Eva Burtscher: Slováci ma nechápu a v Rakúsku som „tá zo Slovenska“

Eva Burtscher odišla do Rakúska za mužom, ktorého milovala. Na skúšku... Osud to ale zariadil tak, že jej muž krátko po tom zomrel - hlúpa náhoda. On bol odrazu "hore", ona ostala tu "dole" s dvoma deťmi a musela prebrať biznis, o ktorom, ako tvrdí, nemala poňatia.

11.04.2017 09:00
Eva Burtscher Foto:
Vyhrala cenu podnikateľka roka v Štajersku. Slovenka Eva Burtscher.
debata (6)

Váš život sa obrátil naruby v roku 2001, ale predbehnime: Kedy ste sa zoznámili so svojim rakúskym manželom?
V roku 1991, krátko po páde režimu. Bola som študentkou na Pedagogickej fakulte v Nitre, študovala som ruštinu a etnológiu. Rakúšan sa objavil na scéne v roku 1992. Nemala som v pláne presťahovať sa do Rakúska – na Slovensku som mala krásny život spojený s folklórom v výtvarným umením a navyše veľa plánov, týkajúcich sa mojej profesie. Láska však bola silnejšia. Po krátkej tlmočníckej skúsenosti som sa nechala prehovoriť a odišla za ním do Rakúska, kde som zažila kultúrny šok. Ja, vychovaná vo svojej vatičke, v intelektuálnom prostredí… Nikto ma nevaroval, že cudzinka zo Slovenska tu nemá…

… čo hľadať?
Presne, nemá čo hľadať a je podceňovaná.

Nemali Slováci v tom čase dobrú povesť, však?
Nie. Slováci mali veľmi zlú povesť a to sa odzrkadľovalo v mojich kontaktoch s verejnosťou. Odrazu som bola „tá zo Slovenska“, „tá blondína, čo si ju doniesol zo Slovenska“. Veľmi som trpela. Moje deti mi dnes zo žartu hovoria: „Mama, ale tá láska musela byť naozaj veľká, keď si si toto zvolila.“

A to hovoríme o susedskom štáte.
A situácia je taká istá ako pred 25 rokmi. Musela som robiť päťkrát viac ako ostatní, aby som sa tu udržala, aby som bola akceptovaná. Pretože len to, že pochádzate z inej krajiny, je dôvod na to, aby vás neakceptovali. Teraz to funguje v iných farbách, ale nič sa nezmenilo.

Ako vyzerali tie prvé, najnáročnejšie dni? S akou víziou ste vlastne prišli do Rakúska „na skúšku“?
Môj muž viedol svoju firmu (stavba a výroba plotov), ja som mu pomáhala ako tlmočníčka, pretože chcel spolupracovať so Slovenskom, čo však nefungovalo stopercentne. Založili sme aj jazykovú školu, ale to vôbec nefungovalo, ruština v roku 1995 nemala šancu. Jediné, s čím som sa chytala, boli výtvarné kurzy pre mladých a deti, v tom čase tam nič také nebolo. Ale hneď ma schladili, vraj oni také nepotrebujú. Povedali mi, nech nechám všetkých na pokoji (smiech).

Prečo?
Oni nechápali, prečo chcem ich deti ďalej vzdelávať.

Narodili sa v rovnaký deň a v ten deň sa aj... Foto: Johann Zugschwert
Eva Burtscher Narodili sa v rovnaký deň a v ten deň sa aj vzali. Odkedy muž zomrel, 11. február už nie je "vtipný".

Nemali ste v tomto „boji“ pocit, že chcete ísť domov? Odísť ste mohli, kedykoľvek.
Nemohla. V tom čase som ľúbila svojho muža. Bol to boj. Neskôr som sa s tými kurzami predsa len uchytila. Oficiálne som s nimi začala v roku 1998, dcéra mala v tom čase rok. Starala som sa o mládež a ukazovala aj inú cestu, že okrem školy existuje aj umelecké zameranie v rámci voľného času a je dôležité pre vývoj osobnosti. Dnes už za mnou chodia na trojhodinovku žiaci z Grazu. Rodičia ich sem vozia, aby som ich učila maľovať, aby som ich pripravila na talentové skúšky na umeleckú školu a vediem tiež koučing pre mladých a rodičov, na rozoznanie talentu. Viete, aké je to zábavné?

Už sa cítite akceptovaná?
Ostatné roky som veľmi akceptovaná. Všetko sa zmenilo. Do roku 2001 som s manželom žila podľa hesla „za každým úspešným mužom stojí úspešná, silná žena.“ Boli sme úspešný tím. On bol podnikateľ a ja za ním. To bol dôvod, prečo som ostala, škoda, že osud to zariadil tak hlúpo. Keď sa stalo to nešťastie, už som nemohla odísť.

Práve sme sa dostali ku kľúčovému nešťastiu, smrteľnému úrazu. Váš manžel, vášnivý lyžiar, mal na svahu nehodu a zomrel.
Dcéra mala v tom čase štyri roky, syn desať mesiacov. Bola to nešťastná náhoda. Šmykol sa… bol to osud.

Často spomínate na tento deň a oživujete bolestivé spomienky? Možno keby bolo keby…
Nedá sa na to zabudnúť, ale ten pocit sa otupí. Výročie nešťastia bude každý rok tým najťažším dňom v roku. Predstavte si, že máme v rovnaký deň narodeniny (11. február, pozn. red.), v tento deň sme sa aj vzali. Také symbolické… Odkedy však muž zomrel, už to nie je „vtipné“. Nedá sa povedať, že stále smútim, je to jednoducho časť môjho života, ktorá už nikdy nezmizne. Nikdy sa to nezmení, tá scéna sa z filmu nedá vystrihnúť.

Viackrát ste spomenuli svoju silnú intuíciu. V tento osudový deň ste nemali zlý pocit, že sa niečo stane?
Práve v ten deň nie, ale vždy som vedela, že sa niečo stane. On bol veľmi aktívny, žil naplno, trikrát rýchlejšie ako iní.

… nemali ste ani čas plakať, predpokladám…
To nie. Mimochodom, nepatrím k hysterkám, čo plačú a kričia. V takýchto situáciách som veľmi pokojná, starám sa o iných. Môj manžel bol veľmi známy a obľúbený a odrazu sa na mňa vrhlo veľké množstvo ľudí. Keď človek z minúty na minútu zomrie, zlikvidovať to materiálne, čo zanechal, trvá roky. Prichádzame na tento svet nahí a odchádzame z neho nahí. Jediné, o čo ide, je tá ryha, stopa, ktorú za sebou zanecháme. Samozrejme, plakala som, ale inak. Tú nekonečnú bolesť a zúfalosť, ktorá bola vo mne, som dlhé roky nevedela vyplakať. Musela som totiž fungovať, starať sa o deti, o rodinu, o zamestnancov firmy, o svoju existenciu. V takýchto situáciách sú v nás aktivované sily, o ktorých nemáme ani poňatia. Keď dnes sledujem moje vystresované kolegyne, ktoré majú malé deti, pýtam sa seba, ako som to dokázala. Neviem si to vysvetliť! Mala som dve malé deti a pestúnku, aby som mohla poobede pracovať. Žiadna celodenná škôlka alebo družina tu neexistuje. Viesť firmu, voziť deti na krúžky a každý deň variť.

Vždy nosila v sebe myšlienku: Štrikujme ploty,... Foto: Johann Zugschwert
Eva Burtscher Vždy nosila v sebe myšlienku: Štrikujme ploty, robme niečo iné. Nikto ju v tom čase nechápal...

V čase, keď váš manžel žil, ešte ste pre jeho firmu nerobili? Viedli ste spomínané kurzy a o manželovej firme ste počúvali len občas, po večeroch?
V roku 2001 som sa chcela osamostatniť, v januári som založila internetovú galériu. Chcela som pracovať so slovenskými umelcami, predstava bola internet ako galéria, také niečo vtedy nebolo. Všetko bolo pripravené, čakalo sa len na spustenie.

… muž zomrel a projekt padol.
Môj manžel ešte nebol pochovaný, keď sa ozvali banky. V deň, keď zomrel, zmrazili účty a vzhľadom na to, že za všetko ručil súkromným majetkom, predstavovala som pre banky riziko – 31-ročná Slovenka, blondína, ktorá nemá poňatia o obchode. S odstupom času tomu rozumiem. Jednoducho bodka, nebola som zabezpečená a keď som chcela s dvoma deťmi existovať, musela som prebrať všetky dlhy firmy, ktorá bola vo výstavbe.

Vy ste naozaj nemali poňatia o tom biznise? On vám o tom doma nerozprával?
Bola som jeho najlepšia kamarátka, doma som pôsobila ako psychoterapeut, vedela som o všetkých stavbách, ale poňatie je niečo iné (smiech). Odrazu som musela robiť rozhodnutia. Nemala som šajnu o účtovníctve, o bankovom biznise, vážne som nevedela nič o tom, ako sa robia ploty. Nevedela som získavať zákazky, viesť personál, udržiavať kontakty a financovať to všetko…

Vnímali ste to ako výzvu?
Skôr ako nevyhnutnosť. Buď idem do toho, alebo ostávam pod mostom, na ulici, alebo kdekoľvek si vyberiem.

Vaše kurzy išli bokom?
Áno, štetec som nechytila do rúk roky. Z roka 2001 si skoro nič nepamätám. Keď vidím fotky z toho obdobia, je mi to cudzie. Dlhé roky som žila vo svojom svete – ty si hore, ja som ostala dole a ďalej vediem našu firmu. To je sebaochrana.

Snívalo alebo sníva sa vám o ňom občas?
Ale samozrejme! Niekedy sa mi o ňom snívalo toľko, že som si myslela, že je to skutočný život a tešila som sa, že spím, lebo sa s ním v noci stretávam. Keď ste v takej situácii, čerpáte z toho, čo pekné ste predtým zažili, inak by ste neprežili. A mala som úlohu – tou najdôležitejšou boli moje deti.

Kurzy, ktorými ste si museli prejsť, aby ste prebrali po nebohom mužovi firmu. Dlho to všetko trvalo?
Absolvovala som jeden kurz za druhým. S dvoma deťmi som navyše musela vychytiť ten správny čas, aby som si to mohla dovoliť. Prvá bola podnikateľská akadémia, nasledovala manažérska a nakoniec diplom generálny manažér. Trvalo to sedem rokov.

Myšlienka priniesť do biznisu umenie prišla až potom?
V hlave som ju mala stále, ale intenzívne som sa tomu začala venovať až potom, keď som založila nadáciu pre deti. Cez ňu dodnes vyučujem. Aby som vám to objasnila, tu v Štajersku, kde žijem, ženy väčšinou ostanú doma a muži pendlujú. A čo sa týka záľub, chlapci hrajú futbal, angažujú sa v hasičskom spolku alebo v hudobnej kapele. A odrazu som prišla ja, odozva však bola asi takáto: Čo nepoznáme, to nepotrebujeme. Doteraz prešlo mojimi rukami veľa detí, zrealizovali sme veľa akcií, predstavení a výstav. Niektoré deti sprevádzam aj tri roky.

Mali ste niekedy po smrti manžela pochybnosť, či krízu, kedy ste uznali, že toto už je na mňa veľa, toto nedokážem?
Ťažké krízy, samozrejme. Plávala som, ale bývala som veľmi vyčerpaná. Unavovalo ma všetko naraz, bolo to ako cunami. Mala som šťastie, že som kedysi hrávala hádzanú za Plastiku Nitra. Húževnatosť a vytrvalosť ma tak zosilnili, že som vedela, že sú to určité vlny. Niekedy sa naskytne moment, kedy som sa nechala padnúť. Jednoducho som bola unavená, vyčerpaná a dovolila som si plakať a ľutovať sa.

Stálo to všetko za to?
Keď predo mnou stála ďalšia úloha, boli chvíle, kedy som si povedala, že teraz nemám chuť. Minulý rok bol ťažký. V stavebníctve je kríza a my sme závislí od veľkých zákaziek. Ja som navyše veľa investovala a tvorila a na tejto ceste som stretla aj veľa hlúpych ľudí. Tí žerú najviac energie, kým sa ich zbavíte. Býva mi ťažko, ale keď vidím výsledok, pozriem sa na deti, aké sú z nich silné osobnosti a na moje deti z kurzov… Tri deti zo štyroch, ktoré som pripravovala na talentovky, prijali. Viete, aký to je pocit, keď mi napíšu, že bezo mňa by to nedokázali?

Priznali ste sa, že viete zvárať a nie je na tom nič neobvyklé.
Veľa ľudí sa ma pýta, odkiaľ pochádza môj vzťah ku kovu a prečo som taká kreatívna. Vyrástla som v Nitre na Zobore, výborným rodičom. Ale babka s dedkom boli tí, čo mi dali od kolísky všetko, čo som potrebovala. Dedko bol umelecký klampiar a babka ma naučila šiť, variť a pracovať v záhrade. Keď ma už mala dosť, poslala ma za dedom do dielne. Tam som si kreslila na zvyšky postrihaného plechu. Vôňu plechu som mala odmalička v krvi a to mi pomohlo. Či ozdobujem koláč, kreslím alebo zváram, je mi jedno, čo mám v ruke.

Ukážka plotových... Foto: Dana Závadová
Eva Burtscher Ukážka plotových "štrikovaných" bráničiek pri ateliéri v rakúskom Štajersku.

Dlho ste v hlave nosili nápad, ako dostať do plotov umenie. Keď dokáže stroj prepliesť pletivo, dokáže v ňom uštrikovať aj niečo zaujímavé, obrázok…
Ešte v čase, keď žil môj muž, snažila som sa mu vysvetliť, aby sme robili niečo iné. Začnime štrikovať ploty. Všetci sa mi smiali. Nechali sme to tak, s tým, že keď deti podrastú, budem si môcť robiť svoje umelecké veci. Desať rokov sa nič nedialo a keď som videla, ako sa trh obchodu mení, začala som pochybovať o tom, či by som z plotov mohla vyžiť. Musím robiť niečo iné. Dala som si chrániť značku a vytvorila si skupinu holding firiem, ktoré sa tým zaoberajú. Eva Elias dizajnom a Securo Zaunbau stavbou a výrobou plotov, a preberá aj moje dizajnové zákazky. Nápady implementujem do nábytku či do brán, alebo sa vždy jedná o iný druh pletiva. Ja ho vidím ako látku.

Vaše deti asi nebudú pokračovať vo vašej práci. Dcéru zaujíma móda, syna fyzika. Je to pre vás problém?
Nie, budem rada, ak budú robiť to, čo vedia.

Spomínali ste, že rada a často cestujete na Slovensko, vaše deti rozprávajú plynule (aj) po slovensky. Kde sa vlastne cítite doma?
Nie som doma ani v Rakúsku, ani na Slovensku. Slováci ma nechápu, vidia len to materiálne. Žena na audine, pekne oblečená, bohatá Rakúšanka. A v Rakúsku som zasa „tá zo Slovenska“.

Máte plotmi vyzdobený aj svoj interiér či exteriér domu? Plot sa totiž vo vašom ponímaní dá použiť aj ako tapeta.
Mám z plota aj vešiak. Od roku 1994 som aj architektka, ja stále niečo mením, prestavujem a vystavujem.

Každá prerábka znamená niečo vyhodiť. Máte to srdce?
Nie. Som majster prerábania, ale u nás sa žiaden nábytok nevyhadzuje. Vyhodené veci skladujeme, kým si nenájdu inú úlohu.

Ešte máte nejaké sny? Lebo zatiaľ sa vám všetko podarilo, zdá sa.
To neboli sny! To bola cesta, na ktorej som dostávala vždy nové a nové úlohy. Viesť firmu, pomáhať iným a vychovať deti. Snom bola dizajnérska činnosť – v tomto smere by som sa chcela dostať do takej roviny, aby som z toho mohla dobre žiť. Prenechávam to na osud, lebo keď som si niečo vymyslela, vždy to dopadlo inak (smiech). Vždy som chcela byť učiteľka. A robím ploty. Snažím sa z tej šachovnice, ktorú dostanem na stôl, urobiť správny obraz.

Eva Burtscher. Foto: Dana Závadová
Eva Burtscher Eva Burtscher.

Eva Burtscher (47)

Je podnikateľka v stavebnom priemysle, dizajnérka a koučka. Pochádza z Nitry. Po smrti manžela v roku 2001 po ňom prebrala firmu Securo Zaunbau, ktorá sa zaoberá stavbou plotov. 25 rokov žije v Rakúsku, 16 rokov podniká. Získala už niekoľko ocenení, za všetky svoje činnosti. V roku 2015 vyhrala napríklad súťaž „Podnikateľka Štajerska“. Má dve deti a kocúra.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #smrť #Rakúsko #nehoda #plot #osud #koučing #talent #intuícia #plech

+ Nie je hanba povedať, že vás niečo bolí, horšie je, že to neriešite.
Nie vždy vám všetko musí vyjsť na prvý raz,...

+ Myslite nato, že oklamete jedine sami seba, nikoho iného.
Ste inteligentný, máte na viac, nezabúdajte na vyššie...