Bolo to až neuveriteľne absurdné. Bývala na dedine, kde sa pásli husi, hrala sa s ostatnými deťmi pri potoku. Neuveriteľne závidela ostatným deťom, ktoré bývali v domoch. Mali viac izieb, väčšie súkromie, kus dvora len pre seba. Mohli sa na dvore opaľovať, grilovať si, chovať mačky… Keď občas ostala doma chorá a pozerala sa von oknom, ako prší, snívala o takom dome. Možno, keď sa raz vydá. Ale ona by hocičo dala za to, aby bývala v dome. Byt je predsa o ničom. Štyri steny, nepríjemní susedia, žiadne súkromie.
Vážny vzťah, keď uznala, že „toto je už ten pravý“ a spoločne sa rozhodli, že chcú spolu žiť, jej bol dopriaty až ako 25-ročnej. Keď sa dozvedela, že muž, pre ktorého bije jej srdce, jedného dňa zdedí rodičovský dom, srdce jej od radosti podskočilo. Doteraz mala vzťahy, hoci nie vážne, ale trpela zakaždým, keď mala u tých chlapcoch prespať. Opäť to bola jedna malá kutica, niekde v byte, malý kúsok pre seba, veľa detí v jednom byte. Teraz sa jej konečne splnilo to, po čom neustále túžila. Jej partner zdedí rodičovský dom. Ah! Začo som si toto zaslúžila?
Dom bol pri Bratislave, na vidieku, kam veľa ľudí odchádza. Pokoj… Dochádzala by autobusom, vlakom alebo autom. Rysovala sa jej práca, vďaka ktorej by nemusela každý deň odchádzať o ôsmej z domu, pričom v budúcnosti zvažovala svoj vlastný biznis. S partnerom stále len randila, on býval v prenajatom 2-izbovom byte, ona vo vlastnom 1-izbovom. „Chvíľu sme boli u mňa, chvíľu uňho. Až keď sme prvýkrát prehovorili o deťoch a svadbe, zoznámil ma s rodičmi,“ upresnila Zuzana. Vychladla okamžite.
Prvý deň vo „vytúženom dome“ bol ešte pekný. Mala pocit, že sa tam všetci stretli práve kvôli nej. Jedna zo sestier navarila, druhá napiekla, mali krásne popoludnie pri káve. Lenže, neodišli. Ostali. „Bolo mi povedané, že sestry majú svoje vlastné domy. Nerátala som však s tým, že každý deň prídu k rodičom, kde strávia väčšinu dňa. Nebolo to v súlade s mojím plánom, takto som si veru svoju budúcnosť nepredstavovala,“ zhodnotila nastávajúca nevesta.
Ich láska bola veľká, rozísť sa v žiadnom prípade nechceli. No ani Martin nechcel prísť o svoj dom, do ktorého už investoval. Nie málo. Sestry vyhnať nemohol. Ani im naznačiť, aby svojich rodičov toľko nenavštevovali, že to preháňajú. Pravda však bola, že Zuzana tam mala menej súkromia, ako vo svojom malom byte. „Martinovi rodičia neboli prekážkou. Sestry áno. Jedna z nich dokonca mala dcéru prváčku, ktorá k svojim starým rodičom prišla každý deň zo školy, kde mala počkať na mamu. "Môžete mať akýkoľvek dobrý vzťah so švagrinami a svokrovcami. No tráviť s nimi toľko času viac škodí ako prospieva. Obom stranám,“ myslí si.
Riešenie neexistovalo. Povedalo sa, že Martin dom zdedí a príchodu sestier do domu sa zabrániť predsa logicky nedalo. „Išla som vešať na dvor bielizeň, sedeli na priedomí. Chcela som si niečo vybrať z chladničky, sestry stále sedeli v kuchyni, dokonca občas v "našom“ dome aj prespali. Ja som nekonfliktný človek, ale po týchto zážitkoch sa nám začali v rodine zhoršovať vzťahy. Chcela som byť čoraz viac sama. Pokoj, ktorý som občas potrebovala, som nemala. Chodili prirodzene neohlásene, dokonca mi dávali najavo, kto tam je „paňou“ domu. Bolo to veľmi nepríjemné."
Keďže nechcela robiť dusno a na rovinu o tom s Martinom prehovoriť nedokázala, trpela. Potom začala utekať. Z bytu, ktorý medzičasom prenajala, sa jej podnájomníčka rozhodla odísť. Zuzana si začala čoraz častejšie hľadala výhovorky, ako ostať v Bratislave. Raz to bolo priveľa práce, inokedy párty s kamarátkami… A to už bola v tom čase za Martina vydatá. „Len čo som si predstavila víkend v dome svojho muža, mala som závraty. Mohlo tam byť tak dobre! Mohla som si celý deň variť, piecť, pracovať, poobede sa opaľovať, večer ísť na hríby… Nič nebolo možné.“
Jedna zo sestier bola single, druhej muž neustále zaneprázdnený. Obe pracovali symbolicky, na polovičné úväzky. Čoraz ďalej to bolo neúnosnejšie. Hrozilo, že sa ich vzťah rozpadne. Keďže Martin svoju rodinu miloval, nedokázal v tomto smere nič spraviť. Bol rád, že sa sestry venujú mame, ktorej zdravotný stav sa čoraz viac zhoršoval. Keďže Zuzana tiež nechcela robiť problémy, nedokázala trpieť a tváriť sa, že tam nie je nechcená. So švagrinami si povedali len to najnutnejšie. O kamarátstve nemohlo byť ani reči.
„Mala som pocit, že ma ohovárajú, zakaždým, keď som "niečo nerobila“. Lenže ja som celý týždeň pracovala a víkendy som už nemohla mať také pekné, ako voľakedy. Buď som musela pomáhať svokre, a keď prišli ony, buď som sa zavrela do našej spálne, alebo niekam odišla na aute. Nebol to normálny život," prezradila žena, ktorá sa, ani nevie ako, pomaly sťahovala do svojho jednoizbového bytu. Riešenie neexistovalo. „Nemohli sme čakať, kým svokrovci zomrú, milovala som ich! Okrem toho, svokor bol vo veľmi dobrej kondícii. Čiže čakať na dom bolo nezmyselné.“
Hoci to tak ani náhodou neplánovala, vzali si s Martinom úver, aj napriek tomu, že už kvôli domu boli zadĺžení až po uši. Predali Zuzanin jednoizbový byt a kúpili si trojizbový. „Asi až potom som sa upokojila, pretože po prvej noci v novom byte, kedy som sa mala sústrediť na sen, ktorý sa mi sníval, som si ráno spravila tehotenský test. Konečne po dvoch rokoch pozitívny!“