Či už ich milujeme alebo ich spochybňujeme, náš vzťah k hrám ukazuje, aká je naša osobnosť, píše francúzsky týždenník L'Express.
Zďaleka sa neobmedzujú len na detský svet, ale viac ako kedykoľvek predtým si ich obľúbili dospelí. Svedčí o tom najmä popularita Escape Games. „Sme v paradoxnej spoločnosti. Hovoríme len o práci, ale hra je prítomná všade,“ hovorí sociológ Aurélien Fouillet.
Hry prenikajú do všetkých častí nášho života. Zamestnanci sú vyzývaní k účasti na tímových hrách, ktoré stimulujú ich kreativitu. Hry na jednej strane znižujú stres a na druhej strane vytvárajú väzby. „Od 17. storočia je srdcom nášho sociálneho projektu upevnenie jednotlivca. Cenou za túto emancipáciu je izolácia. Sme ‚osamelý dav‘, ako hovoril Baudelaire. Hra je spôsobom zdieľania,“ uvádza Fouillet.
Tridsaťročný Samuel spomína, ako hral karty so svojím dedkom. „Bol náročný. Čoskoro som vedel hrať ako dospelý,“ spomína. Akonáhle sa naskytne príležitosť, zahrá si so svojimi priateľmi. „Karty, strategické alebo reflexné hry, vždy si to užijeme. Dôkazom toho je to, že sa pri hre nikto nepozerá na svoj mobil,“ hovorí.
Vo Francúzsku sa každých 38 sekúnd predá jedna hra Monopoly. „Hra mobilizuje naše zdroje tvárou v tvár problémom alebo výzvam, rovnako ako v živote,“ uvádza psychoanalytik Saverio Tomaselli. „Avšak s jedným rozdielom: rámec hry umožňuje cítiť sa silnejší, pokiaľ ide o vlastné schopnosti a skúsenosť, prispieva k zvládaniu situácií, zvyšuje pohotovosť a posilňuje pocit úspešnosti a sebadôvery,“ dodáva.
Pri hre prežívame silné emócie, ktoré však nemajú vplyv na náš život. „Neúspech nie je reálny, nemá žiadne dôsledky, naopak, uspokojenie je nepochybné,“ tvrdí tridsaťjedenročný Benjamin, ktorý je vášnivým hráčom. „Pri kolektívnej hre ide o to dosiahnuť spoločne vytúžený cieľ. Prekonávame sami seba, prejavujeme svoju súťaživosť, bez toho, aby išlo o deštrukciu druhého,“ hovorí.
„Spoločenské hry ukazujú našu potrebu dobrodružstva mimo všedný život. Umožňujú ovládnuť našu agresivitu v boji bez nebezpečenstva,“ hovorí psychológ Luce Janin Devillars. Márie naopak, pociťuje vzrušenie len pri hazardných hrách. „To môže obnoviť môj záujem napríklad o hru Monopoly. V hre nikto vopred nezvíťazí. Zároveň nezáleží na našej úrovni, všetci môžu mať šťastie. Rovnako ako v živote,“ hovorí.
Pristúpiť na pravidlá hry znamená tiež vedieť prijať porážku. To je ťažké pre tých, ktorí do hry vložia telo i dušu. „Až do mojich dvadsiatich rokov ma to skutočne dokázalo rozzúriť,“ spomína Samuel. „Ešte dnes to ťažko nesiem. Hovorím si, že som do hry nevložil všetko. Je to ešte horšie, keď môj partner hrá zle,“ dodáva.
„Ľudia, ktorí s ťažkosťami prehrávajú, spájajú svoju osobnú hodnotu s výsledkom hry. Ak uspejú, súdia, že majú vysokú hodnotu, naopak, keď prehrajú …“, myslí si Saverio Tomaselli. Či už sme ľahostajní k hre alebo vášniví hráči, súťaživí alebo dávame prednosť ustupovaniu, všetci sa nakoniec chceme vrátiť do hry, aby sme sa naučili lepšie poznať sami seba.