Titul, ktorý vydáva nezisková organizácia Plamienok, napísal španielsky psychoterapeut Iván Gómez García. „V roku 2011 sme otvorili Poradenské centrum pre rodiny, ktoré stratili svojho blízkeho. Po piatich rokoch práce a stretávania sa s rodinami a deťmi sme premýšľali, ako by sme mohli pomôcť aj ďalším rodinám s podobnou bolestnou skúsenosťou. Rodičia a blízki ľudia sa nás pýtali, ako hovoriť s deťmi o smrti. Čo deti potrebujú, ako im môžeme pomôcť, keď stratia svojho blízkeho. Vnímali sme, že na Slovensku zatiaľ nemáme knihy pre deti, po ktorých by sme mohli v takýchto situáciách siahnuť,“ vysvetlila riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok Mária Jasenková.
Rozprávkový príbeh o putovaní šesťročnej Ajky a jej psa Grofa cez krajinu sopiek jemne, v náznakoch a symboloch, ponúka odpovede na otázky, ktoré trápia dievčatko po smrti mamy. Kniha vstupuje do sveta detí, približuje sa im, hovorí ich jazykom a zároveň približuje svet detí a ich pocity dospelým.
„Pri čítaní tejto knihy by sa dieťa malo nenásilnou formou dozvedieť, ako spracovávať najčastejšie pocity, ktoré sa objavujú po strate dôležitej blízkej osoby ako sú strach, hnev, smútok, láska. Pes Grof vystupuje v úlohe toho, kto by mal dieťa sprevádzať a byť jeho oporou. Deti, ktoré stratili blízku osobu, budú mať možnosť vnímať príbeh, ktorý je blízky ich životnému príbehu a pocítiť, že nie sú na svete sami. Z knihy vyznieva, že smútok je vlastne vyjadrením lásky. Každé dieťa smúti rôzne – podľa jeho osobnosti, skúseností. Dôležité je tiež, v akej rodine a kultúre dieťa žije – či jeho okolie prejavuje smútok otvorene alebo nie. Bolo by však znepokojujúce, ak by dieťa v tomto období vôbec nevyjadrilo smútok nad významnou stratou akou je smrť rodiča či súrodenca,“ doplnil autor knihy. Grof je pritom skutočný pes, labrador doktorky Jasenkovej, ktorý svojou prítomnosťou pomáha deťom v Plamienku.
Podľa zástupkyne riaditeľky neziskovej organizácie Plamienok, psychoterapeutky Kataríny Maťovej, bývajú pocity detí a dospelých po strate podobné.
„Na začiatku sa najčastejšie objavuje šok, najmä v prípadoch náhlej smrti. Ale aj v prípade, že sme smrť "očakávali“, pretože bol náš blízky vážne chorý, pociťujeme zmätok a môžeme byť až paralyzovaní. Nedokážeme uveriť tomu, že náš milovaný tu už nie je. Neskôr prichádza smútok, bolesť, úzkosť, panika, prežívame hanbu, strach. Môžeme sa báť, že sa bolesť nikdy neskončí, že stratíme znovu niekoho, koho veľmi milujeme. Môžeme však pociťovať aj hnev – na seba, na lekárov, na blízkeho, ktorého sme stratili, často cítime bezmocnosť, osamelosť, máme pocity viny. Niekedy prichádza otupenosť, ale môžeme pociťovať aj úľavu. Deti môžu popierať, čo sa stalo, byť zmätené, mať ťažkosti s koncentráciou či mať nočné mory. Môže dôjsť aj k regresnému správaniu či vyhýbaniu sa ľuďom. Častá je neistota, sebaobviňovanie, pocity strachu či opustenosti. Na telesnej úrovni môžu deti cítiť napríklad rôzne bolesti brucha či hlavy, únavu, stratu energie, zmeny chuti do jedla či tlak na hrudi. Proces smútenia dieťaťa sa pri nedostatku podpory môže stať komplikovaným a prerásť do dlhodobých psychických problémov s celoživotnými následkami," upozornila Maťová.