Stratila som pevnú pôdu pod nohami

Milý Matkin, mám 55 rokov, dve dospelé deti a jedného vnúčika. S manželom sme doteraz žili celkom fajn, rozumeli sme si, mali sme spoločné záujmy, ale každý mal aj vlastné koníčky. Navonok, ale aj vo vnútri fajn manželstvo. Nikto by nepovedal, že máme za sebou prekonanú krízu spred 24 rokov pre prvú neveru manžela a len tam „hore“ vedia, aké to prekonávanie bolo čertovsky ťažké. Prednedávnom sme začali mať s manželom problémy v intímnej oblasti, ktoré sa zrazu dali do poriadku. Keďže mi manžel nič nevysvetlil, bola som zvedavá, čo napomohlo zlepšeniu. A tak sa stalo, že som odhalila, že takzvané „mužské“ tabletky boli evidentne používané nielen pre naše manželské potešenie. Manžel samozrejme všetko popiera, nehodlá nič v našom vzťahu meniť, rozísť sa vraj nemá s kým, keďže údajne nikoho nemá a tým to pre neho skončilo. Takže vlastne podľa neho nie je čo riešiť. Reagoval až zlostne, pritom pred odhalením nevery začal byť ku mne od určitej doby dokonca milší a pozornejší. A ja som sa ocitla opäť raz na samom dne a nemám predstavu ako ďalej. Okrem toho, že plačem kedykoľvek ako na povel (a neviem si pomôcť), bilancujem pre a proti. Nie je ľahké a ani netúžim hodiť za hlavu dlhoročný a napriek všetkému aj pekný vzťah. A keďže nechcem nikoho z priateľov ani blízkych zaťažovať svojimi problémami, rozhodla som sa osloviť Ťa s prosbou o radu, ako žiť ďalej, ako sa dokázať smiať, tešiť z maličkostí, ale najmä ako (si) opäť začať veriť. A toto je asi môj najväčší problém, stratila som pevnú pôdu pod nohami, istotu, zázemie, všetko to, čo poskytuje bezpečie rodinného krbu. Dávam si otázky komu vlastne dôverovať, keď najbližší človek takto sklame. Čítam (okrem iných aj Tvoje skvelé knihy), surfujem po internete, snažím sa pracovať na sebe, odpustiť, nájsť aspoň štipku stratenej rovnováhy, ale akosi to celé nefunguje. Chodím cvičiť, vyjdem si do mesta, niečo malé si kúpim, som milujúcou babkou, ale v skutočnosti ma nič nedokáže úprimne potešiť a zahnať môj neuveriteľný smútok. A srdce, to si len bolí a bolí a nechce si dať vysvetliť rozumom, že však o nič hrozné nejde, veď dnes je nevera trendy.
Katka

Myslím, že to, čo spôsobilo, že sa cítiš taká sklamaná a zranená má niečo spoločné s matematikou. Konkrétne so sčítaním. Kauza spred 24 rokov totiž neprebolela, neodčinila sa, neodpustila, len niekde zostala ako nastražená mína, ako odložená sumička, na ktorú sa nesiaha, ale je tam a vďaka úrokom stále rastie. No a kauza číslo dva s názvom „mužské tabletky“ otvorila starú ranu, tú sumu bolesti, ktorá ťa celkom ochromila. Pýtaš sa ma, čo máš robiť. Keby sme boli Francúzi, tak ti poviem, manžela nerieš, zbytočne sa netráp, narúžuj si ústa a flirtuj. Vnesie to čerstvý vzduch do tvojho života, zvýši sebadôveru a nejako to vyrovná tú krehkú rovnováhu, na ktorej sú postavené dlhoročné manželstvá. Ak v sebe cítiš niečo francúzske, zamysli sa nad tou radou. Ak si však nastavená úplne inak, tak mám radu obligátnu, nudnú, a predsa účinnú – nájdi si psychológa, alebo možno radšej psychologičku a všetko jej to vyrozprávaj. Pretože v tebe je toho uložené veľa a ty ako dáma, ktorá z domu nevynáša, to v sebe držíš a stravuje ťa to. Pretože hoci je celkom možné, že manžel teraz neurobil nič alebo takmer nič, čo by ťa mohlo zraniť, treba veci, ktoré ťa trápia, riešiť. A myslím, že k tomu naozaj potrebuješ druhého človeka, takého, ktorý bude veci rozumieť, a predsa nebude priamo zainteresovaný. Ešte dve veci by som ti rád povedal, sú to moje vlastné osobné poznatky: 1. Nič nepomáha utrápenej duši lepšie než čítanie, knihy sú veľkou úľavou a nielen tie moje. 2. To čo robí druhý človek, hoci ti je aj najbližší, nemá nič spoločné s hodnotou teba ako človeka. Nezabudni na to.