Ako sa oslobodíme od rodičovského vzoru, ako sa vyhneme chybám tých, ktorí nás vychovávali, nech už to je v manželstve, vo vzdelaní či v zamestnaní? To oni sú naším prvým vzorom. Vyrastali sme a pozorovali ich. Sme podmienení, či už o tom vieme, alebo nie, ich spôsobom, ako sa vzájomne milovať a ako milovať nás. Je ťažké odpútať sa od rodičovského vzoru, pretože hlboko väzí v psychike každého z nás, napísal francúzsky denník Le Figaro.
„Keď som dospievala, prisahala som si, že nikdy nebudem podriadená mužovi tak ako matka môjmu otcovi,“ zveruje sa tridsaťdeväťročná Marianne. „Moje prvé manželstvo ale skončilo tak, že sa podobalo všetkému, čo som tak odmietala. Zamilovala som sa v devätnástich rokoch a postupne som znášala tyraniu zo strany partnera. Jedného dňa som upratovala po večierku s priateľmi, a on pritom ležal na pohovke. Blyslo mi hlavou, že som ako moja matka. Za týždeň som ho opustila. Dnes žijem v manželstve s mužom, ktorý ma rešpektuje. Nikdy som si nepomyslela, že budem potrebovať toľko rokov, aby som sa oslobodila od manželskej schémy rodičov,“ vysvetľuje Marianne.
Prečo je také ťažké nepokračovať v rovnakej úlohe ako rodič? „Pretože získať skutočnú citovú nezávislosť nie je jednoduché,“ hovorí psychoterapeutka Béatrice Voirinová. „Strach z toho, že človek bude opakovať chyby rodičov a že bude ako oni, často býva problémom u mojich pacientov.“ Podľa Voirinovej je napriek tomu možné sa od rodičovských vzorov odpútať. „Je nanič opakovať si, že nebudem ako otec alebo matka. Ak si to neustále zdôrazňujeme, svedčí to o tom, že sme sa nevymanili z ich vplyvu, že sa s nimi stále porovnávame,“ uvádza.
To pochopila po mnohoročnej terapii Caroline. „Najväčší strach som mala z toho, že budem tak ustrašená, ako moja matka bola voči mne. Samozrejme, keď sa mi narodila prvá dcérka, mala som o ňu stále strach, neustále som sa obávala najhoršieho. Presne ako moja matka o mňa. S pomocou psychologičky som nakoniec pochopila, že neustály strach o dieťa je dôkazom, že som sa neosamostatnila, že som zostala s matkou spojená. Kým bola mojím meradlom, nemohla som byť samostatná,“ vysvetľuje Caroline.
Caroline vyriešila svoj problém tým, že sa s týmto materským vzorom zmierila. „Jedného dňa som pochopila, že jej síce môžem veľa vecí vytýkať, ale že mi tiež odovzdala čosi pozitívne, prestala som mať strach, že sa jej podobám. A pozvoľna som pristupovala k výchove dcéry uvoľnenejšie,“ konštatuje.
Kľúč tkvie v tom, aby sme jasne videli, čo sú naši rodičia, hovorí Voirinová. „Musíme mať jasno v tom, čo nám u rodičov vyhovuje, a v tom, čo nechceme opakovať. Treba akceptovať myšlienku, že rodičov môžeme milovať, a zároveň si byť vedomí toho, čo sa nám nepáči. Keď sme zaslepení, či už pozitívne alebo negatívne, osobnosťou otca alebo matky, je veľmi zložité sa od nej odpútať,“ vysvetľuje.
Konieckoncov to je úlohou krízy dospievania. Počas tejto kľúčovej etapy psychického vývoja osobnosti sa zvyčajne vyskytuje fáza, kedy takmer systematicky rodičov spochybňujeme. Už nie sú nedotknuteľnými hrdinami z detstva, ich chyby jasne vidíme a ich rozhodnutia spochybňujeme. Často môžeme konštatovať, že dospelí, ktorí sa nemôžu oslobodiť od rodičovského vzoru, neprežili naozajstnú krízu dospievania," upozorňuje Voirinová.
„Človek nepochybne potrebuje prejsť štádiom odporu, aby si mohol vytýčiť svoju vlastnú cestu. Musíme sa potom rozhodnúť, čo si chceme ponechať a čo radšej ponecháme bokom,“ dodáva.