Stretnutie s naším „reálnym telom“ zbaveným pozlátka civilizácie je niekedy zdrojom depresie, napísal francúzsky denník Le Figaro.
„Všetci sa tešia na leto, okrem mňa,“ hovorí dvadsaťdeväťročná brunetka Sarah. „Musím sa zmieriť so svojimi tukovými vankúšikmi, musím si pravidelne a poriadne robiť depiláciu, musím sa opaľovať. Najhoršia je moja svetlá pleť. Mám z toho hrôzu! Keď sa náhodou ocitnem na pláži s priateľmi, nedám si dolu ani tričko a nohavice. A v auguste? To odídem do Škótska…,“ dodáva.
Ak väčšina z nás žije so svojím telom v akom takom súlade, iní sú s ním v skrytom vojnovom stave, ktorý prepukne s plnou silou vždy v lete. Nie je totiž tak ľahké odvážiť sa obnažiť telo, ak sme strávili predchádzajúcich niekoľko mesiacov zabalení v oblečení. „Keď sa žena po zime oblečie prvýkrát do plaviek, stretáva sa náhle so svojím reálnym telom, ktoré si možno v zime tak trochu idealizovala,“ uvádza psychiatrička Elise Ricadatová.
Reálne telo verzus telo ideálne? Z takéhoto porovnania je veľa žien zúfalých. „Najmä tie, ktorých identitu či ženskosť a krehkosť podčiarkovalo oblečenie,“ hovorí psychiatrička. Ako však vysvetliť to, že sa niektoré veľmi pekné ženy samy sebe hnusia, zatiaľ čo iné, nie tak pekné, vystavujú obnažené poprsia bez hanby?
Podľa gynekológa a psychológa Sylvaina Mimouna má toto skreslené vnímanie vlastného tela svoje pramene v detstve. „Nevedomá predstava o vlastnom tele sa utvára pozvoľna od nášho najútlejšieho veku. A to tým spôsobom, že naše ‚psychické‘ telo nemá príliš veľa spoločného s naším reálnym telom. Ak sa dieťa zo strany dospelých nedočká pochvaly, ak je neustále kritizované, a to aj z morálneho hľadiska, premieta sa to často aj do jeho pohľadu do zrkadla. Dopláca na to telo. Táto nevedomá predstava má často veľmi dávne korene, niekedy dokonca v detstve matky, ktorá možno tiež trpela kritikou dospelých,“ hovorí Mimoun.
Priznajme si, že nie je ľahké zmieriť sa s nejakými tými tukovými vankúšikmi a mliečne bielou pleťou v spoločnosti, ktorá je tak pod kontrolou ako tá naša. Predovšetkým v lete! Pláž ako miesto rekreácie a uvoľnenia? Nie. „Naopak, je veľmi elitárska, dosť krutá, plná diktátov,“ zdôrazňuje historik Christophe Grangé.
Telo je v lete podrobené drastickým predpisom: depilácia, dobre strihané plavky, boj s tukom, honba za pevnými svalmi. Ide skrátka o plejádu starostlivosti, ktorá odhaľuje „schizofrenický“ prístup k nášmu telu. Toto telo sa potom stáva vhodným predmetom konzumu, bábkou normatívneho princípu: pôžitku. Na telo sa hľadí tak, akoby nám nepatrilo, namiesto toho, aby sme sa s ním zžili.
„Nie je to problém len našej doby,“ pripomína historik Grangé. „V 50. rokoch minulého storočia radili ženské časopisy čitateľkám, aby si urobili pinch test (kompresívny test, ktorým sa meria sila podkožného tuku) na stehne. Ak bola vrstva tuku silnejšia ako dva centimetre, boli plavky zakázané! Pokiaľ ide o opaľovanie, odporúčali ho blondínkam, nie však brunetkám a nie po štyridsiatom roku. Dnes sú však tieto nepísané príkazy ešte oveľa prísnejšie,“ dodáva Grangé.