Z pohovoru na pohovor
„Chodila som z pohovoru na pohovor, s absolútnou neistotou. A keď som prišla domov, rozplakala som sa. Mala som pocit, že si jednoducho tú prácu nenájdem, že nás je príšerne veľa. Keď som si len predstavila, že každý deň tam majú piatich uchádzačov, ktorých testujú. Prečo by si mali vybrať práve mňa,“ opisuje skúsenosti s pohovormi 26-ročná Monika.
Naozaj šialené
„Bola som taká zúfalá, že som išla aj na pohovory, v prípade ktorých som vedela, že práca by ma asi nebavila, nesadla by mi, trápila by som sa v nej. Častokrát im stačila dokonca stredná škola. Ja som počas tohto hľadacieho obdobia začala považovať svoju vysokú školu za prekážku, čo bolo už naozaj šialené. Chcela som mať hocičo a okamžite. Cítila som sa trápne pred rodičmi, že sa mi stále nedarí, ale aj pred priateľom. Nikdy viac nechcem taký pocit zažiť.“
Veľká časť života
Potom všetko prehodnotila. „Začala som si klásť otázky. Akú prácu by som chcela? Uvedomila som si totiž, že útek zo zamestnania po mesiaci by bol neporovnateľne väčšou hanbou ako hľadať ju o mesiac-dva dlhšie,“ povedala ďalej Monika. „Práca zaberá väčšinu života, nie je jedno, čím sa živíme,“ doplnila. A keďže sa mala rada, začala myslieť a orientovať sa len v tých oblastiach, v ktorých bola doteraz úspešná. „Hoci som si viackrát povedala, že už nikdy viac, pretože ma buď nahneval kolega, alebo sa mi už práca v danej firme zdala nudná.“
Práca chodí sama
Čo bolo tiež dôležité, po mesiaci útrap sa úplne uvoľnila. „Kúpila som si motivačnú knihu, vyšla som si sama na kúpalisko, kým ostatní sa parili v práci. A povedala som si, že august si ešte užijem, oddýchnem si. Zaslúžim si to!“ Práve vtedy, keď sa takto plánovane uvoľnila, prišla jej do života ponuka, ktorá sa neodmieta. „Niekto mi už raz povedal, že práca chodí sama, ale ja som mu neverila,“ smeje sa dnes Monika.