Pre Žena.Pravda.sk priznala, že to bola jej dlhoročná túžba. Vždy, keď študovala, cítila sa šťastná, či už to bolo v Utrechte, vo Viedni alebo v Bratislave. Zakaždým ju prenasledoval pocit, že sa toho chce čo najviac dozvedieť. „Asi sa to dá nazvať zvedavosť,“ skonštatovala. Do školy sa vracia po troch rokoch.
Tituly väčšinou lákajú ľudí, ktorí v budúcnosti plánujú učiť, napríklad na vysokej škole. Vie si takúto budúcnosť predstaviť aj Heribanová? „Zatiaľ si neviem predstaviť, že by som robila len to. Učiť každopádne budem musieť, lebo pedagogická činnosť patrí k štúdiu. Tak potom možno budem vedieť odpovedať na vašu otázku,“ usmiala sa spisovateľka, ktorá keď cestovala po slovenských školách s knižkou Misia Eva, prísne tajné, zažila príjemné chvíľky s deťmi.
Pripomeňme, že Tamara si robí veľký doktorát (PhD.). Jej rodičia ju v rozhodnutí veľmi podporujú. Teší sa aj z toho, že sa jedná práve o svetovú literatúru. Opäť vďaka tomu pracuje s jazykmi, z ktorých medzičasom vypadla. „Angličtinu, nemčinu a taliančinu som už dlho nepoužívala, žila som tu na Slovensku a len občas s niekým prehovorila po nemecky alebo po anglicky. Teraz som už mnohokrát musela siahnúť po slovníku – zistila som, koľko som toho už pozabúdala,“ zhodnotila Heribanová, ktorá si myslí, že je ešte len na začiatku cesty, ktorá je k cieľu veľmi dlhá.
Aktuálne odovzdala do vydavateľstva rukopis, kniha však podľa nej do Vianoc nevyjde. Na otázku, či aj ona donemoty vylepšuje svoje rukopisy, odpovedala: „Boli prípady ľudí, ktorí vydali vynikajúci debut a potom už len horšie a horšie knihy. Ale aj taký prípad, kedy človek v sedemdesiatke napísal svoje vrcholné dielo.“ Podľa nej je to nevyspytateľné, no rozhodne si myslí, že človek by mal na sebe pracovať. „Ja sa snažím to vylepšovať, no v jednom momente si musím povedať dosť, lebo by som nikdy nič neodovzdala (smiech).“