Červené ríbezle sú obľúbené bobuľové ovocie, ktoré nájdeme takmer v každej záhradke. Pri správnom ošetrení ríbezľové kríky bohato plodia zdravé a všestranné ovocie.
Je pravda, že surové červené ríbezle majú kyslastú chuť a nie sú veľkým lákadlom pre deti, ale v domácom liečiteľstve sa hojne využívajú listy i plody červených ríbezlí.
Viete, že…?
Sušené ríbezle môžu mať vzhľad a vlastnosti čerstvého ovocia, čo dosiahneme metódou sušenia mrazom. Vďaka tomuto spôsobu konzervácie je v týchto červených bobuliach zachovaná osviežujúca kyslastá chuť a vysoký obsah vitamínov.
Ríbezle zlepšujú stav cievnych stien, používajú sa preto pri vápenatení ciev a tepien, kŕčových žilách, hemoroidoch, krehkosti a lámavosti ciev. Šťava z červených ríbezlí znižuje horúčku a celkovo posilňuje, preto je vhodná pri prechladnutí a chrípkových ochoreniach, v rekonvalescencii po dlhšej chorobe alebo jednoducho len tak – ako prevencia a do zdravých nápojov pre deti a starších ľudí. Plody tiež priaznivo ovplyvňujú zrak, sú užitočné pri šerosleposti alebo unavených očiach. Listami sa lieči hnačka, mierne znižujú krvný tlak, používajú sa do zmesí pri zápaloch obličiek a močových ciest. Najúčinnejšie sú mladé listy, ktoré sa práve rozvíjajú z púčikov.
Vitamíny
C, B1, B2, B3, B5, B6, provitamín A
Živiny a minerály
nenasýtené mastné kyseliny, triesloviny, pektín, rutín vápnik, železo, mangán, draslík, zinok.
Červené ríbezle sú obľúbenou surovinou na letné koláče, prípravu kompótov, džemov, sirupov a dezertného vína. Majú unikátne zloženie aj z hľadiska možnosti spracovania. Vysoký obsah pektínu totiž priamo napomáha konzervácii pri zaváraní. Z tohto dôvodu je tiež vhodné kombinovať ríbezle s inými druhmi ovocia, ktoré, naopak, zase môžu mierniť kyslosť ríbezlí. Čerstvé ríbezle zjemníme najlepšie medom. Obľúbeným spôsobom konzervácie ríbezlí je zamrazenie. Mrazené ríbezle výborne poslúžia pri pečení múčnikov s ovocím po celý rok. Medzi najobľúbenejšie dezerty s ríbezľami patrí klasický ríbezľový koláč, bublanina alebo rôzne ovocné torty so želé.
Ríbezle sa začali pestovať v 16. storočí, najmä vo Francúzsku, v Holandsku a Anglicku. Postupne sa rozšírili do strednej a južnej Európy, na východe sa pestovali divo rastúce typy. Až v 19. storočí sa dostali európske odrody aj ďalej na východ, do Ruska. Pri krížení s miestnymi odrodami vznikli typy dostatočne odolné proti tvrdým klimatickým podmienkam.