Nahí sme rovnakí, ale obliekame sa rôzne. V dejinách ľudstva je odievanie veľkou výtvarnou stopou. Vypovedá nielen o vkuse človeka, ale aj o podmienkach života, o technickom pokroku. O odvahe a možnostiach človeka. Touto zaujímavou problematikou sa zaoberá teoretička odievania Zuzana Šidlíková, ktorá je spoluautorkou novej knihy Móda na Slovensku.
Určite ste už dostali otázku, či šaty robia človeka. Platí to?
Určite áno. Zo šiat sa dá čítať veľa príbehov. Aby sme sa však naučili chápať súvislosti, potrebujeme pochopiť podmienky – kde daný človek žije, v akej komunite, v akej spoločnosti. Potom môžeme reči šiat porozumieť.
Kniha má štyroch autorov, vy ste písali o móde medzi dvoma svetovými vojnami, za socializmu a záverečnú kapitolu o období od roku 1989 do súčasnosti. Na rozdiel od kolegov, ktorí písali o odievaní od kamennej doby cez gotiku, románske obdobie a stredovek, vy ste nemuseli čerpať z archeologických vykopávok, mali ste k dispozícii už aj módne časopisy. Na druhej strane ľudia si trebárs obdobie socializmu pamätajú. Nebola práca o to ťažšia?
Presne. Každé obdobie má svoje výhody aj nástrahy. Ja som začala kedysi výskumom stredovekých textílií v rámci diplomovej práce a bolo to zas úplne iné. Riešila som celkom iné aspekty. Neskôr, keď som sa venovala medzivojnovému obdobiu, uvedomovala som si, že už som bližšie k tomu, čo viem identifikovať cez starých rodičov, praprarodičov, fotografiami a podobne. Materiál umožňuje inú interpretáciu. Keď som sa začala venovať ére socialistického Československa, myslela som si, že to bude fajn, lebo sa konečne stretnem s ľuďmi, ktorí to bezprostredne pocítili, čo sa mi v medzivojnovom období nedarilo: tam už pamätníkov veľa nebolo. Oslovení mali okolo deväťdesiatky a pamätali si na Slovenský štát, ale to staršie obdobie už zasahovalo ich rané detstvo. Už nebola možnosť priameho kontaktu s dobou cez týchto ľudí. Keď človek píše štúdiu o súčasnej odevnej kultúre, tam sú zasa celkom iné limity. Nemáme dostatočný odstup. Niekedy totiž aj čas poskytne iný zorný uhol.
Ako hľadáte ľudí, ktorí vám rozprávajú o odievaní?
Často rozhoduje náhoda. Je to sociálny projekt, kde som len akýsi sprostredkovateľ, ktorý pomáha spájať, skladá z informácií mozaiku. Často som odkázaná na ochotu druhých. Zrazu sa niekde dostanem pomocou ľudí, ktorí mi dajú odkazy na ďalších, či už osobnosti z oblasti dizajnu, žurnalistiky, alebo napríklad na modelky či fotografov. Niektorí zaujímavé materiály zlikvidovali, iní ich odkladajú ako zaujímavú stopu svojej rodinnej histórie. A práve to sú dôležité momenty. Mapovať túto oblasť našej hmotnej kultúry je diametrálne odlišné od „vysokého umenia“. Veľa zaujímavých materiálov zmizlo, a tak už objektívny pohľad na minulosť nie je možný.
Stáva sa, že vás niekto nepustí k takýmto archívom či stopám?
Sú aj miesta, kam sa nemôžem dostať. Napríklad podniky, ktoré síce fungujú, ale nebudovali svoje archívy. Povedzme Makyta, Ozeta, Slovenka, tam majú svoje každodenné existenčné problémy. Samozrejme, podniky majú za sebou poprivatizačné kauzy, firmy sa dostali do konkurzu – napríklad Ozeta je už novou spoločnosťou – a predstavitelia týchto odevných závodov sa odvolávajú na to, že nie sú vlastne bezprostredne ten istý závod. Zažili sme takú rýchlu likvidáciu podnikov, koho by v tej chvíli zaujímalo, že si zároveň mažeme vlastnú históriu.
Komu vlastne voláte, keď chcete informácie? Riaditeľovi?
Zakaždým je to iný postup, od oficiálnych mailov, telefonátov, snažím sa tiež využívať osobné kontakty. Neexistuje na to pravidlo. Keď som sa začala výskumu podnikov venovať pred pár rokmi kvôli článku do časopisu Designum, bola som šokovaná až agresívnym nezáujmom niektorých vedúcich podnikov.
Asi majú strach zo špionáže! Vaše otázky zrejme vyznievajú podozrivo. Tí ľudia nechápu, čo to je vedecký výskum v dejinách odievania?
Myslím, že tu vôbec nemusí niekto chápať, čo je to výskum odievania. Keď som však volala do firmy Slovenka (začala ešte v roku 1921 a transformácie sa jej podarilo prekonať) a riaditeľ mi vtedy do telefónu povedal, že mi žiadny archív nesprístupnia a ani mi nedajú informáciu o návrhároch, pretože požadujem údaje, ktoré sú ľahko zneužiteľné, tak skrátka nechápete. Vysvetľovala som, že nie som žiadna bulvárna novinárka, ale nič nepomohlo. Odvtedy prešlo niekoľko rokov, zostáva dúfať, že sa situácia zmenila. Ak však tieto podniky nezmenia spôsob komunikácie, nie je to riziko len pre idealistov mapujúcich dejiny týchto podnikov, ale absolútne zlyhanie ich súčasného marketingu. Tým ohrozujú aj svoje aktuálne fungovanie.
Iní sú však našťastie otvorení – v knižke viackrát spomínate modelku Ginu Sutorisovú. Títo ľudia sa nečudujú, že sa zaujímate o ich minulosť?
Ona bola jedna z dvoch manekýnok, ktoré mali už v päťdesiatych rokoch oficiálne v občianskom preukaze, že to je ich pracovná pozícia, a bola neuveriteľne srdečná a ochotná. Aj fotografie, ktoré nafotila počas svojej kariéry, mala doma a bola radosť s ňou komunikovať. Samozrejme viacero ľudí, čo som oslovila, bolo prekvapených. Skontaktovala som sa napríklad s návrhárkou z podniku Vkus. Prišla aj s kolegom a čudovali sa, že ma vôbec ich činnosť v podniku zaujíma.
Významnou firmou bola aj Pleta v Banskej Štiavnici, ako ste pochodili tam?
Vďaka kontaktom sa nám podarilo zúčastniť sa na nedávnom stretnutí bývalých zamestnancov. Stretávajú sa raz za rok na štadióne, spomínajú si na časy bývalej spolupráce, robia si módne prehliadky, prinášajú fotky. Bol to zaujímavý zážitok. Pre Slovenské múzeum dizajnu sa nám podarilo získať odevy z produkcie Plety aj krásnu fotodokumentáciu produkcie.
Ste osamelý bežec vo svojom snažení?
Mám zázemie na VŠVU a spolupracujem aj so Slovenským múzeom dizajnu, ktoré patrí pod Slovenské centrum dizajnu. To je od roku 2014 oficiálnou inštitúciou, ktorá mapuje dizajn dvadsiateho storočia v Československu. Je zaujímavé sledovať a podieľať sa na tom, ako sa zbierky rozrastajú. V decembri sa tak podarilo získať vďaka viacerým darcom 250 kusov odevov, doplnkov a textilného dizajnu.
Ako ste na tom s odievaním vy osobne? Každé ráno uvažujete, čo si oblečiete, alebo si to už večer pekne pripravíte? Ľudia si iste všímajú, ako sa oblieka historička odievania. Cítite zodpovednosť v tomto smere?
Ale kdeže. Skôr dávam dôležitosť práve tomu rozhodnutiu, keď si niečo kúpim alebo ušijem. Samotné „ranné“ kombinovanie vecí robím skôr spontánne. Samozrejme si uvedomujem, že to, čo si obliekame, ľudí navôkol nejako ovplyvňuje. Keď poviem, že mám rada pekné veci, môže to znieť banálne, lebo každý považuje za pekné niečo iné. Mám rada funkčnosť, jednoduchosť. Určitá univerzálnosť pomáha bezproblémovo veci kombinovať. To, aké veci volíme – od odevov, cez nábytok, bytové doplnky – istým spôsobom definuje nás, náš štýl, ale aj spätne pôsobíme na okolie a ovplyvňujeme ho. Z nášho prístupu k veciam sa dá zistiť, akí sme, či sa správame ako-tak ekologicky, či podporujeme lokálny produkt, či sme šialení zberatelia všetkého, žijúci v preplnenom byte, alebo minimalisti, ktorí si skôr zázemie hľadajú mimo jeho štyroch stien. Odev a byt sú dôležitým zrkadlom.
A vy sama ako uvažujete? Vždy si rozmyslíte, čo kúpite? Aký výrobok?
Nechcem dávať ponaučenia, ako sa má konzument ideálne správať. Všetci vieme, aké problémy priniesla koncentrácia textilného priemyslu do Ázie. Etické i ekologické. Zároveň vďaka demokratizácii odevnej kultúry nový kabát nemusí dosahovať cenu mesačného platu. Nízky plat pracovnej sily v odevnom priemysle v Číne znamená dostupnú cenu odevu. Je jasné, aký je priemerný plat v našej spoločnosti, ako teda vyriešiť tento morálny problém? Potreby socialistického človeka mal uspokojiť priemysel – teda konfekčne vyrobený odev v domácom závode. Len hŕstka privilegovaných si mohla dovoliť šaty na mieru z niektorého salónu. Ako to riešiť dnes, keď sa domáci priemysel zlikvidoval? Keď hovoríme o domácej móde, viac ako o priemyselných podnikoch počujeme mená tvorcov, ktorí tvoria jedinečné prototypy či malé kolekcie. V socializme sme mali silné podniky a kritika sa dotýkala dizajnu, dnes máme návrhárske osobnosti, ale chýbajú podniky. Preto sme sa dostali do závislosti od zahraničnej konfekcie.
Ideálny stav by bol aký? Kupovať diela slovenských dizajnérov?
Otázka je, čo chceme vlastne podporiť. Žijeme v podmienkach otvoreného trhu. Je pre nás stále dôležitý lokálny produkt? Po páde železnej opony sme zabudli na domáce podniky, dnes už neexistujú takmer žiadne podniky vyrábajúce vlákna či tkaniny, v novom tisícročí zanikla Bratislavská cvernová továreň, Slovenský hodváb Senica, Bavlnárske závody V. I. Lenina (Textikom), Slovena, Merina, Poľana a tiež mnohé odevné podniky. Celý systém produkcie sa rozpadol, veľtrhy stratili zmysel, módna žurnalistika získala nové priority, zanikajú odborné školy pre textilných špecialistov. Samozrejme, kupujme odevy slovenských dizajnérov! Ale aj keby ich bolo na Slovensku tisíc, ak nefunguje priemysel, stále ich produkcia bude v rámci trhu len zanedbateľným percentom. Je to veľmi komplikované.
Je problém, ak ľudia nechcú nosiť slovenské odevy? Veď ani potraviny nekupujú vždy slovenské.
Uvedomujem si, že bežný Slovák, potenciálny zákazník dizajnu, má celkom iné starosti, ako vyhľadávať slovenskú módu. V tejto chvíli je však dôležité vytvárať také platformy, ktoré tento systém môžu zlepšiť. Nemám jednoduchý návod, ako na to. Skôr sa nestíham čudovať, keď došlo pred nedávnom v Bratislave napríklad k likvidácii ojedinelého projektu Šafko, kde sa predával aj domáci dizajn. Projekt, ktorý napokon skončil, bol označený ako nezákonný, škaredý, nezmyselný, hlučný. Kiež by si táto spoločnosť začala konečne všímať viac tie skutočné čierne stavby, estetické kiksy, komerčné braky a daňové úniky.
Veď už ani nedostať v obchodoch vlnu, látky, cverny. Vráti sa to ešte? Minule spisovateľka Verona Šikulová v našich novinách jasala, že si našla na sociálnej sieti krajčírku, ktorá je kreatívna a bude realizovať jej návrhy. Speje vývoj týmto smerom aj vo väčšom? V socializme bolo veľa domácich krajčírok.
Keď sa dnes prejdem po obchodoch s globálnymi konfekčnými značkami, ponúkajú obrovské množstvo tovaru. Zároveň vidieť, že mnohé značky vyrábajú aj v tej istej továrni, nakupujú u rovnakého výrobcu a nájsť niečo špecifické je naozaj stále ťažšie. Nehovorím už o tom, že ak navštívi naše obchodné centrum Čech, Švéd, Angličan, Američan, až na výnimky nájde globálne značky s obdobnou ponukou ako doma. Čo sa ešte pred pár rokmi šilo z kvalitných materiálov, dnes je určené na jednu dve sezóny. Cena sa uprednostnila pred kvalitou. Uvedomujem si ten paradox. V socializme sme mali obmedzenú ponuku tovaru a túžba po individualizme sa vyriešila domácim šitím. Dnes máme síce z ideologického hľadiska väčšiu slobodu výberu, ale vlastne sme dopadli podobne. Máme na prvý pohľad väčší výber, sme však limitovaní financiami a viac ako kedykoľvek predtým sa na našom trhu dokonca objavujú zdravotne škodlivé textílie.
Aký je podľa vás optimálny počet odevov v skrini? Vraj keď sa jedno kúpi, jedno oblečenie sa má aj vyhodiť. Robíte to?
To je individuálne. Ja osobne odevy takmer nevyhadzujem. Posúvam veci do záhrady, odovzdávam do textilného zberu. V posledných rokoch robíme s kamarátkami domáce bazáre, veci si vymieňame alebo ich medzi sebou predávame za pár eur. Potreby ľudí sú rôzne – vzhľadom na ich vek, prácu, sociálny status, koníčky…
Dnes majú aj malé deti veľmi veľa vecí – hračiek, odevov. Nie sú to zbytočnosti?
Vzťah k odevu sa veľmi zmenil. Žena zo strednej vrstvy mala kedysi pár kostýmov, pár vecí na voľný čas. Šatník bol obmedzený. Dnes si môže kúpiť módnu vec i človek z najnižšej sociálnej vrstvy. Môže byť módne oblečený za jedno euro zo secondhandu. Byť módny bolo kedysi privilégium, dnes je to vecou osobnej voľby. A práve teraz sa dostávajú do popredia témy spoločenskej zodpovednosti a ekologického prístupu.
Úsporné sú možno džínsy, lebo sú univerzálne…
Džínsy sú odevom amerických robotníkov. V druhej polovici 20. storočia sa stali symbolom praktického odevu. Džínsy zrušili sociálne rozdiely, hranice medzi pohlaviami a zároveň sa stali dokonalým symbolom odevu, ktorý je určený azda pre všetky spoločenské príležitosti – od turistiky až po večer v opere. A to je zároveň to, čo na nich aj kritizujeme.
Dokedy podľa vás potrvá móda rifieľ?
Netrúfam si robiť takúto prognózu. Rifle sú desiatky rokov v šatníku žien aj mužov, menili sa len detaily, farby – svetlé i tmavé, strihy – zvoňáky, rovné, úzke či detaily, rifle s flitrami či deravé. Mám však pocit, že v rámci ponuky obchodov sú mierne na ústupe.
Je to čosi podobné, ako keď sa kedysi ozval spisovateľ Ladislav Mňačko proti teplákom? V knihe citujete jeho Pamflet proti teplákom, ktorý uverejnil v roku 1959 v časopise Móda-textil.
Tepláky boli v päťdesiatych rokoch horúcou témou. Boli pohodlné a stali sa dôležitým produktom domácich výrobných podnikov. Nasýtil sa trh a tepláky sa dostali všade. V časopisoch sa objavovali diskusie, ako má vyzerať ich ideálna podoba. Mňačko vystihol moment, keď sa začali nevhodne využívať na všetky možné príležitosti, vyčítal im, že stratili svoju pôvodnú funkciu, stali sa nechutným symbolom rovnostárstva a tienistou stránkou demokratizácie.
Kamarátka bola pred pár rokmi v Írsku v šoku, keď v obchode s potravinami stretla už asi desiateho človeka v pyžame. Čo by na to povedal Mňačko? Stretli ste sa s takým javom?
Každá spoločnosť si vytvára isté zvyky, ktoré sa stávajú spoločenskou normou. Najskôr stačí pár odvážlivcov a čoskoro sa nad niektorými „úkazmi“ už nikto ani nepozastaví.
Čo ste mali na sebe najodvážnejšie?
Najodvážnejšie? Pre niekoho je odvážne skombinovať štyri farby, pre iného veľký výstrih. Pre mňa je odvážne nechať si elasťáky a nedať si sukňu, ako to môžeme už pár rokov sledovať na našich uliciach. Osobne mám pocit, že dámy zabudli sukňu doma. Ale myslím, že ony sa vôbec necítia odvážne. Ja nepotrebujem byť v móde „odvážna“. Necítim sa ako typ, čo nutne splynie s davom, ale určite ani nie ako provokatér.
Čo je teda vaše najobľúbenejšie oblečenie?
Keďže som študovala aj odevný dizajn na VŠVU, viem sa na šaty pozrieť aj z hľadiska inovatívnych detailov, mám rada rafinované strihy. Podľa mňa je základom spojiť správny materiál s formou. Keď sa tieto veci dobre načasujú a prepoja, vtedy je ten kus zaujímavý. Mám rada rôzne doplnky, zaujímavé autorské šperky, inovatívne strihové prvky. Necítim sa ako obeť módy. Najradšej mám univerzálne odevné kúsky alebo veci využiteľné na viac spôsobov.
Kedysi vraj bola móda oveľa väčší diktát. Majú to dnes ľudia jednoduchšie? Môže si každý nosiť, čo chce?
Už existencialisti hovorili, že sme odsúdení k slobode. Keď som pozerala časopisy o móde – kvôli dizertačnej práci som ich študovala v špecializovanej módnej knižnici vo Viedni – uvedomila som si, že v jednom roku sa kopírovali módne formy rovnaké vo všetkých časopisoch. Vtedy vlastne pluralita v dnešnom zmysle slova neexistovala.
Trúfnete si zhodnotiť, či majú Slováci v obliekaní vkus?
Zaškatuľkovať odievanie konkrétneho národa je mimoriadne ťažké. Nie sme však búrlivácky národ, neupozorňujeme radi na seba a odievanie tomu zodpovedá. Možno príliš často dávame najavo, že nás móda nezaujíma. Aj to môže byť póza. Prečo sa vyzdvihuje klasická móda Francúzov či kvalita talianskej módy? Prečo cítiť v anglickej móde jej rebelantský kozmopolitizmus? Aký vzťah majú tieto národy ku kultúre všeobecne? Aj mesto človeka kultivuje, jeho architektúra, umenie, sila remesiel, dynamika kreatívneho priemyslu… a samozrejme vzdelanie a stupeň individuálnej vizuálnej vnímavosti. To všetko móda zrkadlí.
Zuzana Šidlíková
Narodila sa 6. marca 1978 v Bratislave. Vyštudovala Vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a odevný dizajn na Vysokej škole výtvarných umení. Absolvovala stáže na umeleckopriemyselných školách v Prahe, v nemeckom Kieli a Hamburgu. Pracovala ako redaktorka časopisu Designum v Slovenskom centre dizajnu. V roku 2010 získala doktorát na VŠVU v Bratislave. V súčasnosti tu pôsobí v Centre výskumu, kde sa venuje výskumnej a pedagogickej činnosti. Je autorkou kníh Móda na Slovensku v medzivojnovom období, Textilná tvorba a dizajn v 20. a 21. storočí a spoluautorkou knihy Móda na Slovensku, stručné dejiny odievania.
Obráky vo fotogalérii sú z knihy M. Zubercovej, E. Hasalovej, Z. Šidlíkovej a M. Vanča: Móda na Slovensku, stručné dejiny odievania, Slovart, 2014.