Čo je cieľom tohto inštitútu?
Inštitút Trvalého Rozvoja 40plus vznikol preto, lebo mi ho priniesol život. Tesne pred päťdesiatkou som zistila, že už nie som na pracovnom trhu žiadaná. Zamietavé odpovede sa kopili. Alebo sa mi stalo, že mi pani v telefóne povedala, že vaše ročníky síce nevoláme, ale vyzerá to, že by ste mohli byť pre nás zaujímavá. To ma úplne dostalo. Potom som si našla headhuntera, ktorý mi vysvetlil, že dostať ma tam, kde ma to ťahá bude trvať veľmi dlho, lebo na manažérske pozície chcú najmä ľudí do štyridsiatky.
Ako ste na to reagovali?
To bola posledná kvapka a ja som si povedala: A DOSŤ. Cestou som zistila, že to celé nie je o mne. Ale ide o postoje a prístupy firiem. Jednoducho pokrivené hodnoty, ktoré som sa rozhodla aj s ďalšími ľuďmi napraviť. Tak vznikla myšlienka založenia občianskeho združenia. Urobili sme aj prieskum na vzorke 550 ľudí, ktorý nám ukázal, že situácia na trhu práce je naozaj pre ľudí so skúsenosťami zúfalá. Začali sme preto písať na túto tému a snažili sme sa aj takouto našou činnosťou poukazovať na stav, ktorý na Slovensku máme.
Ako by ste teda definovali vašu prácu?
Našu činnosť by som rozdelila na dve etapy. Pred koronou a počas korony. Pred koronou sme robili veľa podujatí, na ktorých sme sa snažili vďaka spolupracovníkom Inštitútu pripraviť ľudí na pohovor tak, aby uspeli. Robila som spolu aj Speed Networkingy (tu som oslovila k spolupráci aj komunitu Akčné ženy), pretože mnohí ľudia sa po štyridsiatke rozhodnú podnikať a potrebujú networkovať – prepájať sa. Začali sme spoluprácu aj s Profesia Days, aby sme ľuďom poskytli bezplatné poradenstvo počas veľtrhu práce. Stánok sme mali preplnený. Našich šesť koučov a psychológov doslova nevládalo hľadať riešenia. No a prišla korona. Podujatia, ktoré sme mali naplánované sme zrušili. V online sme začali robiť poradňu pre ľudí a tiež sme pripravili desiatky rôznych článkov na tému, ako sa lepšie orientovať a presadiť na trhu práce. Čakáme, čo bude na jeseň a podľa toho zadaptujeme naše programy a ciele tak, aby reflektovali na aktuálnu situáciu na trhu práce.
S akými najčastejšími problémami sa stretávajú ľudia po dovŕšení 40. a 50. roku života?
Keď máte na mysli pracovnú oblasť, tak najväčšie problémy začínajú tak po štyridsať päťke. No jednoducho vás na pohovor nepozvú. Podľa nášho prieskumu nám vyšlo, že na 15 zaslaných životopisov nie je zriedkavé dostať len jedno alebo dve pozvania na pohovor. Problémom je aj to, že ľudia hlavne okolo päťdesiatky majú často veľa skúseností, ale nevedia sa predať.
Prečo je to tak?
Nie sú takí draví. Oni už aj na to výberové konanie reagujú často submisívne. Idú do toho, že budem rád, keď ma vôbec zavolajú. S takýmto postojom sa dá len ťažko presadiť. Časť populácie okolo päťdesiatky nejde s trendami a s technológiami. Chcú žiť mimo online. No ale to sa dnes už dosť dobre nedá. Problém je aj v tom, že veľká časť personalistov je vo veku do 35 rokov. Päťdesiatročný človek im pripadá ako ich rodič. A skúste si teraz predstaviť, že každý z nás má iných rodičov. Napríklad tí moji boli v mojom veku, ktorý mám ja dnes už zrelí do dôchodku. Možno, ak by som ja mala 35 a bola by som personalistka, tiež by som mala predsudky. Takže nedá sa to vyčítať ani tým personalistom. Treba komunikovať a hľadať cesty. Skrátka nie ísť do toho s predsudkami, pretože nateraz, zdá sa, že ide často o mix neporozumenia na oboch stranách.
Situácia s uplatnením na trhu práce je u mladších ročníkov iná?
Ani mladí to nemajú jednoznačne ľahké. Dnešná doba je plná výziev. Ale ak sa rozprávame o ľuďoch v strednom veku, tak si myslím, že človek si musí hľadať vlastné PREČO. Prečo chcem pracovať? Čo ma baví a napĺňa? Ja som si to musela zodpovedať tiež. Musela som si dať odpoveď prečo vlastne už ani nechcem hľadať zamestnanie. A dospela som do štádia, že som našla odpoveď na moje „prečá“. A nielen na tie, prečo sa nechcem zamestnať (klasické TPP), ale aj prečo chcem robiť na veciach, ktoré sa mi za posledné roky spolu s ďalšími ľuďmi darí robiť. Čo je to moje PREČO? Čo je PREČO tímu okolo mňa? Toto je zásadná otázka. Ak si nájdete svoje prečo, stanete sa presvedčivejším aj pre potenciálneho zamestnávateľa prípadne v podnikaní, ak sa preto rozhodnete.
Skúsme však hovoriť konkrétne o tom, čo môžeme na sebe zmeniť.
Začnem drobnosťami, ktoré si často ľudia ani nevšímajú, ale na strane firmy si ich personalista všimne alebo vníma. Ľudia napríklad nevedia, že do životopisu nemusia napísať rok narodenia a ani rok ukončenia školy. Ak si na životopis pripnú dobrú fotku, ktorá im trochu uberie na veku, tak len vďaka tomuto, povedzme triku, môžu získať väčšiu šancu na to, že sa na výberko vôbec dostanú. Alebo taká drobnosť ako znenie emailovej adresy. Ľudia majú niekedy čudné názvy mailu. Napríklad kukulienka123. Toto vyzerá divne, však? Keď hľadáte šéfa tímu asi nechcete zamestnať kukulienku123 ani kukulienku456. A takéto sú to detaily, ktoré môžu rozhodovať o úspechu či neúspechu… Keď sa ľudia v najlepších rokoch rozhodnú nechať si poradiť a dostanú sa na výberové konanie, tak potom je to už len na nich, pretože osobne je osobne. Aj na to sa ale treba pripraviť. Že vás zavolajú a vy prídete. Premýšľať nad tým, čo si oblečiete, ako budete vstupovať do miestnosti, ako sa udržať čo najviac v pravdivosti a autenticite. Aj na to sa oplatí pripraviť.
Čítajte aj Najskvelejší kolegovia v práci? Sú to určite tieto tri znamenia zverokruhu
Na takéto situácie je dobré mať odbornú pomoc, ktorú zrejme vyššie ročníky odmietajú?
Problémom je to, že veľa ľudí v našom veku nevyhľadá pomoc odborníka. Zdá sa im to drahé alebo si myslia, že budú vyzerať ako neschopní, že si nevedia poradiť. Darmo, naše ročníky pochádzajú z doby UROB SI SÁM, resp. poraď si sám. Ale doba sa zmenila. Kouč nestojí stovky eur. Na trhu je množstvo koučov, ktorí vám poskytnú prvú hodinu grátis alebo za „kávu“. A ďalšie sedenia nie sú vecou obrovských nákladov. Keď sme robili náš prieskum, tak z neho vyšlo, že iba 16 % ľudí je ochotných hľadať pomoc odborníka. Pritom je to také jednoduché. Stačí sa rozhliadnuť. Aj na našej stránke si vedia vyhľadať odborníka a dohodnúť sa s ním. Alebo môžu položiť anonymnú otázku a aspoň začať niečo robiť preto, aby sa ich situácia mohla obrátiť k lepšiemu.
V strednom veku prichádzajú často na rad aj vzťahové problémy, partnerské krízy, rozvody. Ako prežívajú ľudia v tomto veku tieto krízy a ako ich zvládajú?
No viete ako to je. Chlap si kúpi motorku alebo kabriolet a žena ide na plastiku. Potom zistia, že to nefunguje. Že šťastie im to neprinieslo. Kríza stredného veku je niečo, čo je často vnímané ako predmet vtipov. Ale ona existuje. Dá sa poňať aj ako príležitosť, pretože je normálne, že keď máme určitý vek, tak aj naše priority a očakávania od života sa menia. Už sme mnohé pochopili a dotýka sa nás zrazu viac aj téma smrti. Zomierajú nám rodičia a stávame sa najstaršími členmi rodiny. Ženy idú do klimaktéria, ktoré je tiež tabu a prináša so sebou milión drobných ale vážnych zmien. Klimax je tiež často terčom posmechov. Preto v rámci nášho obsahu reflektujeme na tieto témy pomerne často.
Čo dokáže pomôcť v takýchto prípadoch?
Jediné, čo človeku môže pomôcť je hľadanie vlastného stredu. A to sa nedá inak, ako prácou na sebe. Neexistuje na to žiaden rýchlo kurz. Každý žijeme v inej bubline. Každý stojíme v iných topánkach. Na tému krízy stredného veku robím aj Podcast v rámci môjho podcastu Odznova – séria sa volá Beelong – Reinventig Yourself / Znovuobjav seba. Preberáme v rámci neho rôzne aspekty tej takzvanej krízy stredného veku, ale snažíme sa ísť hlavne po tom pozitívnom. Pretože ono je to aj príležitosť. Závisí od každého človeka, ako sa bude na to pozerať a ako bude k tej zmene pristupovať.
A ak to nechá tak a nerieši to?
Ak sa človek rozhodne nič nezmeniť, potom je blízko ku kolapsu až depresii. Alebo k vyhoreniu. A aj na tieto témy sa snažíme odpovedať, resp. hľadať podnety na to, aby si človek našiel vlastnú odpoveď. Lebo každý si predstavujeme raj na zemi inak. Aj ten pracovný ale aj ten osobný. Aj tu platí, že je dobré nájsť si sprievodcu, kouča, psychológa a hľadať cestu spolu s ním.
Ako teda môžeme zvládnuť krízu stredného veku?
Kríza stredného veku sa dá zmierňovať aj v tvorivosti. Že si nájdete niečo, čo vás baví a napĺňa poskytne vám psychohygienu. Takto napríklad v rámci 40plus máme kopec autorov, ktorí celý život písali do šuplíka a nikde to nezverejňovali. A zrazu píšu a píšu pravidelne. Baví ich to. Niekedy sa vypíšu z problémov. A potom si to prečítajú ďalší ľudia a zareagujú, že SUPER, konečne vidím, že v tom nie som sám. Aj ja to tak mám. A zrazu niekde, kde bol kýbeľ problémov (v hlave autora aj čitateľa) je jasnejšie. Prichádza úľava a dobrá nálada. Takto už niektorí autori, ktorí začali ku nám prispievať, dokonca vydali aj svoje knihy. A ďalší sa na to chystajú. A dokonca, keby nebolo 40plus a mojich prepojení vďaka projektu, nenašla by som tím okolo Soni Borušovičovej ani náhodou a na sto percent by nebola vznikla ani moja kniha. Čiže celá tá tvorivosť sa napokon prepojila v ZMYSEL pre ľudí a aj pre mňa.
Poďme k samotnému reštartu po štyridsiatke a päťdesiatke, ktorému sa venujete. V čom spočíva, čo čaká ľudí ak si od vás nechajú poradiť?
Ako som už uviedla, sústreďujeme sa na sprevádzanie. Nie sme inštitúcia s rozpočtom a podporou vlády alebo ministerstiev. Nedostávame žiadne granty. Našou snahou je poskytovať priestor a vytvárať komunitu. Ide nám o to, aby ľudia vedeli, že je tu miesto, kde sa môžu zveriť so svojimi obavami a my na základe toho prinesieme obsah alebo rozhovory na danú tému. Alebo ich prepojíme s overeným koučom alebo psychológom. Našou úlohou je spájať, informovať a inšpirovať. Ešte pred koronou sme mali pripravený projekt Stážista, ktorý sme chceli zaviesť do praxe. Kým však pandémia natrvalo neskončí, nedá sa projekt realizovať. Nie je na to priestor kvôli opatreniam a tiež firmy potrebujú riešiť a sanovať iné veci, ako tomu bolo pred pandémiou. Preto ostávame zatiaľ najmä ako miesto, ktoré sa snaží inšpirovať, vzdelávať a aj spájať. Vytvárať komunitu, ktorá je pestrá vo svojich skúsenostiach, ale aj v obsahu. Budem rada, ak sa bude naša komunita aj naďalej rozširovať a prinášať možnosti k spájaniu myšlienok, ale aj generácií. Pretože diverzita v živote je normálna a prirodzená.
Foto: Archív Martina Valachová
Niekoľko rokov pôsobila v manažmentoch zahraničných a slovenských firiem. Podieľala sa aj na vedení rôznych projektov a budovaní značiek a osobností. Stála pri zmene legislatívy a tak sa napríklad so svojím občianskym združením Chráňme naše deti tri roky venovala propagácii nosenia prilieb na lyžiarskych svahoch, čo sa napokon podarilo doviesť aj ako myšlienku k sprísneniu zákona. Od roku 2018 vedie Inštitút Trvalého Rozvoja 40plus, má svoju vlastnú agentúru zameranú hlavne na content marketing, vedie Magazín 40plus.sk a robí svoj autorský podcast ODznova, ktorý od augusta 2021 pripravuje aj ako video reláciu Odznova na YouTube. V roku 2020 jej vyšiel jej prvý knižný debut Kam miznú vaše peniaze, ktorá sa stala bestsellerom a na jeseň tohto roku bude uvedená aj na český trh.