Na detstvo sa ilustrátorky detských knižiek asi ani nedá spýtať. Čo sa vám vo vašom detstve najviac rátalo, čím ste žili?
Vyrastala som v Prešove, kde mám aj veľkú rodinu, často sa stretávame. Mám síce len jedného brata, no zato veľa bratrancov. U babky sme hrávali futbal – bola som chlapčenksý pupok, pretože sesternice boli o dosť mladšie. S rodičmi sme často chodili na chaty, k známym, do prírody, na výlety… Súčasťou môjho detstva bol aj môj pes, ktorého som si ako dvanásťročná vydrankala od otca. Také klasické detstvo.
Určite ste sa vŕtali aj v knižkách. Ktoré na vás spravili taký dojem, že si v nich ešte aj dnes rada zalistujete?
Čítala som rada a veľa, vyhrávali tie veselšie diela. Doteraz mám v živej pamäti Pipi Dlhú Pančuchu s ilustráciami Petra Kľúčika. Obľúbené boli aj Mach a Šebestová či Maxipes Fík.
Prvá kniha, ktorú ste ilustrovali, bola Neplachy školníčky Agneše (2007) od Betky Verešpejovej. Postupnosť býva spravidla taká, že autor napíše knihu a osloví ilustrátora? Nájde si ho?
Nie, najčastejšie nás osloví výtvarný redaktor, ktorý už má vytvorené akési portfólio ilustrátorov. Rozhodne sa, kto sa mu pre daný text hodí najviac. Občas sa stane aj to, že si vyberie autor, ako to bolo pri mojej prvej knižke. Betku poznám osobne, poznala moju prácu, ponúkla ju v Mladých letách a im sa zapáčila. Sú autori, ktorí si ilustrátorov vyberajú, iní to nechávajú na vydavateľovi. Keď začínam robiť na novej knižke, vypýtam si kontakt na spisovateľa a snažím sa s ním komunikovať. S niektorými sa aj skamarátim, napríklad so Zuzkou Csontosovou sme si sadli. Pri knihe Madam Ježibaba sme spolu riešili, ako bude Ježibaba vyzerať. Ilustrácie som jej posielala v procese.
Foto: archív K. Ilkovičovej
Študovali ste grafiku na Akadémii výtvarných umení v Krakove. Vysnívaná škola či náhoda?
Moja profesorka z košickej ŠUPky, pani Blońska, raz priniesla katalóg z krakovskej akadémie a viacmenej ona ma podporovala v tom, aby som to skúsila. Objavili sme aj možnosť štipendia, pretože v tom čase sme ešte neboli v EÚ, takže za štúdium by sa platilo. Prijali ma.
Ste vďačná za to, že ste boli obdarená výtvarným talentom?
Skôr som vďačná za to, že ma niečo baví do takej miery, že sa tým dokážem uživiť. Všímam si, že je veľa ľudí, ktorých nebaví nič. Nemajú nič, čomu by sa chceli venovať. A ja mám. Za to som vďačná!
A je aj veľa takých, ktorí to napokon možno aj nájdu, ale hľadajú (sa), veľmi dlho…
Presne. A mne to odmalička išlo prirodzene.
Všimli si to vaše učiteľky v škôlke, alebo rodičia…?
V škôlke si všimli, že veľa kreslím, preto odporučili otcovi, aby ma prihlásil na výtvarnú. Tam som chodila celú základnú školu. Otec, ktorý má rád umenie a rád chodí aj do galérií, ma v tom veľmi povzbudzoval. Nasledovalo spomínané štúdium na ŠUPke.
Tvorivú krízu typu „čo keď už nedostanem žiadnu ďalšiu zákazku“, ste ešte počas svojej praxe nemali?
Ja tomu vravím „pozitívny adrenalín“, pretože skutočne neviete, kedy skončíte.
Povedzme, že stále na ničom pracujete.
Zatiaľ áno. Nebola som však celý život na voľnej nohe. Keď som sa vrátila z Poľska, po dvoch mesiacoch strávených v Prešove som zistila, že predsa len sa ešte nechcem usadiť, ešte predtým chcem niečo skúsiť. Vybrali sme sa preto s priateľom do Bratislavy, kde som si našla prácu ako grafická dizajnérka. Pracovala som v menších reklamných agentúrach a po večeroch som ilustrovala. Neskôr však toho bolo veľa, tak som dala výpoveď a presťahovali sme sa opäť do Prešova. Spočiatku som mala obavy, ako to pôjde, no našťastie, musím poklopať na drevo, som tu už 3,5 roka a prácu stále mám.
Predpokladám, že v Bratislave ste si nezvykli, keď vás to vždy ťahalo domov.
Ale kdeže, Bratislavu mám rada, mám tam aj veľa kamarátov. Avšak skĺbilo sa viac vecí a s manželom sme sa rozhodli, že to skúsime v Prešove. Rada spoznávam nové veci, ale rada mám aj Prešov. Mám tu takú „zžitú“ rodinu a navyše, teší ma, že sa sem vracia stále viac kamarátov. Momentálne je tu väčšia skupina mojich rovesníkov, ktorí sa odniekiaľ vrátili a aktívne začínajú robiť nejaké veci. Mám z toho dobrý pocit.
Vytvorili ste si disciplínu, odkedy pracujete z domu a ste teda na tzv. voľnej nohe?
Rada pracujem skoro ráno. Moje dni nie sú naplánované, ale spontánne, odohrávajú sa podľa toho, čo vyžaduje situácia.
Ťažšie sa plánuje aj taká dovolenka.
Keď mi končia termíny a nemám deadline na knižku, snažím sa to naplánovať si tak, aby som mala voľnejší mesiac. Vyškrtnem si napríklad august. Akosi sa mi to darí. Tento týždeň mám dovolenkový, chystám sa na festival TaBook do Čiech, spravím si výlet.
Foto: archív K. Ilkovičovej
Spájate si všetky dovolenky a výlety s výtvarným umením? Tak ako teraz?
Keďže v Prešove je tej kultúry pomenej, kompenzujem si ju na výletoch, v Bratislave, či v Prahe… Aj také Taliansko mám rada práve pre kultúru, ktorá je všade prítomná. S manželom obľubujeme aj road tripy, veľmi sa nám páčilo na Islande. Občas potrebujem aj iné zážitky, vypnúť od všetkého.
Svet je pre vás možno otvorenejší ako pre ostatných umelcov. Živíte sa totiž rukou a hlavou, reč stopercentne ovládať nemusíte. Nikdy ste sa nepohrávali s myšlienkou odísť s týmto cieľom do cudziny? Veď kresliť môžete prakticky kdekoľvek.
Napadlo mi to už viackrát, no keďže manžel podniká – má bistro a obchod, nemôžeme sa len tak vziať a odísť. Ale v budúcnosti to nevylučujeme, aspoň na pár mesiacov, pretože ja naozaj potrebujem k práci len internet. Takže je jedno, kde som.
Laik si predstaví, že výtvarne nadaný človek vezme do rúk štetec či ceruzku a nakreslí čokoľvek – všetko sa podarí. Viem však, že teraz sa mýlim… Čo radšej odsuniete bokom?
Prezradím na seba (smiech). Nerada som na výške kreslila zátišia, to ma naozaj nebavilo. Mávali sme osem hodín maľby týždenne a maľovali sme zátišia. Štylizovala som si to po svojom, čo mi hlavne na začiatku neprechádzalo, pretože našim profesorom išlo o to, aby sme sa to naučili. Mňa to skrátka nebavilo a tým pádom mi to nešlo.
Všetky vaše záľuby, ak vám ešte na nejaké ostáva čas, zaváňajú kreativitou?
Rada sa stretávam s priateľmi, chodíme do kina, na koncerty, von do prírody… Rada cestujem, šijem a pletiem. Ale to je niečo úplne iné ako maľovanie či kreslenie.
Foto: archív K. Ilkovičovej
Slovenskí umelci sa dosť sťažujú na podmienky, aké majú doma. Vraj uživiť sa umením nie je ľahké a podobne. Čo by ste nám k tomu vedeli povedať vy? Alebo to isté?
Je to o tom adrenalíne, ako som spomínala… Človek musí mať aj šťastie, dosť príležitostí. Ale napríklad ja keď nemám prácu, niečo si vždy vymyslím. S kamarátkou sme začali robiť dizajnové tetovačky, to je náš nový projekt. Zatiaľ sa mi darí, uvidím, dokedy, ale súhlasím, je to ťažké. Pretože podmienky pre ilustrátorov nie sú najlepšie, trh je malý. Pôvodných kníh sa nevydáva enormne veľa, a preto musíme robiť aj iné veci.
Katarína Ilkovičová (1982)
Vyštudovala Akadémiu výtvarných umení v Krakove. Ilustrovala cca 25 kníh, a to nielen slovenských, ale aj českých a jednu portugalskú. Novinkou na trhu je knižka Zuzany Csontosovej Madam Ježibaba. Je vydatá, žije a tvorí v Prešove. Viac informácií o Kataríne a jej tvorbe možno nájsť na webovskej stránke www.katarinailkovic.com