Obdivujem ho alebo mu závidím?

Ahoj Maxim, som študentka na VŠ a ide o to, že odkedy študujem, tak sa zmenili moje požiadavky a nároky na mužov, ale v realite je pre mňa náročné žiť svoje „nové ciele“. Ide o to, že počas puberty ma priťahovali najväčší rebeli, skôr krčmové typy, starší. Teraz mi však prídu všetci tí 22-roční spolužiaci celkom milí a perspektívni, teda oveľa perspektívnejší. No a tu je ten problém, akonáhle vidím takéhoto cukríčka, tak aj keď si máme čo povedať, zneistiem, lebo si pripadám ako z inej dimenzie. Je to možno tým, že konkrétne jeden budúci pán doktor je dodnes v bezpečí rodinného hniezda, s bohatou paletou koníčkov, navštívených krajín, proste slušný chlapec na úrovni. Naproti tomu ja mám za sebou divokejšie „mládí“, skôr spojené s experimentmi so zakázaným „zbožím“ a poznačené dramatickým rozpadom rodiny. No aj tak si máme čo povedať, občas zbehneme von aj s partiou, párkrát sme boli vonku sami dvaja. Aj z mojej iniciatívy, aj z jeho. Podanie ruky a božtek na líčko je najbližší kontakt, aký sme mali. Lenže žiadne esemesky ani telefonáty sa už potom nekonali. Cúvol. Tak ťa prosím o radu. Ako mám ostať sama sebou a nájsť si takéhoto chalana? Alebo mám zabudnúť na takéto typy? Alebo je možné, že ho len obdivujem? Alebo mu závidím? Rada by som sa už pohla na vzťahovom poli.
Milica

Napriek tomu, že rozumiem, na čo sa pýtaš, musím ti odpovedať, že riešenie tvojho problému na všeobecnej globálnej úrovni neexistuje. Existuje len formulka „prípad od prípadu“, teda že univerzálne budeš neistá a bezradná, ale u jedného konkrétneho človeka sa zrazu tvoje otázky rozplynú a budú celkom nepodstatné. Pretože to sa fakt nedá naplánovať – že teraz si nájdem chlapca z dobrej rodiny s perspektívnym povolaním a veriť, že to vyjde, bude z toho láska, svadba a šťastný život až do smrti. Teda, naplánovať sa to dá, manažérske typy sa to snažia aj realizovať a občas z toho teda bývajú aj svadby, ale myslím, že vzťah ako projekt si nemala na mysli, lebo také niečo by som ani ja zažiť nechcel. Normálni ľudia sa snažia byť tými najlepšími, akými vládzu a chodia po svete otvorení novým impulzom a ľuďom, robia veci, ktoré ich bavia, občas aj také, ktoré ich nebavia, ale treba ich urobiť, učia sa, niekam chodia, niekoho stretávajú a veria tomu, že raz v nejakom kamarátovom kamarátovi či priateľkinej priateľke nájdu skvelého človeka, s ktorým to vzájomne zafunguje. A to je celé. Nie je v tom žiadne kúzlo, nemáš na sebe nálepku, ktorú by tvoj dotyčný budúci doktor zo spolku zasvätených chlapcov z dobrej rodiny dešifroval ako „príliš divoká na to, aby som si ju raz zobral“. Budúci doktor možno hľadá niekoho iného alebo nehľadá nikoho, lebo jeho prioritou je nevyletieť zo skúšky a raz na neho usporiadajú honbu sestričky z oddelenia, kam nastúpi po promócii. Je to tvoj kamarát a je ti s ním príjemne a možno len z nudy premýšľaš, prečo z toho nie je niečo hlbšie, ale je dobré, že ho máš, pretože jeho úloha v tvojom živote môže byť iná. Buď ťa raz zoznámi so svojím bratrancom z druhého kolena, ktorý bude dôležitou persónou v tvojom príbehu, alebo ti raz bude vo voľnom čase vyťahovať sklo z oka, klinec z dlane alebo sedmičku vľavo hore. Čo ti rád urobí ako kamarát, ale ak by si raz bola jeho bývalou frajerkou, budeš sa mu z celých síl vyhýbať. Aby som to zhrnul: Hľadať medzi vysokoškolskými spolužiakmi je fajn, odklon od krčmových typov je tiež fajn a len život ukáže, koho ti privedie do cesty, pretože „syn z dobrej rodiny s množstvom koníčkov“ môže v skutočnosti znamenať úplne všetko, môže mať názory a skúsenosti tebe vzdialené, ale aj tebe podobné. Aj v dobrých rodinách býva pod pokrievkou všeličo, aj slušáci vysokoškoláci mohli mať veľmi pohnuté dospievanie a aj niekto, na ktorého štíte nie je žiadna puklina, sa môže nakoniec prejaviť ako človek s vnútornými démonmi. Neškatuľkuj. Ži. Ono sa to určite samo veľmi príjemne vyvŕbi.