Absolventka Vysokej školy umelecko-priemyslovej v Prahe, ktorá má za sebou pôsobenie aj v Londýne či Taliansku, sa naposledy predstavila so štyrmi modelmi na výstave obuvi v bratislavskom obchodnom centre Aupark. Zhovárali sme sa s ňou o náročnej práci tvorcu unikátnej obuvi na mieru.
Viacero vašich kolegov z oblasti odevného dizajnu priznáva, že stav trhu na Slovensku nie je jednoduchý. Ani si nedokážem asi predstaviť, aké náročné je fungovanie dizajnéra obuvi.
Na Slovensku je to v skutočnosti ťažké, pretože v krajine neexistuje povedomie o tom, že je dostupná aj alternatíva k masovo vyrábaným topánkam, ktoré sa dajú kúpiť v obchode. Ale myslím, že časom to nejako dozrie. Zákazníci začínajú byť náročnejší. V dnešnom svete sme v médiách pravidelne konfrontovaní s problémami výrobi obuvi v Číne a Ázii, s tým, ako produkcia zaťažuje životné prostredie, aká nadprodukcia materiálnych statkov a produktov v súčasnosti existuje. Stále viac ľudí uvažuje nad tým, že si radšej nechá vyrobiť topánky na mieru a investujú do jedného páru akoby podporovali masovú výrobu. Mám pocit, že teraz sa to začína lámať a snáď sa to zlepší.
Tvoria sa topánky jednoducho?
Samotná návrhárska časť je v podstate zábava, tam problémy nie sú. Fantázii sa predsa medze nekladú. Náročnejšie je to pri samotnej realizácii. Namáhavá časť práce spočíva v tom, že dizajnér si obvykle všetku prácu robí sám, nie je to len kreslenie návrhov, ale aj kupovanie strojov, materiálov, komunikácia s dodávateľmi, v mojom prípade si topánky aj sama vyrábam, a následne sa musím starať aj o prezentáciu a administratívu. Tiež je však obuv náročnejšia v tom, že na jej výrobu v porovnaní s odevom, používame viac komponentov a rôznorodých materiálov, špecifickejšie stroje, kopytá.
Ak sa žena rozhodne pre vaše topánky, je vysoko pravdepodobné, že bude mať unikátny a jediný model.
Áno, robím aj na zákazku. Ale väčšina modelov, ktoré si ku mne príde zákazník objednať vychádza z nejakej minikolekcie, ktorú vytvorím. Tá dáva základný obraz, z čoho je možné vyberať. A jednotlivé modely potom realizujem na nohu konkrétnej zákazníčky.
Foto: Greg Németh
V čom si vy myslíte, že je benefit obuvi, ktorú vytvorí dizajnér obuvi ako vy v porovnaní s butikovými dizajnérskymi topánkami od tvorcov ako Christian Louboutin, Nicholas Kirkwood alebo napríklad Giusseppe Zanotti?
Sú značky, pri ktorých sa platí najmä za samotnú značku, ale vo všeobecnosti sa dá povedať, že pri takýchto kúskoch ide o výrazne kvalitnejšiu produkciu než v prípade topánok masovej výroby. Keby som nemala porovnávať kvalitu, ale samotný prístup – pri topánkach na mieru ide najmä o to, že topánka vzniká na popud zákazníka. Je tam osobný prístup k zákazníkovi. Pozná príbeh, aký sa za tvorbou nachádza. Môže ovplyvniť podobu, má nejaké požiadavky. A zároveň výsledok je originál.
Dokáže mladá dizajnérka, ktorá sa snaží minimálne raz ročne priniesť novú ucelenú kolekciu, vyžiť z navrhovania a tvorby obuvi?
Donedávna som pracovala pre taliansku značku Roberto del Carlo a z toho sa vyžiť dalo. Momentálne pracujem už len na vlastnej značke a ide to trošku ťažšie. Ale verím, že situácia sa zlepší.
Vytvorili ste exkluzívnu obuv pre dizajnéra Marcela Holubca. Prezentovaná bola spoločne s jeho modelmi na minuloročnej Orange Fashion Show. Je pre dizajnéra obuvi zaujímavá spolupráca s tvorcom odevu? Zvládate sa držať nejakej línie, ktorú vám zadá niekto iný, alebo ste radšej, keď máte autorstvo výlučne vo svojich rukách?
Topánky samy osebe môžu fungovať ako objekt a môžu byť zaujímavé, ale zároveň je veľká výzva, keď sú spárované s odevom. V minulosti som už spolupracovala v Česku so značkou Chatty, alebo so Zuzanou Kubíčkovou, naposledy práve s Marcelom Holubcom na Slovensku. Z jeho strany neexistovalo nejaké veľké obmedzenie. Ale keď prišiel s nápadom na spoluprácu, zároveň priniesol tému, akoby zadal prvotnú náladu. Určite sme sa ovplyvňovali názorovo, spolu sme konzultovali návrh, dohodli sme sa na farebnosti, poskytol mi materiály, z ktorých si predstavoval obuv, ale zvyšok už zostal na mne. Je to príjemná práca.
Foto: Kálmán Tarr
Ako ste sa vlastne dostali k dizajnu obuvi? Nie je to úplne bežný druh profesie.
Detský sen to nebol, ale akosi prirodzene sa situácia vyvinula práve týmto smerom. Veľmi rada som kreslila a vždy som mala rada textil, ale zo všeobecného záberu som sa postupne vyprofilovala. Na vysokej škole som sa dostala k obuvi a už som pri nej zostala.
Myslíte si, že vzhľadom na nízky počet dizajnérov obuvi máte unikátne postavenie?
Na jednej strane áno, mám unikátne postavenie. Ale na druhej strane, hoci to možno znie paradoxne, bola by som rada, keby som mala konkurenciu. Obchody, alebo masovo vyrábané topánky nie sú pre mňa konkurenciou, robím niečo úplne iné. Ale tým, že moju tvorbu nemajú ľudia veľmi s čím porovnať, je pre mňa situácia občas skutočnou výzvou. Zákazníkov musím viac vychovávať a vysvetľovať im, o čo vlastne ide, hovoriť o výhodách, ktoré prináša dizajnová obuv na mieru.
A ako sa teda Slováci obúvajú? Hodnotíte úroveň topánok na nohách Slovákov pozitívne?
Až tak veľmi nesledujem, čo si ľudia obúvajú. Všimnem si, keď je topánka výrazne nekvalitná, alebo vidím z piatich metrov, keď je niečo z umelej hmoty, umelej kože. Ale príliš sa tým nezaoberám. Väčšinu času trávim v ateliéri a nechodím veľmi von.
Hovorí sa, že obuvník chodí bosý. Koľko vlastníte párov topánok?
To porekadlo na mňa platí. Stále mám problém s tým, že si nemám čo obuť. Aj napriek tomu, že som si vyrobila už viacero párov. Takmer každé ráno riešim, čo by som si obula.
Zuzana Serbák vyštudovala Vysokú školu umelecko-priemyslovú v Prahe. Absolvovala stáže v Londýne, Amsterdame, ale aj Bratislave. Pracovala ako dizajnérka časti obuvnej línie značky Roberto del Carlo a externe tiež spolupracovala so značkou Novesta. Je známa aj prácou pre dizajnérov – jej topánky mali na nohách modelky počas prehliadky Marcela Holubca na Orange Fashion Show 2013, spolupracovala aj so značkami Chatty, Zuzanou Kubíčkovou či Luciou Ivanovou. Jej topánky sa už ocitli aj vo výstavných expozíciách – napríklad vo Vigevane či Mníchove a naposledy aj v Bratislave.