Príbeh anorektickej dcéry, ktorý desí... aké sú rady pre rodičov?

ČTK | 25.11.2016 16:59
chudá - štíhla - vychudnutá - anorexia - Foto:
Aké sú príznaky anorexie u mladých ľudí?
Čo môžu rodičia urobiť, ak zistia, že ich dcéra prepadla anorexii, a ako to môžu spoznať? A môžu rodičia zabrániť tomu, aby sa ich dcéra stala anorektičkou?

Na tieto otázky odpovedá v talianskom denníku Corriere della Sera profesor Stefano Erzegovesi, nutričný ​​poradca a psychiater, šéf Centra pre poruchy príjmu potravy pri nemocnici San Raffaele v Miláne.

„Ako dieťa nemala Becca nikdy problémy s jedlom,“ rozpráva Wendy. „Z mojich troch detí jedla najviac a nevyhýbala sa žiadnym druhom pokrmov. Ale okolo dvanástich rokov sa jedlo a jej váha stali problémom. Začala mať pocit, že je tučná. Najskôr vyhlasovala, že chce jesť zdravo, ale postupne odmietala čoraz viac druhov potravín a začala chudnúť. Netušili sme nič do tej doby, než začala odmietať akékoľvek jedlo a jej porcie sa stále zmenšovali,“ hovorí Wendy.

„Becca sa stávala ustrašenejšou a nezúčastňovala sa na živote rodiny. Potom začala klamať. V tom čase jedla v školskej jedálni bez dohľadu, a keď sme sa jej spýtali, či jedla, odpovedala, že áno. Ale všetko jedlo v skutočnosti vyvracala a nič nám nepovedala,“ hovorí Wendy. Dospievajúce dieťa môže zostať štyri dni zatvorené vo svojej izbe. To, že sa dievča trpiace anorexiou sťahuje z okolitého sveta a klame, sú príznaky typické pre túto chorobu, uvádza profesor Erzegovesi.

Táto porucha príjmu potravy pôsobí na mozog a postihnutá osoba má stále väčší strach z jedla. A čím viac chudne, tým je strach z jedla väčší. Racionálne dôvody nepostačujú. Mozog je vystavený mechanizmu obsesie. Anorektici sa síce zhodujú v tom, že nejako jesť musia, ale potom, keď to majú urobiť, jednoducho to nedokážu, vysvetľuje profesor Erzegovesi.

„Keď sme donútili Beccu k intenzívnej ambulantnej liečbe, myslela som, že je vyliečená a že zase všetko bude v poriadku. Vtedy sme si neuvedomovali, že jej choroba má pred nami veľký predstih. Prvý mesiac si svoju váhu udržala, ale potom zase začala chudnúť. Jej lekár nariadil prevoz do nemocnice, pretože jej srdcová frekvencia bola príliš nízka. Okamžite dostala umelú výživu. Vtedy som si povedala, že dcéru musím zachrániť. Keď je telo vystavené trvalému hladovaniu, stáva sa hypermetabolickým. Becca dostávala v nemocnici 4500 kalórií denne, ale pribrala len pol kilogramu,“ uvádza Wendy.

Prirodzeným inštinktom tela je všetko spomaliť, aby zabránilo úmrtiu. Becca prestala menštruovať. Mnohé anorektičky nemajú dosť vápnika, a to môže nenapraviteľne poškodiť kosti a orgány. Nastáva aj atrofia mozgu a pacient má senilnú demenciu ako keby ml deväťdesiat rokov, podotýka Erzegovesi.

Zásadnú úlohu v tom, aby sa anorektička zo svojej choroby vymanila, majú rodičia. „Po návrate z kliniky sme sa rozhodli donútiť ju jesť, bez ohľadu na to, koľko to zaberie času. Všetko sme kontrolovali. Sledovali sme ju, kým nezjedla posledné sústo,“ uvádza Wendy. Roky sa predpokladalo, že rodinné vzťahy sú príčinou porúch príjmu potravy. Nie je tomu tak. Porucha má mnoho príčin, hovorí profesor Erzegovesi.

„Dve hodiny trvalo, než zjedla tortillu s fazuľkami a tofu alebo s rybou. Keď prvýkrát zjedla tri jedlá za deň, myslela som, že snáď spácha samovraždu. Bolo to strašné. Ale potom už sa to nestalo,“ hovorí Wendy. Terapia má svoje vrcholy aj pády, najmä spočiatku sú veľmi ťažké momenty. Rodičia na to musia byť pripravení. Zotavovanie z tejto choroby je veľmi pomalé, trvá tri až päť rokov, vysvetľuje Erzegovesi.

Čo možno urobiť proti tomu, aby sa z dcéry nestala anorektička? Našu pozornosť má vyburcovať to, že dcéra (ale niekedy aj syn) si vyžaduje „zdravé“ pokrmy a prejavuje znaky prílišného perfekcionizmu. Často ide o adolescentov, ktorí nehnevajú rodičov, sú zodpovední, dobrí v škole, nikdy neprídu neskoro domov a neklamú.

Ak potomok má takéto vlastnosti a začína čoraz menej vychádzať von, menej jesť a zatvárať sa na dlhšiu dobu v izbe, musíme sa začať pýtať. A ak máme pochybnosti, obráťme sa na odborníka, zdôrazňuje profesor Erzegovesi.