Petra Kamenar: Cestovala som, lebo som nevedela, kam patrím

Narodila sa na Slovensku, ako trojročná odišla s rodičmi do Kanady. O rok príchod do Rakúska, kde žije dodnes. Fotografka Petra Kamenar vraví, že celý život je na cestách, pretože doma sa cíti všade a zároveň nikde. "Hľadala som sa veľmi."

22.09.2015 09:00
Petra Kamenar Foto:
Fotografka Petra Kamenar.
debata

Rozhovor začneme asi vaším odchodom zo Slovenska. Mali ste tri roky, na Slovensko žiadne spomienky. Cítite sa napriek tomu ako Slovenka?
V oboch krajinách, na Slovensku aj v Rakúsku, mám konfrontáciu. Nie si odtiaľ! Moja slovenčina nie je taká dobrá, aby si to Slovák nevšimol. Nemčinu som sa zas naučila rýchlo a nerada z knižiek. Rozprávam veľmi pekne, čisto, charakterizovala by som to ako taký prehnaný Hochdeutsch (vysoká nemčina, pozn. red.). Dodnes sa ma v Rakúsku pýtajú, odkiaľ som, či nie som Nemka. Každý počuje, že nie som z Viedne, čo som! Preto sa v ani jednej krajine necítim doma. Paradoxne, najviac som „doma“, keď rozprávam po anglicky.

Motivácia odísť z Kanady do Rakúska bola aká? Nehovorili vám rodičia?
Na túto tému sme sa rozprávali málo. Spomínali krutú zimu v Kanade, zlé počasie. Zrejme si to predstavovali inak. Čo však bol skutočný dôvod, doteraz netuším. Jednoducho sa rozhodli, že sa zbalíme a pôjdeme do Rakúska. Ale otec bol proti. Rakúsko je blízko slovenských hraníc – ak by nás chytili, išli by obaja na dva roky do basy. On mal skôr namierené do Nemecka, tam však nedostal pracovné povolenie. No Rakúšania nám napokon veľmi uľahčili život, dostali sme rýchlo všetky potrebné papiere. V tom čase bolo Rakúsko veľmi otvorené.

V detstve ste nemali problém so statusom „utečenca“?
V Rakúsku sme sa nikdy nemali zle, no je pravda, že kým sme sa dostali do stabilnej ekonomickej situácie, nejaký čas nám to trvalo, nebolo to len tak. To, že som utečenec, mi dávali pocítiť deti v katolíckej škole. Boli z bohatých rodín, cítila som, že tam nepatrím, lebo som vyrastala inak. Hoci už dávno zarábam a nemám finančné problémy, stále si vážim, že si môžem kúpiť všetko, čo chcem. Lebo pamätám si, že vždy to tak nebolo.

Aké máte spomienky na prvú cestu na Slovensko? Bolo po revolúcii, rok 1989.
Mala som deväť rokov. V Bergu bola zápcha, všetci išli domov. Moji rodičia v sebe niesli nedôverčivé otázky, či naozaj môžeme, či sa tá revolúcia naozaj odohrala, či sa nám naozaj nič nestane. Diskutovali o tom v aute, čo spravíme, keby niečo… Prvýkrát som videla, ako bývajú starí rodičia v Bratislave. Bolo to všetko napínavé a čudné, lebo jednak som na Slovensko nemala žiadnu spomienku a jednak mi celý život niekto hovoril o krajine, odkiaľ som. Ale nesmieš do nej ísť! Na Slovensku bola celá moja rodina – sesternice, babky, dedko, ujo. Chvalabohu ma rodičia naučili po slovensky, ale keď prvýkrát vidíte krajinu, v ktorej ste sa narodili, neviete, čo s tou emóciou robiť. Je to vo mne dodnes. Keď prídem na Slovensko, stále neviem, ako sa tam mám cítiť.

Ani v Rakúsku nie ste doma?
Ani v Rakúsku. Preto som toľko cestovala, lebo som nevedela, kam patrím. Vždy som hovorila, že vo Viedni nevydržím, chcem ísť odtiaľto preč! Stále som cestovala a hľadala krajinu, v ktorej sa budem cítiť doma. Na Slovensku sú len moje korene, nemám však pocit, že by som sa tam chcela vrátiť. Z Rakúska mám tiež zmiešané pocity. Nemám rada nemčinu, podľa mňa je to veľmi škaredá reč. Tvrdá, brutálna. Už len „Ich liebe Dich“ znie veľmi neromanticky. Pred dvoma rokmi som sa začala učiť španielčinu, v škole som sa intenzívne učila francúzštinu, jeden čas taliančinu… Hľadala som sa veľmi.

Naša láska nás zasiahla ako blesk. Vedeli sme,... Foto: archív Petry Kamenar
Petra Kamenar, Thomas Kamenar Naša láska nás zasiahla ako blesk. Vedeli sme, že máme poklad.

O Rakúsku hovoríte dosť negatívne. A pritom Rakúsko…
… je super krajina! Máme tu perfektný sociálny systém. Žijeme v takom blahobyte, že niekedy sa mi to vidí nenormálne. Mnohí si to nevážia, lebo nič iné nepoznajú. V Južnej Afrike alebo v Argentíne to vyzerá inak. Ľudia tam musia oveľa viac bojovať.

Veľkou vecou, ktorá sa vám v živote, žiaľ, stala a už sa nedá vymazať, bola strata vašej mamy. V čase, kedy ste to asi najmenej čakali…
Trvalo pár mesiacov, kým lekári prišli na to, že v hlave má nádor. Operovali ju na mozog, čakala ju operácia pľúc. Ukazovalo sa, že by sa z toho mohla pekne dostať, lenže ona o tri týždne zomrela. Jej smrť som vnímala ako najnespravodli­vejšiu vec na svete. Zomrela v čase, kedy si už s otcom postavili domček. Mala som pocit, že konečne začíname žiť. Rodičia zvykli hovorievať: Všetko je fajn, kým máme jeden druhého a sme zdraví. Až vtedy som pochopila, že je to naozaj tak. Všetky tie peniaze, byty, domy, autá… To všetko je jedno, keď nie ste s ľuďmi, ktorých ľúbite.

Museli ste sa naučiť komunikovať s otcom?
Spočiatku to bolo ťažké. Už sme neboli traja. Dovtedy som sa viac rozprávala s mamou. Otec o mne vedel všetko od nej, mňa sa už nemusel pýtať, aký som mala deň. Učili sme sa spolu úplne inak komunikovať. Trvalo nám to dva roky.

Posledný augustový víkend ste mali svadbu. Vydávali ste sa. Vždy ste si to tak predstavovali? Najprv dieťa, potom svadba…?
Zvažovali sme iné poradie. Najprv svadba, potom dieťa. Ale potom som si uvedomila, že svadbu nezorganizujeme skôr ako o rok. Nechcela som tak dlho čakať. Preto sme radšej zvolili opačné poradie.

Prezraďme, že predtým, ako ste stretli svoju osudovú lásku, moderátora Thomasa Kamenara, po dieťati ste vôbec netúžili.
Čakala som na pocity, o ktorých sa toľko píše a hovorí – biologické hodiny. Možno aj vo mne sa raz prebudí táto túžba. Ale nič také sa nekonalo. Všetko sa zmenilo, až keď som stretla Tomáša. Prisahám. Biologické hodiny mi explodovali a kričali: Áno, áno, áno! Dieťa teraz, s ním!

On o tom vie?
Áno, povedala som mu to o dva týždne po našom prvom stretnutí. Povedal, že niečo podobné si predstavoval aj on. Prišla som do kaviarne, kde sme mali mať prvé rande a keď mi podával ruku s uvítacím „Ahoj, Peťka“, mala som víziu, ako bežíme s našimi deťmi. Sama som sa toho zľakla. Naša láska nás trafila ako blesk. Od prvej sekundy sme vedeli, že to takto skončí. Budeme mať svadbu a dieťa. A čo príde potom, uvidíme.

A pritom, neviem, či to môžeme povedať…
… on bol zadaný.

Prvá spoločná cesta - skúška vzťahu. Foto: Petra Benovsky
Thomas Kamenar, Petra Benovsky Prvá spoločná cesta - skúška vzťahu.

Výčitky svedomia, alebo niečo tomu podobné, ste nemali?
Mala a veľké. Upokojovalo ma však, že sme spolu naozaj nič nemali. Na prvom rande sme len sedeli na káve a rozprávali sa. Keď prišiel na ďalšie, už bol voľný. Štyridsať hodín po tom, ako ma prvýkrát stretol, povedal bývalej, že je koniec. Ani potom to však ešte nebol „klasický“ vzťah. Chceli sme sa viac spoznať. Obaja sme si uvedomovali, že máme poklad, boli sme preto veľmi opatrní.

Dnes spolu fotíte, svadby, aj módne editoriály. Fotiť v dvojke – ide to do módy? To kedysi nebolo zvykom.
Raz fotí on, raz ja. Buď mi Tomáš asistuje, alebo má v ruke fotoaparát, podľa toho, kto čo vidí. Občas mám pocit, že nemám dobrý nápad, on vtedy niečo skúsi. Miešame to.

Nekonkurujete si?
Vôbec. Povedala by som, že on je môj najväčší fanúšik. Vždy sa mu páči všetko, čo odfotím. Niekedy ho až musím zahriaknúť, ale on vraví, že je to vynikajúce. „Ty tak dobre fotíš!“

Vráťme sa úplne na začiatok. Ako, resp. kedy ste začali fotiť? Dostali ste niekedy v puberte na narodeniny fotoaparát?
Nie. Začalo to tým, že som od štrnástich pracovala ako modelka. Dva roky som pôsobila v Tokiu – stále stála pred objektívom. Zarábala som síce pekné peniaze, ale tušila som, že toto nebude môj život.

A pritom sa modelky zhodujú na tom, že je to náročné povolanie.
Je to časovo náročné, musíte sa vedieť predať, starať sa o seba, ale nepotrebujete žiadnu školu. Čo sa však týka fotenia, „len“ dva roky som sa učila techniku. Začala som viac sledovať, ako to tí, čo ma fotia, robia. Veľa som sa ich pýtala. Prečo toto svetlo, prečo tento objektív…? Keďže modelky neustále potrebujú nové fotky, a nie vždy majú možnosť alebo čas, niečo som im nafotila. A zrazu mi jeden klient volá, že videl moje fotky, či by som preňho nefotila. Odrazu som bola fotografka. Kúpila som si poriadny fotoaparát, no nezabudla som každému klientovi zdôrazniť, že som len začiatočník.

Videla som vašu webovskú stránku, robíte toho skutočne požehnane. Portréty, reportáže, módu, fotíte aj svadby… Portréty sa mi ako laikovi zadajú najťažšie, čo sa objektívom vôbec dá zachytiť. Je to tak?
A hlavne zachytiť charakter slávnych osobností, ktoré na vás majú málo času, lebo majú sto tisíc iných termínov. Vtedy musím dobre rešeršovať, s kým mám do činenia, aký má ten človek charakter, čo rád robí… Portréty sú veľmi intímne. Nemôžete sa toho človeka báť a klásť mu otázky, pri ktorých sa vám otvorí.

Petra s Thomasom. Od augusta - konečne svoji. Foto: archív Petry Kamenar
Petra Kamenar, Thomas Kamenar Petra s Thomasom. Od augusta - konečne svoji.

Znie to dosť komplikovane.
A určite je to komplikovanejšie ako módny editoriál. Pre mňa je to ľahké, lebo som dobrá v inscenáciách. Sama som ako modelka bola pri tom, keď sme inscenovali obrazy. „Si malé dievčatko, utekáš do lesa a bojíš sa.“ Naopak, v spontánnej fotografii nie som až taká dobrá. Som šéfka v štúdiu a viem vytvoriť situáciu, ktorá vyzerá, že vznikla náhodou, ale nebola to náhoda, bolo to plánované. Debatujem s človekom, ktorý si povedzme preloží ruku a až keď zabudne, že v tej polohe je, vtedy cvaknem. Dotyčný sa musí uvoľniť v polohe, v ktorej ho chcem mať.

Vraví sa, že dnes už fotí skutočne hocikto. Aj vás to občas zamrzí?
Kedysi sme mali v Rakúsku zákon, podľa ktorého nemohol byť fotografom hocikto. Dnes už môže. Bez toho, aby skončil školu, môže sa len tak oficiálne nazvať fotografom. Ani ja som kedysi nebola fotografka, ale „fotodizajnérka“, pretože som v Rakúsku nemala skončenú školu. Dnes stačí, že máte fotoaparát. Trochu mi to prekáža a aj veľa klientov v tom má zmätok. Nevedia sa v tom mori fotografov zorientovať – kto z nás je profesionál, kto amatér. Mnohí navyše ponúkajú svoje služby takmer zadarmo.

Lekári neradi, resp. vôbec neoperujú svojich príbuzných. Má to fotograf podobné? Je ľahšie odfotiť úplne cudzieho človeka, ako toho, koho poznáte dôverne?
Je to pravda. Ani ja nefotím ľudí, ktorí sú mi blízki, rada. Tým, že sa poznáme, oveľa viac sa predo mnou hanbia a nedokážu sa uvoľniť tak, ako potrebujem. Odstup je potrebný.

Svadobná fotografia, ktorú fotíte tak pekne, kvalitne, väčšinou spolu s Tomášom, je stále dosť podceňovaná. Prečo?
Aj ja som ju kedysi podceňovala. Keď sa ma na začiatku mojej kariéry niekto spýtal, či by som mu nenafotila svadbu, nekompromisne som odmietala. Svadobné fotky sa mi nepáčili a navyše som si nevedela predstaviť, že by sa dali pekne nafotiť. Časom som však zistila, že nie každý pár túži po gýčových svadobných fotkách. Existuje aj klientela, ktorá chce mať vyslovene pekné fotky. Povedala som si, že to teda vyskúšam. A mne sa tá svadobná atmosféra zapáčila. Módu mám rada, celý život som v nej, ale je neosobná a fotiť ju je stres. Svadby sú osobnejšie. Mám pred sebou situáciu: Dvaja sa idú brať, ľúbia sa. Je to niečo pozitívne, čo v móde chýba.

Páči sa mi, ako ste sa k svojím profesiám dostali. Odrazu ste boli fotografka. Podobne to bolo aj s profesiou modelky. Ako presne?
Dostala som ponuku vo Viedni na ulici. Nechceli by ste byť modelkou? Nikdy som nad tým nepremýšľala. Doma som to povedala otcovi, ktorý so mnou na druhý deň išiel do agentúry, kde si ma hneď všimol jeden fotograf. Povedal: S tebou chcem fotiť. Pozajtra. Máš čas? Odrazu som bola modelka, o dva mesiace ma poslali do Tokia.

Nielen vďaka tomuto povolaniu ste precestovali veľkú časť sveta. Vraví sa, že vďaka cestovaniu sa toho veľa učíme, aj o sebe. Pravda, však?
Predtým, ako som stretla Tomáša, málokedy som bola vo Viedni dlhšie ako tri mesiace. Len čo som vybalila kufre, už som plánovala ďalšiu cestu. Veľa času som strávila v Japonsku, ale žiť by som tam nedokázala – stále sa mi nepáči, akú tam má žena pozíciu. Páči sa mi v južnom Francúzku, ale tá romantika by sa asi vytratila, keby som tam žila. Cestovala som prevažne sama, milovala som to. Aj preto som mala problém na našej prvej spoločnej ceste s Tomášom. Šesť týždňov sme boli spolu v Ázii a ja som si nemohla zvyknúť na jeho tempo. Viackrát ma musel upozorniť a poklepkať po pleci: „Aj ja som tu.“

Za objektívom je to podľa Petry zaujímavejšie. Foto: archív Petry Kamenar
Petra Kamenar Za objektívom je to podľa Petry zaujímavejšie.

Z rozhovoru cítiť, že ste šťastný človek. Čo vás trápi, prípadne by ste rada zmenila, ak by sa dalo?
Áno, som šťastný človek. Jediné, čo si prajem, je, aby sme všetci v našej rodine ostali zdraví.

Petra Kamenar (34)

Narodila sa na Slovensku, rok s rodičmi prežila v Kanade, napokon zakotvili v Rakúsku, kde je dnes úspešnou fotografkou. Je šťastne vydatá, má 6-mesačnú dcéru Emiliu. Viac informácií o nej a jej práci možno nájsť aj na webovskej stránke www.petrabenovsky.com

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #cestovanie #Rakúsko #svadba #fotografia #rodičia #emigrácia

+ Nezabúdajte na hydratáciu vášho tela, potrebuje to.
Nespáľte sa na vlastných chybách, poučte sa z chýb ľudí...

+ Nezabúdajte na hydratáciu, pre vaše telo je veľmi dôležitá.
Čím neskôr začnete, tým neskôr skončíte, pamätajte....