Postihuje už aj tridsiatnikov
Odborný termín burn-out do psychológie a psychiatrie zaviedol v 70. rokoch minulého storočia Henrich Freudenberger. Z odborného hľadiska ide o stav, ktorý sa identifikuje väčšinou v spojitosti s pracovným životom. Tvorí ho rad príznakov najmä v psychickej oblasti, čiastočne fyzickej a sociálnej. Významnou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, zhoršenie kognitívnych funkcií a celková únava. Patria sem napríklad pokles až strata výkonu, úzkosti, poruchy pamäti a sústredenia, poruchy spánku, nespokojnosť, neschopnosť uvoľniť sa, depresívne prežívanie.
„V telesnej oblasti sa prejavuje celým radom tráviacich problémov, bolesťami chrbta, hlavy, ťažkosťami so srdcovo-cievnym systémom. V sociálnej oblasti, znížením sebadôvery, rôznymi poruchami v medziľudských vzťahoch. Príznaky sa môžu objaviť v podstate kedykoľvek, keď človek dlhodobo prečerpáva svoje energetické rezervy a nedostatočne ich obnovuje. Napríklad aj u ľudí vo veku okolo tridsať rokov,“ vysvetľuje pre Pravdu popredný psychológ Martin Miler zo spoločnosti ArsViae.
Keď prevládnu pocity zlyhania
Ľudia, ktorí trpia syndrómom vyhorenia často prežívajú pocity vlastnej neschopnosti, zníženého sebavedomia, sebahodnoty, sebaúcty. Majú pocit, že zlyhali vo svojej práci a môže sa to spájať aj s pocitmi zlyhania v živote. „To môže mať za následok pocity hanby a menejcennosti. Okolie môže vyhoreného človeka vidieť ako unaveného až depresívneho, ale tiež niekedy prehnane podráždeného, napätého a nespokojného,“ zdôrazňuje psychológ.
K najviac ohrozeným skupinám patria tiež ľudia zameraní na výkon, efektivitu a dosahovanie výsledkov, ktorí sú neustále vnútorne poháňaní ambíciami. Rovnako to môžu byť ľudia s veľmi silným pocitom zodpovednosti alebo tí, ktorí nedokážu povedať nie iným ľuďom, ale často aj sami sebe. „Tieto kategórie potom nie vždy dokážu odhadnúť, kde sa nachádzajú hranice ich možností. Samozrejme, dôležitou časťou je aj samotné pracovné prostredie. Teda ide o kombináciu požiadaviek okolia a reakcie konkrétneho človeka,“ podčiarkuje Miler.
Pomôže okolie i zamestnávateľ
Syndróm vyhorenia nepostihne človeka rýchlo, a to bez predchádzajúcich varovných signálov. V danom prípade je najlepšia prevencia. Dobrou pomôckou pri predchádzaní tohto stavu býva okolie, vhodne koncipované pracovné prostredie a najmä postoj zamestnávateľa. Ako uvádza zakladateľ stránky arsviae.sk, firmy, ktoré si uvedomujú riziko vyhorenia u svojich zamestnancov môžu pomôcť správnym nastavením práce a odpočinku pre nich. Ak na to nemyslí zamestnávateľ, potom je na každom zamestnancovi, aby myslel na adekvátny pomer práce a oddychu.
Dovolenka aspoň dva týždne naraz
Ak sa v prípade syndrómu vyhorenia nepracuje s psychickými a fyzickými ťažkosťami, ktoré vyvoláva, môže časom prerásť do chronickej podoby, čo celú situáciu ešte viac komplikuje. „Z tohto hľadiska je dôležité, aby ľudia vnímali aj svoj duševný stav a dbali najmä na primeraný oddych. Je potrebné vedieť „vypnúť hlavu“, lebo ľudia často aj napriek tomu, že fyzicky nie sú v práci, tak na ňu stále myslia. Zároveň, je potrebné dbať na každodennú regeneráciu v podobe kvalitného spánku. Viem, že pre mnohých je ťažké zobrať si dva alebo tri týždne dovolenky v jednom celku, ale raz za rok, by sme mali mať takéto voľno,“ uzatvára psychológ Martin Miler.
Patrí už medzi choroby
Syndróm vyhorenia nebol v minulosti vnímaný ako diagnóza. Až Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) sa postarala o to, aby sa zaradil do Medzinárodnej klasifikácie chorôb. Odborníci diagnostikujú ochorenie najmä vtedy, ak je človek neustále vyčerpaný a bez energie. Rovnako ho nenapĺňa práca a objavujú sa u neho negatívne pocity súvisiace s prácou. V konečnom dôsledku sa syndróm vyhorenia prejaví aj v zníženom pracovnom výkone.