Vaša kniha sa volá Denník moderného fotra alebo Prečo by muži nemali mať deti. Viete v skratke povedať prečo?
To sa práve nedá. Kniha sa pôvodne mala volať len Denník moderného fotra, ale vydavateľstvu sa ten názov zdal príliš krátky. Vraj nech niečo pridám. Tak som niečo len tak tresol, prvé, čo mi v tej chvíli napadlo – a im sa to páčilo a vytlačili to tak.
Hneď na začiatku ste upozornili, že návod bude v rýdzo chlapsko macho jazyku a že po drsné výrazy nebudete chodiť ďaleko, takže text nie je vhodný pre moralistov, lingvistov a ženistov, ako ani pre kresťanov, puritánov a amišov. Koľko čitateľov vám teda ostalo?
Samozrejme, v Čechách je početná amišská komunita – takže hneď na začiatku mi odpadlo 60 percent čitateľov… V úvode som musel vyjasniť, že celá kniha je písaná s humorným zveličením. Už si nepamätám, čo všetko ste spomínali – ženistov?
A moralistov, lingvistov, kresťanov, puritánov a amišov…
No. V čase, keď som knihu písal, už dlhšie fungoval môj blog a naň mi pribúdali reakcie takých tých profesionálnych matiek…
Myslíte supermatky?
Supermatky, úplne „vykojené“, ktoré to celé prežívajú a ich „mimísek“ (bábätko) je posvätný. Tak pre tie moja kniha celkom nie je. Skôr pre normálnych rodičov, ktorí si priznajú, že rodičovstvo je občas dosť otrava. Sú tam aj svetlé chvíľky, ale väčšinou je to otrava.
A neozvali sa predsa len nejakí moralisti a lingvisti?
Jasné, stále sa ozývajú. Zo začiatku mi text kontrolovala manželka, opravovala pravopisné chyby. Ja som totiž strašne lenivý, píšem, a vôbec si to po sebe nečítam. Zdržuje ma to, radšej napíšem niečo nové. Na opravy som mal manželku. Lenže po čase ju to prestalo baviť, ja som lenivý, takže to už nikto nekontroluje, a výsledok som púšťal aj s gramatickými chybami, občas aj dosť tristnými. Ale na facebooku som si vypestoval sekciu „grammarnaci“, ktorí sa hneď poponáhľajú povedať mi, kde mám chybu. Myslia si, že mi to „hrozne natrú“, ale mne sa to hodí a každú oznámenú chybu opravím. To sú lingvisti. A potom sa mi ozývajú ľudia, ktorí nechápu zveličenie a myslia si, že takto to naozaj je. Keby to tak bolo, tak ten otec dieťaťa by si to už dávno hodil. Pretože také dieťa – malý satan hádam ani neexistuje. Proste som vypichol z rodičovstva to najhoršie a ešte to zveličil. Sú tam pasáže, kde zveličenie musí súdnemu človeku udrieť do očí, ale niektorí ľudia si povedia: to takto vychovávaš svoje dieťa? Čo z neho vyrastie? A časť ľudí mi radí.
Čo vám radia?
Ako mám vychovávať dieťa. To úplne neznášam. Vedia úplné h…o, ale poradia. A ešte lepší sú ľudia, ktorí deti vôbec nemajú, tí vedia všetko najlepšie. Vôbec netušia, čo znamená mať dieťa, ale vedia, že takto neposlušné nebude. Oni ho budú mlátiť, keď bude zlé a bude ich poslúchať na slovo. Som na to zvedavý.
Je vaša kniha určená skôr ženám alebo mužom? Tipovala by som skôr ženy.
Keď som začal písať, vôbec mi nenapadlo, že by to malo byť niekomu určené. Primárny zámer bolo napísať niečo vtipné, a tá téma sa ponúkala. Povedal som si, že sa to možno niekomu bude páčiť. Keď som asi pred rokom písal niečo iné a ľudia z vydavateľstva namietali, že to moja „cieľovka“ neocení. Vtedy som sa dozvedel, že mám nejakú cieľovú skupinu.
Ako ju vydavateľstvo definovalo?
Moja cieľovka sú očividne matky na materskej. To by mi nikdy nenapadlo. Veď to je jedna z najhorších cieľoviek. Z pohľadu chlapa to znie šialene: ja že napíšem knihu pre ženy na materskej? To hádam robí Daniele Steelová. Na druhej strane niektoré ženy na materskej sú dobré. Niekedy glosujú moje príspevky vlastnými príbehmi. Páči sa mi, keď sa tiež neberú vážne a občas – síce skoro nikdy, ale predsa – je to vtipnejšie ako môj vlastný text. Potom som naštvaný. A ešte sú ženy „od rany“ – to sú tie, čo nie sú „vykojené“. Získal som nový pohľad na ľudstvo, dojem, že svet je v poriadku.
Veď sa hovorí, že každé dieťa prežije výchovu svojich rodičov. Apropo, zistili ste, že muži majú úplne iný zmysel pre humor ako ženy?
Myslím si, že zmysel pre humor sa nerozlišuje podľa pohlavia. Muži skôr inklinujú k čiernemu humoru, tomu drsnejšiemu, zatiaľ čo ženám vyhovuje skôr humor zo života, s ktorým sa môžu stotožniť. Sú aj ženské, ktoré milujú čierny humor. Ja som milovník čierneho humoru, takého, aký mnohí už nepredýchajú. Pri Denníku som sa musel krotiť, keby som sa však odtrhol z reťaze, asi by ma čitatelia zlynčovali… To, čo píšem, je moja najnižšia hranica humoru. Ak by som mohol pritvrdiť, možno by ma aj zavreli.
Foto: IKAR
No napríklad v pasáži o pôrode píšete, ako ste bez klopania vtrhli do izby a „so šibalským výrazom som zakričal: Tak kde je tá moja radodajka? Moja radodajka práve ležala na posteli a veľmi neľútostne až vyčítavo sa na mňa pozrela. Rovnako ako to urobili ďalšie štyri ženské, s ktorými bola v izbe.“ Naozaj ste to žene povedali? A ako znel výraz radodajka v českom origináli?
Česky je to „rajda“. Ale samozrejme som jej to nepovedal. Myslím, že som povedal: „Ahoj, miláčik, no čo, dobré?“ Rajdu by som si vtedy nedovolil.
Aký zmysel pre humor má vaša žena?
Taký trošku iný. Zo začiatku ma aj krotila, tvrdila, že niečo už je príliš. Aj ona má radšej humor zo života než ten brutálny. Raz za čas nájdem niekde na facebooku také fotomontáže, vyprsknem smiechom a ona sa ma pýta, čomu sa smejem. A ja nechápem, že ona sa tomu krásnemu drsnému humoru nesmeje.
Ako je to podľa vašich skúseností s humorom v tehotenstve? V knihe napríklad píšete: „V priebehu tehotenstva je partnerka citlivá úplne na všetko. Často mení náladu od mrzutej megery cez ujačanú hysterku až po vzlykajúcu chuderku.“ Ako znášajú tehotné vašu typológiu?
V tehotenstve so ženami, samozrejme, mlátia hormóny. Keď bola manželka tehotná, nejaký veľký humor som si nedovolil. Skúsil som oslovenie typu „ty moja veľrybka“, ale nepadlo to na veľmi úrodnú pôdu. Hormóny síce všeličo ovplyvňujú, ale myslím si, že zmysel pre humor sa celkom zmeniť nedá. Že by sa milovník čierneho humoru zrazu rozplakal: Ježišu… Aj keď ja som tehotný nebol, tak neviem.
V knihe o synovi píšete ako o Čeňkovi – v slovenskej verzii je z neho Vinco. Radili ste sa s prekladateľkou Barborou Škovierovou pri výbere mena?
Mne to prišlo veľmi vtipné. Už samotný preklad do slovenčiny bol vtipný. Netušil som, že sa vôbec české knihy prekladajú do slovenčiny, veď Slováci česky rozumejú. Na druhej strane som hrdý, že moja knižka už je preložená do jedného svetového jazyka. Nasledovať bude asi moravčina a sliezština… Pobavilo ma, že preložili aj Čeňka.
Asi preto, že na Slovensku meno Čeněk nemáme.
Dozvedel som sa, že keďže na Slovensku Čeněk neexistuje, bude z neho Vinco. Ale dnes sa nejaká pani čudovala, prečo Vinco, vraj je to veľmi bežné meno, až také obyčajné. Zatiaľ čo Čeněk v Čechách pôsobí zvláštne. Keď som vymýšľal pseudonym pre dieťa, chcel som nejaké hnusné meno. Nie úplne odporné, len divné, tak som vymyslel Čeňka. Ale už sa mi párkrát stalo, že nejaká fanúšička pomenovala svoje dieťa Čeněk. Chúďa dieťa.
Vy ste nečítali knihy Vojtěcha Steklača o holešovickej partii? Tam bol Čenda, Bořík, Aleš a spol.
To nepoznám, skôr som listoval v kalendári. Vtedy sme hľadali meno pre dieťa. Pár celkom debilných mien mi utkvelo v hlave, a medzi nimi bol Čeněk, tak som si na to spomenul. Ale ani manželka sa v skutočnosti nevolá Nataša. S manželkou sme mali taký súkromný vtip, keď niekde dlhšie bola a vrátila sa, spýtala sa: Mal si tu nejakú „rajdu“, však? A ja na to: Jasné, prišla Nataša a rozdali sme si to tu. Nataša bola moja vymyslená milenka, tak som ju poslal aj do knihy.
Pri pôrode muž nikoho nezaujíma. Aspoň spýtať sa mohli: pán Landsman, nechcete kávu? Alebo si na chvíľu ľahnúť a pospať si?
Čítali knihu aj vaši rodičia?
Áno. Myslím, že sa im páčila. Otec síce hovoril, že jednotka ho nebavila, ale dvojka bola dobrá. Čomu sa divím, pretože ostatní hovoria, že dvojka je nanič. S tým pohľadom súhlasím, je to stále o tom istom – ale aj rodičovstvo je stále o tom istom. Niekedy už nie je čo vymýšľať, ale napísal som to aj pre prachy, čo si budeme nahovárať. Ale v Denníku dvojke už boli aj situácie, ktoré sa s bábätkom zažiť nedajú. Zároveň sa ešte stále dejú tie veci, čo sa stávali aj bábätku, že sa napríklad pokaká a tak. Koncom prvej knižky akoby som sa už vykrádal a celú dvojku sa vykrádam ďalej. Asi by som vám to nemal priznávať, ale bavíme sa o jednotke, a keď tu vyjde dvojka, tak to, samozrejme, odvolám. Samozrejme, jednotka je veľmi vydarená a dvojka je ešte lepšia ako jednotka.
Bol váš otec, keď ste sa narodili vy, tiež taký „moderný foter“?
Nie, on hral hokej a bol stále niekde preč. A keď som sa narodil, bol na vojne.
Takže asi aj pôrod prežíval pokojnejšie, zrejme pri ňom nebol.
Nebol, po prvé bol profesionálny hokejista a po druhé, bol na vojne. Keď sa vrátil z vojny, zasa chodil preč hrávať hokej.
A všetky vaše otcovské zážitky ho teda minuli?
Ťažko povedať, ja si to celkom nepamätám. Aj keď si pamätám, ako ma v detstve nútil hrať hokej, ja som to neznášal, hokej mi celkom zhnusil. Ale otec určite nebol ten, kto by sa o mňa doma sám staral. Mama ma s ním samého nenechala. Už len preto, že mal len 20 rokov. Kto by dnes riskoval nechať dieťa s dvadsaťročným chalanom?
Ste jedináčik?
Mám brata, mladšieho. Mimochodom, tam to otcovi vyšlo, brat je profesionálny hokejista.
Keby ste porovnali generáciu svojich rodičov a vašu, veľmi sa rodičovstvo zmenilo?
Ťažko sa to porovnáva, oni boli omnoho mladší rodičia ako my. Ja som sa stal otcom v 27 rokoch, môj otec v 20 a mama mala 18. Neviem si predstaviť, že by som mal dieťa v osemnástich. Veď vtedy som bol úplne mimo, mal som briadku, strašne som „žral“ Kyticu a Erbena a bol som zádumčivý tínedžer a pozér… Ale „za komančov“ to bolo normálne, nebolo nič, tak si urobíme dieťa, bude zábava. Spätne som sa dozvedel, že moja mama nebola super zodpovedná. Ako trojročný som bol celé odpoludnie vonku pred barakom a hral som sa.
Sám?
Nie, v Poprade som sa hral s cigánčatami. Boli sme v Poprade, lebo otec tam hral hokej. Brat sa tam narodil, bývali sme na sídlisku kúsok od rómskeho geta. Predstava, že nechám trojročné dieťa behať vonku – a bez mobilu! s tým, že „keď bude tma, tak príď“, je strašná. V živote by som nenechal trojročné dieťa samo vonku. Ale mama to robila. Neskôr sme chodili na jazero pri Pardubiciach, mama sa tam opaľovala, mňa to nebavilo, tak som sa tam prechádzal. Ja som si to celé za tri hodiny obišiel a potom sa vrátil, mohol ma odviesť nejaký pedofil.
A snažia sa vám dnes rodičia hovoriť do výchovy vášho syna?
Iste: toto robíš zle, toto musíš potrestať. Začína sa to vždy slovami: Ja ti do toho nechcem hovoriť, ale… Ty ho necháš toto robiť? Nerob to. Zistil som, že jediné, čo na syna funguje, je zavrieť ho do tmavej kúpeľne. Chvíľu reve a potom prestane robiť zle. To bola jediná možnosť donútiť syna k niečomu. Ale mama hneď: Nemôžeš ho zatvárať do tmy, si normálny? Ale asi má pravdu, zrejme nie je dobré zatvárať deti do tmy.
V knihe píšete, že jedným zo životných míľnikov každého muža je absolvovanie predpôrodného kurzu. Čo keď váš otec tento životný míľnik neabsolvoval?
No ani mama tento predpôrodný kurz neabsolvovala. To je zrejme doména posledných rokov. Strašné. Stálo to asi 150 eur a bolo to o ničom. Predstavte si prednáškovú miestnosť, uprostred ženská, okolo nej si posadali natešené matky a „nasratí“ partneri a ona rozprávala niečo o tom, ako sa otvára krčok maternice a tak. Ktorého chlapa by to zaujímalo? V porovnaní s tým, čo prišlo, bolo toto ešte zlaté. Nasledoval totiž laktačný kurz – prečo sa dojčí a ako.
Prečo by mal chlap ísť na laktačný kurz? Nie je určený pre matky?
Jediná ženská tam nebola sama. Všetci poslušne naklusali a vypočuli si, ako sa to mlieko odsáva. Keby tam aspoň bola názorná ukážka a mohli sme si niečo nadojiť, niečo zaujímavé pre chlapa, ale nie, bolo to len teoretické. Ja by som tri hodiny o dojčení rozprávať nedokázal. S manželkou sme sa zhodli, že to boli vyhodené prachy. V rámci kurzu sme si šli pozrieť aj pôrodnicu a na konci sme dostali balíček s reklamnými hlúposťami, kde bola aj fotka nejakého cudzieho dieťaťa.
Vaši rovesníci a kamaráti toto zažívajú tiež?
Niektorí už majú deti, ale neviem o tom, že by boli na predpôrodnom kurze. Asi som bol jediný, kto na to skočil.
Keď ste im o tom rozprávali, čo oni na to?
Možno sa budete diviť, ale ja som sa s kamarátmi pri pive o predpôrodnom kurze nebavil. Že by sme sa zišli a: počúvaj, ten predpôrodný kurz, to bola „pecka“! Tie laktačné žľazy, to je zaujímavé, prečítaj si o tom niečo. Tak to nie.
Pobavil ma tiež váš poznatok: „Je škandálne, ako otca pri pôrode ignorujú a prehliadajú. Päťdesiat percent dieťaťa je v podstate jeho, ale personál sa správa, ako by bol vzduch.“ Aj žena to berie tak, že jej je iba 50 percent dieťaťa?
V tom lepšom prípade. Veď vajíčko je inkubátor a spermia, to je malé dieťa, ktoré doň dopláva. Takže žena dodáva inkubátor a muž dodá dieťa. Ale pri pôrode muž nikoho nezaujíma. Aspoň spýtať sa mohli: pán Landsman, nechcete kávu? Alebo si na chvíľu ľahnúť a pospať si? Nič také sa nestalo. Manželke dva dni vyvolávali pôrod a po 12 hodinách v pôrodnej sále ju zrazu odviezli na cisársky rez niekam preč, mňa tam nechali samého a nikto mi nedal pokyny, čo mám robiť. Až nakoniec som v diaľke počul rev, vytušil som, že ho asi vydáva moje dieťa a až potom ktosi prišiel a spýtal sa, či som otec. Zistil som tam bezpečnostnú dieru.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Akú?
Ak niekto chce dieťa zadarmo, nech ide do pôrodnice, tam sa trochu poobšmieta a počká na otázku, či je otec. Ak povie áno, dostane dieťa. Je to jednoduché, nechceli ani občiansky preukaz.
V Denníku moderného fotra je vidieť, ako majú muži iný pohľad na vec než ženy. Napríklad píšete: „Šestonedelie je vysnené obdobie každej matky. Pre otca je šestonedelie obdobím biedy, zúfalstva, paniky, temných myšlienok, žalúdočných a iných vredov, spánkových porúch a v neposlednom rade príležitosťou na demonštratívne sebapoškodzovanie.“ Toto všetko ste zažili?
Trošku som to zveličil. V šestonedelí je matka plná hormónov, teší sa z bábätka, ale otec je nevyspatý, ten malý lotor tam reve, od otca stále niekto niečo chce, pričom vôbec nie je nadopovaný hormónmi.
Ale na pomoc vám prichádzali obe mamy. „Pozitívne bolo, že prinášali dary. Menej pozitívne, že prinášali aj postrehy a návrhy na zmenu domácnosti, ktoré väčšinou rovno uvádzali do praxe.“ Napríklad?
Moja mama mi radila, ako vychovávať. Obe babičky nosili oblečenie, organizovali: plienky dajte hore, dole budete mať body. No bolo to dobré.
Ale keby ste ich nemali… Sám konštatujete: Ak máte vy aj vaša partnerka rodičov mimo dosahu, čoskoro zomriete.
Jasné. Dnes sa obe mamy bijú o to, ku komu pôjde syn na víkend. Méta rodičov totiž je, odlifrovať dieťa na víkend k babičke, aby ste sa mohli konečne vyspať a robiť napríklad neprístojnosti. Mama mi napríklad telefonuje: Už volala svokra? Nie, tak malého berieme my.
Koľko má teraz syn rokov?
Tri a pol.
Je to teraz jednoduchšie, ako keď bol bábätko?
Ako sa to vezme. Vždy príde niečo nové, ale už mu dokážem rôzne veci vysvetliť. A keď je v dobrom rozmare, je z neho výborný otrok. Poviem mu, aby mi niečo priniesol a on to prinesie a má radosť. Napríklad ovládač. Ale niekedy vyžaduje, aby som bol jeho otrok ja. Povie: napiť! Ale nepoprosí.
Kdesi ste povedali, že keby nejaká žena písala tak drsne a negatívne o vlastných deťoch, asi by ju ukameňovali. Prečo otca nikto kameňovať nejde?
Asi sa od otca neočakáva, že bude taká tá „vykojená“ matka s materskými pudmi. Od chlapa sa očakáva odstup. Matka, to je ťuťu, ňuňu, dieťatko. A otec bije a trestá, berie deti na futbal a dáva im napiť piva. Asi je to stále zakorenená predstava, spoločnosť je k otcom benevolentná.
Vy ste ešte stále na rodičovskej dovolenke alebo už spisovateľ na voľnej nohe?
Som teraz „pisálek“ na voľnej nohe. Vďaka tomu, že sa mi narodilo dieťa, zmenil som kariéru. Pôvodne som bol veľké zviera v realitách, a preto ma vyrazili. Preto som aj ostal na materskej. Začal som písať Denník, blog, ten sa stal populárnym a kontaktovali ma rôzne vydavateľstvá, či pre nich nechcem písať. Nechodím nikam do redakcie, píšem z domova a tak mi to vyhovuje. Môžem písať, o čom chcem, vďakabohu, nielen o deťoch. To je taká radosť. Ale keď mi nedávajú mantinely, musím sám seba strážiť. Inak mám totiž sklony k tomu nepeknému humoru, za ktorý pôjdem do „peklíčka“.
Vaša žena je spokojná s týmto stavom vecí?
Asi hej. Syna videla každý deň, pár mesiacov bola doma na materskej, až potom nastúpila do práce. Nemá rada, keď o nej hovorím – teda, zakázala mi to. Povedzme, že je manažérka.
Aj u nás môžeme čakať druhý diel Denníka moderného fotra?
Neviem, ak sa bude predávať jednotka. V Čechách mi čoskoro vyjde Denník moderného páru – snažím sa vymaniť z písania o deťoch. Ale moja cieľovka na to ešte nie je pripravená, detské témy musím opúšťať pomaličky. Denník moderného páru som napísal so Zuzanou Hubeňákovou – rozpráva o tom, ako hlavný hrdina stretol Natašu, o prvom rande, sťahovaní, prvom sexe a podobných partnerských klišé. Na každú vec sú dva pohľady – Zuzana píše pohľad Nataše a ja Jindřicha. To je môj pseudonym.
Dominik Landsman
Narodil sa 14. októbra 1985 v Pardubiciach. Preslávil sa svojím blogom Deníček moderního fotra, ktorý založil s príchodom svojho prvého dieťaťa. Mesiac pred narodením syna totiž prišiel o prácu realitného agenta, a tak zostal na „materskej“ dovolenke. Vďaka popularite blogu ho oslovili vydavateľstvá, ktoré mu vydali knihu Denník moderného fotra 1 a 2. Za blog v roku 2015 získal aj druhé miesto v súťaži Křišťálová lupa v kategórii One (wo)man show. Denník moderného fotra práve vyšiel aj v slovenskom preklade.
