A bolo to to najdôležitejšie. Odvaha. „Nevedela som si predstaviť, že sa dám na podnikanie. Bála som sa prísť o tie istoty, ktoré som mala. Jednoduchu, bolo veľmi pohodlné na konci mesiaca zistiť, že mám peniaze. A tie zasa v kancelárii až také ťažké zarobiť nebolo. Pekné na práci v kancelárii boli aj voľné víkendy. Už v piatok som sa na ne tešila a dosýtosti som si oddýchla,“ povedala 27-ročná Diana, ktorá si však jedného dňa povedala dosť.
Mohla za to šéfka, ktorá z firmy odišla a nastúpil nový šéf, ktorý vo firme začal robiť dusno. Mnohí poodchádzali a bolo len otázkou času, kedy bude nasledovať aj ona. „Nejako som sa nevedela rozhýbať a stále som čakala, že nejaká ponuka ku mne príde a ja potom odídem. No nič sa nedialo. A to už stihol ubehnúť rok,“ opísala ďalej. Keď si to však zhodnotila, zistila, že lepšie by jej vyhovoval život, keby si bola sama sebe „paňou“.
Medzičasom tiež spozorovala, že stereotyp ju ubíja, nikam ju neposúva. A tak si jedného pekného dňa sadla za notebook. „Čítala som si príbehy žien, ktoré sa na voľnú nohu odhodlali a nejako zázračne som si takých aj začala do života priťahovať. Vypočula som si mnoho príbehov, kým som sa rozhodla.“
Dobre jej padol aj finančný príspevok od mamy, ktorý jej pridelila po tom, ako sa predal nejaký pozemok po dedkovi. Boli to peniažky určené na rozbeh. „Kedysi som mala záľubu v šití. Začalo to všetko tak postupne, pomaličky. Najprv som dala výpoveď a keď som si chcela poriadne oddýchnuť, ponuky sa začali len tak sypať.“
Za všetko vraj mohli jej originálne letné šaty, ktoré si ušila, keď chceli ísť s kamarátkou k moru. „Ľudia mi ich začali obdivovať a pýtali sa ma, prečo sa tomu nevenujem. Ušila som podobné kamarátke a potom to už išlo. Neviem, či trvalo rok, keď som už šila svadobné šaty a spolupracovala s kamarátkou, ktorá svadobný salón vlastnila. A keď sa ona o šesť mesiacov rozhodla odísť do Ameriky, poverila ma, aby som sa o svadobný salón postarala. Starám sa oň dodnes…“