Na mzdovú rovnosť si budeme musieť podľa najnovšej správy Svetového ekonomického fóra počkať 170 rokov, až do roku 2186. To je zlá správa a čím viac času ubieha, tým sa, ako sa zdá, rovnosť v mzdách medzi mužmi a ženami vzďaľuje. Vlani totiž Svetové ekonomické fórum uvádzalo menej vzdialený horizont: iba 118 rokov.
Ženy, ktoré sa rozhodli budovať svoju kariéru v mužskom prostredí, sa musia vyrovnať ešte s inými problémami: ako sa presadiť v kolektíve, kde je ich prítomnosť v lepšom prípade udivujúca, v horšom pohoršujúca.
Dôležité je nenechať sa zatiahnuť do terénu, ktorý s profesiou nesúvisí. Dvadsaťpäťročná Camille o tom vie svoje. „Aby som nikdy nebola pristihnutá pri chybe, musím byť pohotová a kompetentná za všetkých okolností a nesmiem sa nechať za žiadnu cenu dostať na neprofesionálnu úroveň,“ hovorí. Dvadsaťpäťročná Jennifer pracujúca u hasičov sa tiež snaží, aby nedala zámienku na kritiku a zostala pokiaľ možno ľahostajná k mužským žartom. „Mávajú občas poznámky, nič si z toho nerobím,“ zdôrazňuje.
O to isté sa snaží dvadsaťštyriročná Clémentine, komunikačná dôstojníčka vo vojenskom letectve. Mladá žena sa mohla rozhodnúť žiť na svojej základni pri Bordeaux, mala by tak ubytovanie zadarmo a nemusela by dochádzať. Radšej si však ponechala svoj byt v centre mesta, aby si chránila svoj súkromný život. „Keď som nastúpila, musela som prekonať šesťtýždňový výcvik v kasárňach. Bez nalíčenia, s narýchlo stiahnutým vrkočom a vojenským mundúrom som odložila svoju ženskosť. Preto potrebujem mať aj iný život, ktorý nebude zameraný na disciplínu a výkon,“ zdôrazňuje.
Uspieť a pritom zostať sama sebou je často veľmi ťažké, najmä pre tie ženy, ktorých práca vyžaduje fyzickú námahu. Snaha o kompetentnosť však vždy nestačí na to, aby zabránila nejakej podobe paternalizmu. „V niektorých napätých situáciách, keď napríklad zvládame násilnícke osoby či ľudí pod vplyvom alkoholu, sa moji kolegovia snažia ma chrániť,“ uvádza hasička Jennifer. „Je to síce milé, ale často mám chuť im povedať, že som schopná sa ubrániť rovnako dobre ako oni. Jeden môj nadriadený ma dokonca odvolal zo zásahu,“ sťažuje sa.
Takéto pokorenie je tým trpkejšie, že je často urobené necitlivo. To sa stalo kanadskej someliérke Pascale. „Nie je vždy ľahké presvedčiť sebaistých mužov, že im môžem dať dobrú radu. V Austrálii, kde som pracovala, som pre jednu skupinu vybrala fľašu. Keď som išla pre druhú do pivnice, šéf reštaurácie to využil a dal im ochutnať iné víno. V tej chvíli som mala naozaj pocit, že nie som vo svojej práci rešpektovaná,“ zveruje sa.
Mnoho žien, ktoré chcú zmeniť mentalitu profesionálneho sveta často ustrnutého vo svojich istotách, neváha použiť vlastné zbrane a z toho, čo sa zdá byť slabosťou, urobia tromf. „Takmer 80 percent našich zásahov je takého rázu, že niekomu poskytujeme pomoc. Tu je najdôležitejší kontakt s človekom. Cítim, že za kritických okolností sa ženám so mnou lepšie komunikuje,“ hovorí Jennifer. Je to dobrý spôsob, ako narušiť stereotypy a vnútiť kolektívu vlastnú voľbu a metódy.