi trojuholníkmi z bavlnenej látky pospájanými šnúrkami. Vzhľadom k tomu, že sa návrhárovi nepodarilo presvedčiť žiadnu profesionálnu modelku, aby jeho miniplavky predviedla, ujala sa úlohy striptízová tanečnica Micheline Bernardini.
Dva neveľké kusy tkaniny si pritom obliekali už dievčatá hrajúce loptové hry na Sicílii v 4. storočí nášho letopočtu. Archeológovia ich objavili na rímskych mozaikách štyri roky po Réardových bikinách. Aj vo filmoch pre pamätníkov sa dajú vidieť ženy v plaveckých úboroch z dvoch častí, ale tie mali k skutočným bikinám ešte ďaleko – viac zakrývali než odhaľovali. „Jedny plavky, dvojdielne“ si vraj nechal v roku 1866 patentovať aj český všeumelec a génius Jára Cimrman.
Bikiny, tak ako sú známe v dnešnej podobe, ale skutočne vymysleli dvaja francúzski návrhári, ktorí ich rok po skončení druhej svetovej vojny takmer súčasne začali predávať. Prvý z nich, Jacques Heim, predstavil svoj výtvor nazvaný Atom na začiatku leta 1946. Meno odvodil od – na vtedajšie pomery nepatrnej – veľkosti úboru. O tri týždne neskôr potom Réard, pôvodne strojný inžinier z Renaultu, zmenšil Heimov „kúpací odev“ na povestné trojuholníčky a triumfoval.
Foto: SITA
Na prvé bikiny spotreboval Réard látku o málo väčšiu ako formát papiera A4. „Ak ich neprevlečiete snubným prsteňom, nie sú to žiadne bikiny,“ vyhlasoval. Zvlášť trojuholník v oblasti zadku bol aj na dnešné pomery veľmi skromný. Predaje spočiatku viazli, zvlášť v upätejšej Amerike. Ešte v roku 1957 hlásal tamojší časopis Mladé dievča: „Nie je potrebné plytvať slovami pre takzvané bikiny, pretože je nemysliteľné, že by si dievča s taktom a vkusom mohlo niekedy obliecť takú vec.“
Zo súťaže Miss World v roku 1951, ktorá sa konala vo Veľkej Británii, boli bikiny napríklad vykázané, aby nezvýhodňovali odvážne krásky pred tými hanblivejšími. Ale aj Španielsko, Taliansko a Portugalsko najprv dvojdielne plavky zakazovali; viac sa presadili až po tom, čo sa v nich vo filme A boh … stvoril ženu (1956) ukázala Brigitte Bardot. Budúce slávna BB ale bikiny predviedla ešte skôr, a to v roku 1953, keď sa v nich odvážne slnila na pláži pri filmovom paláci v Cannes.
Bikiny spopularizovala aj prvá bondgirl Ursula Andress, keď v roku 1962 vo filme Dr. No vystúpila ako bohyňa z morských vĺn v bielych bikinách a s nožom za opaskom. O 40 rokov neskôr ju ďalšom pokračovaní o agentovi 007 Dnes neumieraj napodobnila snedá Halle Berry, ktorá sa však predstavila v oranžovom modeli. Od tej doby obľuba bikín, snáď s výnimkou 80. a začiatku 90. rokov, stúpala. Stále pôsobia mladistvo, sexy, provokujú a budia obdiv a rozruch.
Z bikín časom vznikli aj rôzne mutácie, ich popularita však pôvodný koncept tohto plážového úboru neprekonala. Monokiny sú buď jednodielne plavky vykrojené takmer ako bikiny, alebo častejšie len spodný diel plaviek ( „hore bez“). Tankiny majú síce dva diely, ale horná časť končí až tesne nad pupkom – spájajú tak pohodlie dvojdielnych plaviek s plavkami vcelku (na toalete sa nemusí vyzliekať vrchná časť). Mikrokiny potom zakrývajú naozaj len to najnutnejšie.