Lenka Krnáčová: Od rána do večera robím to, čo ma baví

, 09.12.2014 09:00
Lenka Krnáčová
Lenka Krnáčová. Autor:

Lenka Krnáčová si prešla rôznymi zamestnaniami, kým si v 26 rokoch otvorila s priateľom svoju vlastnú kaviareň. Dnes jednoznačne radí: Kráčajte si za svojimi snami, len nech majú reálne kontúry.

Najviac skúseností, ktoré sa neskôr stali “podkladom” pre otvorenie vašej vlastnej kaviarne, ste získali vo vysokoškolskom klube Elam, kde ste, paradoxne, pracovali zadarmo. A nie chvíľu. Štyri roky!
Tento klub nemá žiadneho súkromného vlastníka, vlastní ho študentská organizácia. Pre mňa to bola neuveriteľná príležitosť. Hoci sme za to nedostávali peniaze, mohli sme sa vo veľmi krátkom časovom úseku dostať z pozície šatniara na pozíciu vedúceho človeka. Bol to pre mňa trenažér. Odrazu som mala možnosť v jednom z najväčších podnikov v Bratislave spolurozhodovať o diskotékach, o koncertoch a podujatiach. Keďže peňazí nebolo veľa, robila som nízkorozpočtové akcie, pri ktorých bolo potrebné rozmýšľať kreatívne, aby mali efekt, ľudia prišli a dobre to vyzeralo. Boli sme úžasná partia ľudí, podnik sme niekam spoločne smerovali a zároveň sme tam trávili veľa voľného času. Hrali sme kalčeto, organizovali si párty, chodili na teambuildingy…

Štyri roky zadarmo. Veď tú istú prácu ste mohli za “mastný honorár” robiť niekde inde, pomyslia si mnohí.
Mohla, ale z jednotlivých pozícií by som postupovala oveľa pomalšie. Tiež si nemyslím, že existuje podobná pozícia v nejakom bratislavskom podniku. Starala som sa o celý program a zároveň som mala možnosť zasahovať do vývoja klubu, riešila som marketingové kampane a rozmýšľala, ako sa dá urobiť viac. Bez skúseností, ktoré som nabrala vo vedení Elamu, by som si nikdy neotvorila svoj vlastný podnik. Už som vedela, čo to vyžaduje, naučila som sa, ako to funguje s dodávateľmi, s ozvučením, vedela som o barmanskej práci, čo všetko by sa mali naučiť, aká by mala byť ponuka. To všetko som mohla získať len tam.

Aký ste mali vzťah ku kaviarňam predtým, ako ste si založili vlastnú?
Kaviareň pre mňa nikdy nebola jednorazovou zastávkou. Musel to byť silný priestor, miesto, kde vznikajú lásky a priateľstvá. Takouto kaviarňou je pre mňa napríklad Art Café v mojom rodnom meste, v Banskej Štiavnici – spája sa mi s mnohými spomienkami a zážitkami. Počas strednej školy som tam dokonca pracovala ako čašníčka. Zakaždým, keď prídem domov, moje kroky smerujú tam, lebo viem, že stretnem všetkých, ktorých chcem vidieť.

Do priestoru kaviarne sa Lenka okamžite...
Do priestoru kaviarne sa Lenka okamžite zamilovala. Autor: Michal Debnár

Kedy sa prvýkrát vyskytla vo vašom živote myšlienka “aj ja by som chcela mať svoju kaviareň”?
Prvý väčší event som usporiadala v siedmej triede na základnej škole. Odvtedy som ich, od kultúrnych podujatí cez diskotéky a koncerty uskutočnila niekoľko desiatok. Medzičasom som pochopila, ako funguje podnik, v tlačovej agentúre som sa naučila dobre písať a v PR agentúre myslieť strategicky, nakladať s budgetom. Keď som sa začala zamýšľať nad tým, do čoho tieto skúsenosti skĺbiť, logicky mi z toho vyústil vlastný podnik. Išla som doň s mojím priateľom, ktorý v Elame robil prevádzkara. Keďže on tomu rozumel z technicko-prevádzkovej strany, všetko do seba začalo zapadať ako skladačka.

A tá “užšia” cesta od všeobecného nápadu mať vlastný podnik, po konkrétnu kaviareň, bola aká?
Sedeli sme v jedno marcové poobedie s priateľom v podniku, v čase, kedy som bola na životnej križovatke. Uvažovala som, či ostanem naďalej v PR agentúre, v ktorej som pracovala, či si budem hľadať nové zamestnanie alebo začneme podnikať. A vtedy sme si povedali: Poďme do toho! Skúsenosti máme, získame priestor, niekde zoženieme peniaze (smiech). To bola taká utópia. Dôležitá bola aj myšlienka, “kedy, keď nie teraz?” Kedy inokedy ísť do rizika, keď nie teraz, keď ešte nemáme zodpovednosť za ďalšie životy? Mňa osobne povzbudilo aj to, že som mesiac predtým zorganizovala v Banskej Štiavnici párty v štýle 50-tych rokov. Mala veľkú účasť a úspech, pričom propagácia bola len prostredníctvom facebooku. Dostala som množstvo pozitívnych reakcií, aby som niečo podobné zorganizovala aj v Bratislave.

Stále sú medzi nami ľudia, ktorí nemajú svoju obľúbenú kaviareň, dokonca do kaviarne vôbec nechodia. Veď “kávu si môžu uvariť aj doma”.
Chápem ich (úsmev). Po tom, ako prepukla hospodárska kríza, veľa ľudí začalo preferovať papučovú kultúru. Pozvali si k sebe hostí a v obývačke hrali aktivity. Je to super, aj ja som to robievala. Ale myslím si, že sa to už rozbieha iným smerom. Ľudia chcú niečo zažiť, doma už to majú okukané.

Ísť do biznisu s partnerom, je riskantný krok. Pár to môže buď spojiť, alebo rozdeliť. Čo sa stalo vám?
Ešte sme len na začiatku, ale funguje nám to na “200 percent”. On rozhoduje o technických veciach, ja podnik riešim skôr z programovo-kreatívnej stránky. Neprichádzame do konfliktov, nehádame sa, ale občas ráznejšie diskutujeme.

Takže rozchod neprichádza do úvahy.
Nie (smiech). Pristupujeme k tomu naozaj pracovne a keď sa venujeme práci, venujeme sa práci. V kaviarni sa náš vzťah mení na pracovný. Obaja do toho vkladáme celú dušu, čo je dosť dôležité.

Strach? Ten som si nepripúšťala, tvrdí Lenka...
Strach? Ten som si nepripúšťala, tvrdí Lenka Krnáčová. Autor: Michal Debnár

Asi by bolo naivné myslieť si, že dvaja ľudia postavia na nohy jednu kaviareň. Koľko ľudí vám pomáhalo?
Naše rodiny nám pripravili podpornú pôdu. Najzlomovejší bol bod, keď som získala podporu mojej mamy. Keď vyslovila vetu “choď do toho”. Zdôrazňujem, že je ku mne veľmi kritická. Vždy ma najskôr poriadne “sfúkne“. No keď vtedy povedala, že mám na to, okamžite som uverila tomu, že k realizácii sa schyľuje, že tá kaviareň bude realitou. Keď som si spočítala, koľko ľudí sa na tom podieľalo, narátala som ich asi osemdesiat, vrátane našich kamarátov. To všetko boli ľudia, ktorí tiež chceli mať svoj priestor a pocit, že idú do kaviarne, ktorá je “moja”. Prídu k nám s tým, že “tieto okná a radiátory sme drhli my”, boli pri tom a ja som im za to neskutočne vďačná.

Mnoho ľudí, ktorí majú svoj biznis, neskôr povedali, že keby vopred vedeli, koľko bude okolo toho vybavovačiek, asi by sa na polceste vzdali. Bolo toho veľa?
Bolo, ale keď prišla ďalšia prekážka, vnímala som ju zakaždým ako výzvu. Ak by to išlo príliš hladko, zľakla by som sa.

Ste hrdá lokálpatriotka, no svoju kaviareň ste si otvorili v Bratislave. Nad rodným mestom ste neuvažovali?
Myslím si, že lepšie urobím Štiavnici mimo Štiavnice, keď o nej budem rozprávať a šíriť jej dobré meno, akoby som tam mala pôsobiť. Momentálne navyše nie som spokojná s tým, ako je mesto vedené, čo je tiež dôvod, prečo odtiaľ ľudia odchádzajú. Keby prišlo mladé progresívne vedenie, ktoré získa investorov a mesto oživí nielen pre turistov, určite by som návrat zvažovala.

Nielen priestor bolo potrebné zariadiť do bodky, nielen zamestnať milých čašníkov. Dôležitá v kaviarni je v prvom rade ponuka, káva a jedlo. Prebehlo u vás dlhé testovanie?
Robila som si mini tender na všetkých dodávateľov, veľa vecí som poochutnávala. Môj kamarát, odborník na kávu, ma vzal do Akadémie kávy v Seredi, kde je aj pražiareň. Tam sme dostali know-how a veľa nás o káve naučili – ako ju pripravovať, aká by mala byť dobrá káva, v čom robia bežné kaviarne chyby, keď robia prepálené kávy, nezdravé na žalúdok… A rozhodli sme sa, že chceme ísť cestou mať svoju značku kávy, ktorú nám namiešajú a upražia.

Toto absolvuje každý, kto si chce otvoriť kaviareň?
Nie, niekto si kúpi komerčnú značku, ktorú mu budú dovážať a dodajú mu aj kávovar. To je jednoduchšia cesta.

Poďme do kaviarne! Doma to už máme okukané...
Poďme do kaviarne! Doma to už máme okukané... Autor: Michal Debnár

Koláče, čokoláda, víno, nátierky, džemy… Rozhodli ste sa uberať domácou cestou, čo je mimochodom trendom. Siahnúť na to, čo je doma…
Čokoládu máme z Nitry od šikovných ľudí, ktorí s ňou povyhrávali svetové súťaže a spolupracujeme tiež s odborníkmi na víno, ktorí si s nami sadli a pýtali sa nás, akou cestou sa chceme uberať – či chceme skôr staviť na to domáce alebo svetové. Všetky vína v našej ponuke s výnimkou Prosecca a šampanského pochádzajú z lokálnych viníc. Veľmi spokojní sme aj s dodávateľmi našich úžasných nátierok, džemov či koláčov. Všetko sú to úžasné osobnosti, s ktorými je radosť pracovať.

Aké je to otvárať dvere vlastnej kaviarne?
Nádherné, ale došlo mi to až po mesiaci. V jednu nedeľu som sa prechádzala po priestore a zrazu som si uvedomila, že sa to uskutočnilo. Jedna dobrá známa ma schladila, že to “odmakané”, kým sme otvorili, bude nič oproti tomu, čo nastane potom. A mala stopercentnú pravdu. Teraz to treba zveľaďovať a neustále pracovať na tom, aby to prinieslo ovocie.

Nechýba vám taká nedeľa, oprať si, prečítať knihu, vyložiť nohy na stôl…
Keby som veľmi chcela, aj tu si môžem prečítať knihu a vyložiť nohy na stôl, keby ma nikto nevidel (smiech). Ale ja som akčná. Nenabíja ma pokoj, ale aktivita.

Veríte tomu, že do čoho človek dáva nadšenie a lásku, to funguje, v tom sa mu darí? Aj keď to robíte za menej peňazí. To sa všetko potom niekedy vráti a nikdy sa na to nezabudne.
Stopercentne s tým súhlasím. Ak myslíme veci dobre, druhým neškodíme, pristupujeme k veciam s pokorou a rešpektom a dávame do nich srdce, nie je dôvod, aby nefungovali. Ak cítite, že takto je to správne, táto cesta je dobrá a zahrniete do toho aj nejaký biznis model, aby vás to uživilo, pôjde to ľahko a hladko.

Strach, že to nevyjde, bol?
Ten si nepripúšťam. Namiesto toho sa zamýšľam nad tým, čo by sa dalo zlepšiť, čo urobiť, aby podnik prosperoval. Keď niekto intenzívne rozmýšľa o neúspechu, zákonite príde, pritiahne si ho. V našom prípade je však skoro hovoriť o úspechu, skôr o odvahe. O rok si to zhodnotíme.

Otvárať dvere vlastnej kaviarne je vraj nádherné.
Otvárať dvere vlastnej kaviarne je vraj nádherné. Autor: Michal Debnár

Keď dnes stretnete ľudí, ktorí majú svoje sny. Odporúčate im, aby si za nimi kráčali?
Áno, ale treba nájsť prienik medzi tým, čo chceme a tým, aby nás to uživilo. Nesmiete byť rojko a zároveň do toho biznisu vložiť prvky toho, čo vás baví. Pretože ja od rána do večera robím to, čo ma baví. Nie som unavená, len občas bývam nevyspatá, pretože mňa to, čo robím, nabíja energiou, akú som nikdy predtým nezažila. Rozhodne odporúčam ľuďom, ktorí tú možnosť majú, aby za tým išli a plnili si sny. Nech to ale má reálne kontúry!

V PR agentúre, v ktorej ste predtým pracovali, ste robili aj pohovory. Čo hovorí vaša prax? Nie sú dnešní mladí ľudia pohodlní? Neprevažuje model odrobiť si osem hodín a “padla”?
Mám takú skúsenosť. Lenže ako môže takýto systém fungovať? Ak človek myslí celý deň na to, kedy už konečne odíde z práce, nemôže si ju robiť dobre. Nenapĺňa to ani jeho a šťastný nie je ani jeho zamestnávateľ. Čo tak sa radšej intenzívnejšie zamýšľať nad tým, ako odovzdať práci viac a robiť niečo, čo ho bude baviť? Zamestnávatelia hľadajú ľudí, ktorí do práce dajú dušu. Ale ja mám pocit, že takí ľudia jednoducho nie sú.

Aké budú vaše Vianoce?
Samu seba si už predstavujem, ako budem v kaviarni nalievať punč a všade budú znieť vianočné koledy. Inak ich strávim v Banskej Štiavnici so svojimi najbližšími.

Lenka Krnáčová (26)

je spolumajiteľkou bratislavskej kaviarne AVE Café.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#strach #sen #úspech #kaviareň #prekážka #pokora #vysokoškolský klub
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Prejdite sa dnes do prírody, prospeje to vášmu telu.
Kúpte si dovolenku, máte nato, tak si od všetkého...

+ Starajte sa o svoje zdravie, nehazardujte s ním ani s alkoholom.
Prečítajte si aj malé písmenká na zmluve,...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk