Samozrejme, je úplne jasné, že žiadny zamestnávateľ nie je nadšený keď jeho zamestnanec či zamestnankyňa nepodáva pracovný výkon, ale ide k lekárovi. V niektorých spoločnostiach to berú ako nutné zlo zákonníka práce, ale viac menej priepustky k lekárovi tolerujú, iné naopak nerobia žiadny problém a najmä matke s malým dieťaťom vychádzajú v ústrety. Bohužiaľ, sú i firmy, ktoré dokážu robiť zamestnancovi veľké nepríjemnosti, ak potrebuje ísť k lekárovi. Neveríte?
Anne zavolala učiteľka jej dvanásťročnej dcéry, že dieťa má vysokú horúčku a má si pre ňu prísť do školy, nakoľko ona jej nemôže podľa predpisov podať žiadny liek. Navyše dieťaťu bolo naozaj veľmi zle. Anna to oznámila svojmu nadradenému s tým, že ide s dcérou ihneď k lekárovi. Reakcia nadradeného bola naozaj veľmi nepríjemná. Povedal jej, že on ju za žiadnych okolností nemôže uvoľniť z práce a nech si to zariadi s manželom alebo ako chce. Na argument Anny, že žije bez manžela, iba mykol plecom. Ona samozrejme nemohla nechať dieťa v škole a tak z práce odišla napriek zákazu. Na druhý deň priniesla priepustku od lekára a o stráženie dcéry počas choroby poprosila susedku. Napriek tomu dostala od nadriadeného pokarhanie za svojvoľné opustenie pracoviska.
Čo hovorí zákon?
„Podľa Zákonníka práce § 141 ods. 2 písm. c) bod 1 ZP môže zamestnanec sprevádzať rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia na vyšetrenie alebo ošetrenie pri náhlom ochorení alebo úraze a na vopred určené vyšetrenie, ošetrenie a liečenie. V tomto prípade patrí pracovné voľno iba jednému rodinnému príslušníkovi – zamestnancovi, a to aj s náhradou mzdy na nevyhnutne potrebný čas, najviac na sedem dní v kalendárnom roku, ak bolo sprevádzanie nevyhnutné a uvedené úkony sa nedali vykonať mimo pracovného času. Ak si zdravotný stav rodinného príslušníka vyžaduje viacero návštev, zamestnávateľ je povinný akceptovať túto situáciu, avšak zamestnancovi už neprináleží náhrada mzdy.“
Nie je zamestnávateľ ako zamestnávateľ.....
Jana (33) má opačnú skúsenosť ako pani Anna z vyššie uvedeného príbehu. „Nastúpila som pracovať do jednej väčšej spoločnosti, ktorá bola na trhu ešte v minulom režime a jej majiteľ (bývalý zamestnanec) odkúpil spoločnosť od štátu. Tento dnes už starší pán, z nej spravil naozaj "firmu priateľskú mamám s malými deťmi“. O tom som sa presvedčila hneď ako som do nej nastúpila. Dva dni po nástupe mi ochorelo dieťa. Malo vysoké horúčky. Manžel bol na služobnej ceste v zahraničí a moja mama ležala doma s chrípkou. A tak mi nezostávalo iné, iba požiadať zamestnávateľa, u ktorého som bola „dva dni aj s cestou“ o OČR. Bolo mi to nesmierne trápne, ale naozaj sa nedalo inak. Môj šéf sa naozaj zachoval ako charakterný človek a iba dodal, že choroba sa nedá naplánovať a mama musí byť s malým dieťaťom doma, ak je choré. Nekonalo sa žiadne prepustenie v skúšobnej dobe, ako by niekto mohol čakať, ani žiadne sankcie. Po návrate z OČR som si sama doštudovala po večeroch niektoré informácie, aby moje zaškolenie prebehlo rýchlejšie. Dnes u tohto zamestnávateľa pracujem už tri roky a nemenila by som."