Stredná dĺžka života dosahuje na Slovensku u mužov vek 71 rokov a 7 mesiacov, u žien 78 rokov a 10 mesiacov. Najvyššieho veku sa dožívajú obyvatelia Bratislavského kraja. Najnižšieho veku sa dožívajú muži v Banskobystrickom (70,5 roka) a ženy v Košickom kraji (78 rokov). Trendom je vzájomné približovanie hodnôt strednej dĺžky života mužov a žien. Zatiaľ čo v 50. rokoch 20. storočia bol tento rozdiel okolo štyroch rokov, v ďalších rokoch dochádzalo k jeho prehlbovaniu. Maximum bolo začiatkom 90. rokov (takmer 9 rokov), v súčasnosti je rozdiel v dožití 7,2 roka. Ešte koncom roka 2011 skúmala Európska komisia niektoré atribúty aktívneho starnutia. Vyšlo z neho, že za starého považujú ľudia na Slovensku človeka vo vekovom rozmedzí 51 – 60 rokov. V rámci ostatných štátov EÚ dostáva človek prívlastok "starý“ až v rámci dekády 61 – 70 rokov.
LOMA LINDA, KALIFORNIA, USA
Tajomstvo tamojšieho dlhého života: Spirituálne zážitky
Príslušníci cirkvi adventisti siedmeho dňa v 9-tisícovom Loma Linda žijú o 5–10 rokov dlhšie v porovnaní s okolitým obyvateľstvom. Dožívajú sa najvyššieho veku spomedzi všetkých obyvateľov Spojených štátov amerických. Výskum v priebehu posledných 20 – 30 rokov ukázal, že ľudia (bez ohľadu na druh viery), ktorí pravidelne navštevujú kostol, žijú dlhšie. Dôvodom je pravdepodobne nižšia hladina stresu oddaných príslušníkov cirkvi a ich schopnosť lepšie sa psychicky vyrovnávať s dennými problémami. „Pre každého je dôležité cítiť sa bezpečne a žiť v mieri. Mne to všetko dáva viera v Boha. Keď dokáže zaopatriť celý vesmír, prečo by sa nepostaral o mňa?“ pýta sa tunajší vyše 90-ročný lekár Ellsworth Wareham.
Adventisti siedmeho dňa nepijú alkohol, nefajčia a väčšinou sa stravujú vegetariánsky. Doktor Wareham je dokonca vegán, to znamená, že zo svojho jedálnička úplne vylúčil aj mliečne výrobky či vajcia. Dlhovekosť tunajších obyvateľov však podľa všetkého nesúvisí len s diétou, ale pravdepodobne so spomínaným duchovným životom. Veriaci majú omnoho nižšiu hladinu stresových hormónov v krvi.
Tip pre vás: Nie je nevyhnutné, aby bol človek veriaci. Stačí nájsť spôsob, ako sa upokojiť a vniesť do svojho denného života pokoj. Na univerzite v americkom Ohiu robili výskum, podľa ktorého sa veľmi úspešne darí odbúravať stres prostredníctvom jogy.
Foto: SHUTTERSTOCK
CAMPODIMELE, TALIANSKO
Tajomstvo tamojšieho dlhého života: Čerstvé potraviny miestnej výroby
Domáci z tisícročnej, slnkom zaliatej izolovanej dediny v horách s necelými 700 obyvateľmi v talianskom okrese Latina málokedy zomierajú pred dovŕšením 95 rokov. Dokonca aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) nazvala túto dedinku Village of Eternity (Dedina večnosti). Čo sa týka jedla, dedinčania si tu doprajú, napriek tomu majú najnižší krvný tlak zo všetkých Talianov. Hladina ich cholesterolu v krvi zodpovedá hodnote novorodenca! Strava domácich obsahuje potraviny, ktoré boli vyprodukované v okolí. Ide výlučne o sezónne lokálne produkty bez hormónov a rôznych aditív. Všetky mäsové produkty pochádzajú zo zvierat, ktoré vyrástli na tunajších hospodárskych dvoroch. Okrem toho majú dostatočný príjem omega-3 mastných kyselín vďaka konzumácii miestnych druhov rýb a olív z okolitých olivovníkov. Okrem mediteránskej stravy však svoje zohráva aj všedný deň bez stresu. Campodimelčania vstávajú so slnkom, popoludní si doprajú dvojhodinovú siestu a skoro chodia spať. Všetci ich priatelia a známi žijú v blízkosti, takže majú čulé sociálne a spoločenské kontakty.
Tip pre vás: Jedzte čo najviac produktov z vášho regiónu. Doprajte si dostatok potravín s omega-3 mastnými kyselinami a vyhraďte si na stolovanie dostatok času. O tajomstve Campodimelčanov jestvuje v angličtine aj kniha A Year in the Village of Eternity (Rok v dedinke večnosti) od Traceyho Lawsona.
HUNZA, PAKISTAN
Tajomstvo tamojšieho dlhého života: Konzumácia marhúľ a oleja lisovaného z marhuľových kôstok
V odľahlých zákutiach Himalájí, medzi západným Pakistanom, Indiou a Čínou, sa nachádza kráľovstvo Hunza. Jeho obyvatelia sú známi svojou dlhovekosťou a zdravím. V Hunze sa prakticky nevyskytuje rakovina. V tejto krajine sa bohatstvo meria počtom vlastnených stromov marhúľ. A Hunzovia používajú marhule, ich semená a olej z nich takmer na všetko. Natierajú si ním tvár, pražia na ňom čapátí a jedia ho na lyžičke. Okrem marhúľ jedia Hunzovia prevažne obilie a zeleninu ako pohánku, proso, hrášok, bôb, šalát, naklíčené strukoviny a rôzne druhy drobných plodov. Príjem vitamínu A je u obyvateľov Hunzy 7,5-násobne vyšší, ako je maximum, ktoré americký Úrad pre kontrolu potravín a liečiv (FDA) dovoľuje pridávať do tabliet či toboliek, pričom konzumáciu marhuľových kôstok zakazuje úplne z dôvodu možného toxického efektu.
Tip pre vás: Jedzte čo najviac potravín s obsahom antioxidantov, najmä prirodzeného betakaroténu. Marhule ho naozaj obsahujú veľké množstvo, vrátane železa a draslíka. O tejto problematike jestvuje v češtine zaujímavá kniha od Edwarda Griffina Svět bez rakoviny – Příbeh vitaminu B17, vydala Mladá fronta 2011.
OKINAWA, JAPONSKO
Tajomstvo tamojšieho dlhého života: 3-omega-mastné kyseliny Zo všetkých regiónov sveta s vysokou očakávanou dĺžkou života je Okinawa najznámejšia. S obľubou o nej hovoria najmä kardiológovia, pretože cievy Okinawčanov takmer nepoznajú aterosklerózu. Okinawa je najväčším ostrovom súostrovia Rjukju, ktorý leží južne od hlavných japonských ostrovov smerom k Taiwanu. Napriek tomu, že Okinawa patrí medzi najchudobnejšie časti Japonska, s najnižším príjmom na obyvateľa, stredná dĺžka života u mužov je 77 a u žien 85 rokov. Tieto údaje prevyšujú nielen japonský, ale aj celosvetový priemer. Na Okinawe sú veľmi obľúbené jedlá z rýb, morské riasy a chaluhy. Veľká je pestrosť jedál z listovej a koreňovej zeleniny, huby, cesnak, cibuľa, strukoviny, sója, vrátane tofu. Nadpriemerná je spotreba paradajok a červených melónov, ktoré sú zdrojom vysokoúčinného antioxidantu lykopénu. Z vody bohatej na vápnik a horčík sa tu pripravujú tradičné nápoje – zelený a hnedý čaj oo-lung, oba bohaté na antioxidanty, ktoré sa pijú sladené trstinovým cukrom. Oproti stravovaniu v Japonsku sú na Okinawe zásadné odlišnosti. Tu nie je hlavným jedlom ryža, ale sladké zemiaky pripravované varením v pare. Majú nižšiu energetickú hodnotu ako ryža. Sú bohatým zdrojom vlákniny a minerálov a vďaka červenej farbe antioxidačných polyfenolov. Mnohých prekvapí, že Okinawčania jedia veľa bravčového mäsa. Okinawské ošípané však majú nižší obsah tuku a napriek tomu je v stravovaní v popredí striedmosť, obezita je na Okinawe veľmi zriedkavá.
Tip pre vás: „Aj u nás bolo kedysi pohybu nadostač a kalórií pomenej. Jedli sa zemiaky (nikdy však ako hranolčeky alebo zemiakové lupienky), strukoviny, kapusta, chlieb (býval aj jačmenný, aj ovsený), cesnak, cibuľa, med, mak, chren, cvikla, jabĺčka, hrušky, orechy, slivky, šípkový čaj, šípkový a slivkový lekvár, huby, černice, jahody, maliny, čučoriedky, na juhu paradajky, paprika, melóny, broskyne, hrozno, pohár vína,“ upozorňuje internista prof. MUDr. Viliam Bada, CSc. „Mäso v nedeľu, po ťažkej robote kúsok slaninky. Ryby bývali oveľa častejšie. Dnes vieme, že nízku kardiovaskulárnu úmrtnosť Inuitov za polárnym kruhom, obyvateľov Islandu, Stredomoria a Okinawčanov významnou mierou zabezpečujú 3-omega mastné kyseliny z rýb a morských živočíchov. Treba si pripomenúť, že najbohatším zdrojom týchto nenahraditeľných biologicky aktívnych látok sú mastné ryby – úhor, šproty, sleď, losos, halibut, makrela, treska. Na prevenciu náhlej smrti postačuje dávka 850 mg 3-omega mastných kyselín minimálne dvakrát týždenne.“