Foto: Marcel Gonzales-Ortiz
Bilancovať sa zvykne na konci rozhovoru. Vy ste už súčasťou modelingového kolotoča dvanásť rokov, tak to skúsme hneď v úvode – oľutovali ste niekedy rozhodnutie stať sa modelkou?
Som rada za každý moment. Samozrejme, keď som mala pätnásť rokov a strávila dva mesiace v New Yorku prácou, bolo mi aj smutno. Mrzelo ma, že nie som doma s kamarátmi. S odstupom času však tieto momenty vnímam ako perfektnú skúsenosť. Nič z minulosti by som nezmenila.
Kedy ste si uvedomili, že máte potenciál byť naozaj úspešná?
Úspech naštartovala účasť na svetových prehliadkach v New Yorku, Miláne a Paríži. Takmer každá modelka si tak buduje kariéru. Ak sa k tomu pridajú aj titulné strany známych magazínov, je to dobrý smer. A toto všetko sa udialo v mojom prípade hneď na začiatku vstupu do modelingu. Zaradila som sa a postupovala som.
V čase, keď ste vycestovali prvýkrát do sveta, mali ste len pätnásť. Bolo náročné odrazu začať byť zodpovedná sama za seba?
Priznávam, bolo to niečo úplne nové. Ráno som sa zobudila a uvedomila si, že ak chcem niečo jesť, musím si ísť kúpiť raňajky. Žiaden „mamahotel“. Ale človek sa rýchlo zorientuje, zvykne si. Naučila som sa samostatnosti a pohotovosti. Pomohlo, že som to brala ako hru. Dostať adresu kastingov znamenalo dostať úlohu, ktorú som mala v daný deň splniť. V prvom rade to bola zábava. Samozrejme, len čo som prišla na fotenie, bola som maximálne profesionálna.
Prísť na fotenie znamená, že prácu ste dostali. Také šťastie nemajú všetky dievčatá. Nie je nápor na psychiku mladej osobnosti, ak je často odmietaná? Špeciálne ak je dôvodom, že nie je dosť pekná alebo dosť štíhla?
Na začiatku kariéry som bývala v apartmánoch pre modelky. Osem dievčat na jednej kope, a každá sme to prežívali inak. V mojom prípade neprebiehali veci dramaticky. Neuvažovala som nad tým, stať sa modelkou. A možno preto to bolo pre mňa jednoduchšie. Kastingy som brala športovo. Stretávala som mladých ľudí, nových ľudí, veľa som sa zhovárala, spoznávala iné mentality, moje rovesníčky z rôznych kútov sveta. A popri tom som začala dostávať robotu. Išlo to samo. Nastúpila som na vlak, ktorý sa rútil neskutočnou rýchlosťou, a ja som sa viezla. Ak si niekde na kastingu prelistovali môj book a povedali mi dovidenia, nevnímala som to tragicky. Na Slovensku som športovala, chodila som do školy. Mala som iné priority. Ak som nejakú prácu dostala, bola som šťastná. Ak som ju nedostala, bola som šťastná, že môžem byť doma s rodinou a s kamarátmi.
Nie je taký prístup problémový pre modelingovú agentúru, ktorá modelku zastupuje?
Ľahké to pre nich asi nebolo. Saša Jány z agentúry Elite Model Managment aj moji bookeri v Prahe a Bratislave so mnou bojovali, lebo som nikam nechcela chodiť. Keď mi zavolali: Miša, letíš do New Yorku, snažila som sa vyhovoriť na písomky a testy. Som však rada, že to nevzdali a dohovorili mi, mohli sa na mňa vykašľať.
Foto: Marcel Gonzales-Ortiz
Zdá sa, že u vás celkovo zohralo veľkú rolu okolie. Do modelingovej súťaže vás prihlásila mama.
Presnejšie našla kasting. Spolu s babkou ma tam sprevádzali. A všetko sa začalo. Mne by myšlienka na kasting pre modelky ani nenapadla.
Je mama spokojná s tým, ako ste sa vypracovali?
Cestovala so mnou cestovala počas prvého pobytu do New Yorku. Strávila tam týždeň a videla, ako prebiehajú kastingy, ako žijú modelky, ako sa o nás agentúra stará. Odchádzala spokojná, lebo vedela, že nezostanem úplne sama bez pomoci. A možno ani sama netušila, ako ďaleko sa v kariére dostanem.
Kvôli škole ste pritom vynechali jednu celú sezónu. Nebolo také rozhodnutie v živote mladej modelky priveľkým hazardom?
Zavolal si ma riaditeľ gymnázia a povedal, že nie je iná možnosť ako stopercentná dochádzka v maturitnom ročníku. Škola bola pre mňa priorita a agentúra to musela prijať ako fakt. Modelka nikdy nevie, ako výpadok dopadne. Mala som šťastie, že po pauze som sa vrhla do práce a záujem sa znovu objavil. Dokonca taký, že som zostala prekvapená. Získala som ďalšie skvelé skúsenosti.
Ktoré z nich si ceníte najviac?
Dnes rada spomínam na prehliadkové kolotoče. Hoci v časoch, keď som ich absolvovala, prinášali do môjho života atmosféru nesmiernej hektiky. Miláno, New York, Paríž – to je šnúra, kde modelka má denne aj sedem prehliadok. Odlíčovanie, líčenie, obliekanie, prezliekanie. Prehliadky sa často nezačínajú načas, pretože modelka dobieha na poslednú chvíľu. Bola som taká vyťažená, že som nemala čas sa najesť. A potom sa stalo, že som prišla do hotela večer o desiatej a o desať minút mi zavolali, aby som vyrazila na skúšku šiat. Stála som tam štyri hodiny, do skorého rána, a došívali na mne modely. Nespíte, nejete, len robíte. Modeling je tvrdý biznis a mnohí ľudia si to neuvedomujú. Ale som rada, že som zažila túto mašinériu na vlastnej koži.
Dá sa taká práca robiť donekonečna?
V prvom rade si treba uvedomiť, že prehliadky na týždňoch módy sa konajú dvakrát ročne. K nim sa pridáva pokojnejšia prezentácia haute couture a v súčasnosti aj prehliadky predkolekcií. Je to však vždy na modelke a stratégii, ktorú spolu s ňou zvolí jej materská agentúra. Ak dievča túži predvádzať módu na prehliadkových mólach, fotiť pre časopisy, kde je videné a vnímané, agentúra ho tlačí týmto smerom. Súčasťou módneho priemyslu je aj komerčnejšia stránka, keď vypustíte prehliadky a sústredíte sa viac na fotenia pre rozličné značky. Komercia takmer vždy znamená viac peňazí. Povedala som si, že keď sa už modelingu venujem, chcem z neho vyťažiť čo najviac. A tak bol u mňa posun ku komerčnejším zákazkám prirodzený.
V tom čase sa vašou základňou stal New York. Ako vnímalo osemmiliónový kolos dievča z maličkej krajiny v strednej Európe?
Vždy, keď som vystúpila na letisku v Amerike, zaliala ma pozitívna energia. Milujem ho, ale žiť tam s rodinou a vychovávať dieťa by som v ňom nechcela.
Ako vyzeral pracovný deň modelky?
Vstala som a vyrazila na fotenie. Ak som žiadne nemala, zašla som do posilňovne alebo si zabehať. Pohyb je v New Yorku najčastejšia forma relaxu ale tiež istý druh náboženstva. Vidieť okolo toľko energických ľudí vám nedovolí zaspať na vavrínoch. Ale denný kolobeh sa menil. Stalo sa, že som mala týždeň voľna – žiadna robota, len kastingy. Z toho sa však modelka dokáže tešiť. Väčšinou som nezostávala v meste dlhšie ako dva týždne, čiže keď prišiel moment, že som mohla sedieť v New Yorku v apartmáne a pár dní nič nerobiť, mala som radosť.
V tradičnom zamestnaní stále platí osemapolhodinový pracovný čas, dvadsať dní dovolenky do roka. Koľko si môže dovoliť zostať bez práce modelka?
Je to veľmi individuálne. Fotí a nakrúca sa bez prestávky celý rok. Mne sa napríklad stalo, že som fotila v jednom kole do 22. decembra a už po Štedrom dni mi volali, či nemôžem 26. decembra fotiť ďalšiu zákazku. S plánovaním dovolenky to bolo vždy náročné. Práca nie je od – do a nie je nezvyčajné, ak mi z agentúry večer zavolali: Ráno letíš tam a tam. Alebo mi zavolali dve hodiny pred odletom a poslali po mňa motorku, aby som stihla let. Človek sa musí stotožniť s pracovným tempom a byť stopercentne flexibilný. V mojom prípade však platilo, že ak som dovolenku chcela, šla som na ňu. A zrušila som kvôli tomu niekoľko ponúk.
Pôsobíte už na trhu nejaký čas. Ako vnímate fenomén sociálnych sietí a internetu, ktorý plodí nové topmodelky?
Priznám sa, na sociálnych sieťach veľa času netrávim. Agentúry dnes pracujú s každou modelkou individuálne na internetovej stratégii, mnohé posielajú modelkám inštruktáž, čo urobiť, kde byť, čo sledovať, aby mohlo dievča zvyšovať počet fanúšikov na sociálnych sieťach. Niektoré sa v tom doslova našli. A robia asi dobre, pretože súčasný módny aj kozmetický priemysel na vizibilitu veľmi dbá. Vyšší počet fanúšikov na Instagrame či Faceoboku môže byť rozhodujúci pre klienta, ktorý si nevie vybrať medzi viacerými modelkami. A tiež sa premietnuť do výšky honoráru. Keď som začínala s modelingom, ani zabudovaná web kamera alebo wifi anténa v počítači neboli samozrejmosťou. Robili sa polaroidy, fotilo sa na filmy. Technológia napreduje a musíme s ňou držať krok.
Foto: Marcel Gonzales-Ortiz
Keď ste sa pred necelými dvoma rokmi vrátili natrvalo do Bratislavy, bol to šok?
Vždy som sa rada vracala domov. Na Slovensku žije moja rodina, mám tu kamarátov, takže som nevnímala žiadnu veľkú zmenu. Mám Bratislavu rada, je to sympatické, pokojné mesto. Máme naokolo lesy a ja milujem prírodu. Cítim sa tu skvelo.
Váš prvorodený syn Janko prišiel na svet minulý rok v septembri. Bol plánovaný?
Modelingu som sa venovala desať rokov a prahla som po zmene. No nečakala som, že to bude práve materstvo. Správa, že som tehotná, prišla ako blesk z jasného neba (smiech). Ale som nesmierne šťastná. Myslím si, že podobný pocit môže zažiť len matka. Narodenie dieťaťa je pre mňa niečo neskutočné – je to dar.
Dnešný trend odsúva materstvo až ďaleko po tridsiatke. Nemali ste niekedy pocit, že ste sa matkou stali priskoro?
Keď som zistila, že som tehotná, zostala som v miernom šoku. Ale povedala som si, že vek mám ideálny, otázku bývania vybavenú, tak prečo nie. Vlastne uvažujem už nad ďalším prírastkom. Aby mal Janko bračeka alebo sestričku.
Ako sa materstvo premietlo do života aktívnej modelky?
Ponuky na prácu sú, ale povedala som si, že dieťaťu chcem venovať všetok svoj čas. Potrebuje ma najviac práve v tomto období, takže pracovné návrhy v blízkej budúcnosti odmietam. Mám šťastie, že sa do práce ponáhľať nemusím. Nie som proti tomu vziať o pár mesiacov syna na fotenie, ale ešte je naozaj maličký. Navyše stále dojčím, takže by som nevedela zaručiť, že by som bola stopercentná pri práci s ním. Nehrniem sa do roboty. Teraz som v prvom rade mama.
Foto: archív Michaely Hlavačkovej
Vydolovalo vo vás dieťa nejakú emóciu, ktorú ste predtým nikdy nepocítili?
Lásku. Nikdy som si nemyslela, že je človek schopný tak milovať. Ale aj strach. Puto, ktoré matku viaže k dieťaťu, je skutočne silné.
Ste prehnane starostlivá matka?
Myslím si, že nie. Ako hovorím, pre mňa je materstvo zábava, takže aj to prežívanie celého je veľmi uvoľnené, prirodzené. Ale priznávam, že keď odchádzam od Janíčka, už po dvoch hodinách som nervózna. Chýba mi.
Predstavte si, že za vami dnes príde štrnásťročné dieťa, že by chcelo vycestovať do sveta. Ako by ste zvládli podobnú situáciu?
Bolo by to pre mňa ťažké. Ako pre každého rodiča. Ale asi by mi nezostalo iné ako jeho rozhodnutie rešpektovať a zmieriť sa s ním. Moje deti by som chcela podporovať tak, ako to robili moji rodičia.
Michaela Hlaváčková
Michaela Hlaváčková sa narodila v roku 1988. Ako pätnásťročná zvíťazila v roku 2004 na modelingovej súťaži Elite Model Look a tým odštartovala jej medzinárodná kariéra. Počas nej stihla predvádzať pre značky ako Chanel, Prada, Calvin Klein, Valentino alebo Versace. Už v úvode ju početné príležitosti katapultovali do päťdesiatky najlepších modeliek na svete.
Nafotila kampane pre značky ako Armani Exchange, Chopard či Paco Rabanne a objavila sa na titulných stranách Vogue, Elle či Harper's Bazaar.
Je vnučkou známeho herca Olda Hlaváčka, no ako sama uviedla, nikdy si jeho slávne meno neuvedomovala ako príťaž. „Moja generácia už nepozerávala inscenácie či programy s dedom, takže mnohí netušili, o koho ide. Bola som sama za seba,“ prezradila pre Miu.
Článok vyšiel v novej ženskej prílohe Pravdy – v magazíne MiA.
