Dobro nesmie prúdiť jedným smerom

Prosím o názor, milý Matkin. Dnes som bola v obchode. Videla som tam moju bývalú kolegyňu. Videla ma, otočila sa a odišla bez pozdravu. Zabolelo ma to. Pichlo ma pri srdci. Preto vám píšem. Táto situácia je pre mňa vrcholom ľadovca. Paradoxom je, že táto pani je človekom, ktorému som v živote veľmi pomohla. Jej syn mal problémy s drogami, študoval na VŠ, musel prerušiť štúdium, aby sa liečil. Prišla za mnou, aby som mu pomohla a pripravila ho na skúšky a potom, aby som mu pomohla napísať bakalársku prácu. Pripravila som ho, urobil skúšky, pomáhala som mu písať prácu. Obhájil prácu, skončil bakalára. Stále sa pýtala, čo za to. Pýtať si peniaze je pre mňa veľmi ponižujúce. Nič som nechcela. Ja svoj dar pomáhať iným v odborných veciach beriem ako dar od Boha, že mi dal tú schopnosť. Povedala som jej, že mojou odmenou je pocit, že sa ona netrápi pre syna. Jediné, čo som chcela, aby ma možno, niekedy v budúcnosti, zasvätila do účtovníctva, lebo ona v tom odbore pracuje. Odišla som z práce, rok sme sa nevideli. Nekontaktujeme sa. Až dnes. Urobila sa, že ma nevidí a odišla bez pozdravu. Moje hlboké presvedčenie je, že si máme pomáhať, robiť ľuďom dobre, je pre mňa ako dýchať čistý vzduch. Len neviem, či to nie je moja fantazmagória, moja detinská naivita. Biblické „nehádž perly…“ alebo príslovie " urob krave dobre…„, ako keby v našom živote prevažovalo. Dokonca som sa stretla s názorom, "nerob ľuďom dobre, nie si Pán Boh“. Nie je to jediný prípad. Skôr sa mi osvedčilo, že komu som pomohla len trochu, prejavuje mi úctu a vďačnosť a komu som venovala svoj čas, svoju lásku a zanietenosť, nechce ma stretnúť. Asi Plzák písal o tom, že zle je, keď lejeme liter vody do pollitrového džbána, preleje sa. Priznám sa, že nepoznám odpoveď na otázku mechanizmu ľudskej vďačnosti. Pomáhala som iným nie z vypočítavosti, nie preto, aby sa mi to vrátilo, ale pre rozmnoženie lásky medzi ľuďmi, len za štipku ľudskej úcty a prináležitosti a ani tú nemám. Mám aj vek na to, aby som bola konečne cynická a „realistická“. Žiaľ, ovláda ma pocit, že tu proste nepatrím, tento svet nie je miestom pre takých, ako som ja.
Amata, 57

Začnem od kolegyne. Vyhla sa kontaktu s vami nie preto, že by sa hnevala na vás či nechcela mať s vami nič spoločné. Vyhla sa kontaktu s vami preto, že nevedela, ako má spracovať pocit, že vám niečo dlhuje. Z obchodu ju vyhnalo niečo blízke hanbe, akú pociťujú dlžníci voči svojim veriteľom. Vy ste jej nepožičali peniaze, ale dali ste jej veľa svojho času, námahy, citovej aj intelektuálnej angažovanosti. Ona vám nevrátila nič. Peniaze ste nechceli a účtovnícka inštruktáž bola dohodnutá na nedohľadno. Slušne vychovaní ľudia nemajú radi pocit, že niekomu niečo dlhujú. Nie vždy sa to prekrýva so zákonom, ale naša česť nám káže vracať peniaze, láskavosti aj – a to už hovoríme o pomstách a iných kratochvíľach – nespravodlivosti a krivdy. Kolegyňa nenašla spôsob, ako vám vrátiť vašu láskavosť, možno aj preto, že ste z vášho spoločného pracoviska odišli a možno nie je tak emocionálne disponovaná, aby ten pocit „dlhu“ v sebe vedela správne spracovať. Pri vašom nečakanom stretnutí v strese urobila to, čo v strese obyčajne robíme – dala sa na útek. Vás to zranilo a prinútilo vás to premýšľať o tom, či má zmysel konať dobro. Má to zmysel. To cítite. Je pre tento svet požehnaním, že sú tu ľudia ako vy. Vaším zásahom do osudu syna vašej kolegyne sa možno jeho životná cesta na osudnej križovatke odvinula šťastnejším smerom. Ste skvelý človek, máte však pred sebou pravdepodobne tiež jednu dôležitú lekciu – naučiť sa nielen pomoc dávať, ale aj ju prijímať. Umožniť ľuďom, aby sa vám revanšovali. Svet a vzťahy v ňom chcú fungovať na princípoch reciprocity. Nemyslím tým, že si treba vždy nechať za láskavosť platiť, ale myslím, že keby ste s kolegyňou strávili dva víkendy učením sa účtovníctva, keby vám za pomoc so synom uštrikovala sveter alebo vám ten syn natrel plot okolo záhrady, vaše stretnutie v obchode by bolo celkom iné. Dobro potrebuje cirkulovať, nie prúdiť len jedným smerom.