Na Slovensku je veľa chlapcov, ktorí vás túžia nasledovať. Čo by ste im na úvod poradili? Sú začiatky ťažké? Podmienky na Slovensku veľmi nepriaznivé?
Ja mám výhodu v tom, že som z Tatier a pochádzam z lyžiarskej rodiny, lyžujem odmalička. Ale trénovať som začal až v dvanástich. Preto by som rád všetky deti povzbudil. Nikdy nie je neskoro! Stačí, že ich to baví a chcú sa tomu venovať. Mne sa v prvom rade ráta voľnosť na kopci. Môžem si ísť rýchlo, ako chcem… Napokon, teoreticky stačia na lyžovanie lyže, palice a nejaká tá zimná výstroj. Vo vrcholovom športe je to už trochu iné. Nie je to finančne ľahký šport, zato však krásny.
… a nebezpečný…
Áno, keď idete dole kopcom rýchlosťou 160, nie je to až také bezpečné, ale ja to vnímam inak, lyžujem odmalička.
Na tú rýchlosť sa dá zvyknúť? Je to váš rekord?
Môj rekord na lyžiach je 174,8 dole kopcom. Nebolo to oficiálne na pretekoch ani na tréningu, ale pri testovaní lyží. Keď tú rýchlosť vnímate v danú sekundu, alebo ako to ja volám, „online“, tak si ju až tak neuvedomujete.
Viete si seba predstaviť v úlohe trénera?
Momentálne asi nie, možno v budúcnosti. Jeden nikdy nevie. Už teraz sa však snažím niečo mladším pretekárom odovzdávať. Druhýkrát po sebe sme na Štrbskom plese organizovali Žampa cup, zúčastnilo sa ho asi 80 detí, ktoré so mnou chceli lyžovať. Ukončili sme tým sezónu a bol to perfektný zážitok. Predtým som s deťmi robil kemp, podarilo sa mi vybaviť dobrú cenu – 7 eur za denný lístok, štartovné nula eur, takže mohol prísť úplne každý. Verím, že o rok bude so mnou chcieť lyžovať ešte viac detí.
Foto: SITA/AP, Marco Trovati
Zaujala ma správa, ktorá sa prednedávnom objavila v médiách, plánovali ste skoncovať so Slovenskom.
Ostanem naďalej Slovákom. Chcel som poukázať na systém v slovenskom športe, ktorý, žiaľ, nefunguje. Hlavne v lyžovaní. Bol som spokojný s prácou Slovenského olympijského výboru, s prácou Dukly, s prácou Národného športového centra. S nimi som sa dohodol, ale bohužiaľ, s mojou materskou organizáciou, lyžiarskou asociáciou (SLA), to nešlo a už som nemal silu s nimi bojovať. Preto som podal žiadosť, aby som mohol reprezentovať inú krajinu. Mal som sľúbené lepšie podmienky a mohol som si vziať všetky svoje body. Lenže mi to zamietli a tým pádom ostávam Slovákom.
A to ste nečakali, však?
Aj trochu hej. Na základe toho, že som deviaty na svete v superkombinácii, v slalome tridsiaty, lyžiarska asociácia dostane nejaké peniaze – aj od ministerstva školstva, takže vedia, prečo ma nechcú pustiť. Ja však z tých peňazí nič nemám. Aby som vôbec mohol lyžovať a reprezentovať Slovensko, musím si sám zháňať sponzorov. Moji rodičia nahrádzajú štát, majú pôžičky, aby sme mohli s bratmi lyžovať.
Prečo práve Rusko? Sú aj iné krajiny v Európe…
Sú, ale Rusi boli tí, ktorí ma po olympiáde oslovili. Vtedy som povedal nie a teraz som sa ich ja spýtal, či to ešte platí. Politickú situáciu so športovou nespájam. V športe to funguje na sto percent. Rusko si môže dovoliť zaplatiť profesionálnych trénerov z Rakúska, Švajčiarska a zo Slovinska, majú možnosti. Nie sú tam teda len Rusi, ale medzinárodný tím, ktorý sa stará o pretekárov.
Aký je to pocit, keď vám fandíme?
Slováci sú super národ a som hrdý na to, že môžem túto krajinu reprezentovať. Ale bol by som rád, keby držali palce lyžiarom aspoň tak, ako hokejistom. Keď hráme, tak všetci držia spolu, wow, dnes porazíme Čechov alebo Ameriku…
Veď držíme…
Verím, že áno (smiech). Ja zatiaľ nie som top špička, nevyhrávam Svetové poháre, ale určite by to bolo super.
No keďže Svetový pohár jazdíte pravidelne, v Rakúsku, kde je lyžovanie o niečom inom, vám tiež veľmi fandia.
To áno. Rakúska skupina lyžiarov ma registruje, s Marcelom Hirscherom som veľmi dobrý kamarát. Aj z týchto dôvodov sa chcem zdokonaľovať v nemčine, zatiaľ je mojim primárnym jazykom skôr angličtina.
S Veronikou Zuzulovou sa kamarátite?
Áno, ale keďže začala jazdiť s francúzskym tímom a ženský program je trochu iný ako mužský, sme málo spolu. No asi by bolo hlúpe, keby Slovák Slovákovi nedržal palce.
Žene áno, ale keby bol ďalší Slovák lyžiar, asi chcete vyhrať vy, veď to je hádam prirodzené.
Nemyslím si to. Aj môj brat Andreas je reprezentant Slovenska.
Ale aj jeho by ste chceli poraziť…
Je to pravda, ale na druhej strane by ma tešilo, keby vyhral. Medzi pretekármi je rivalita, ale len konkurencia sa môže posúvať vyššie. To k športu patrí. Raz vyhráva jeden, raz druhý. Keby vyhrával dokola ten istý, nikoho by to nebavilo.
Čo robí lyžiar v lete?
Lyžuje. V Tatrách sa dá do mája a v lete chodíme na sústredenie na Nový Zéland alebo do Argentíny. Ak sa nám podarí nájsť sponzorov, možno pôjdeme aj tento rok. Po návrate začíname s prípravou na rakúskych ľadovcoch, v Tatrách najskôr v polovici novembra.
Máte tam doma svoj obľúbený štít?
Bývam priamo pod Slavkovským štítom, ale môj najobľúbenejší je asi Lomničák.
O snouborde ste sa zatiaľ nezmienili. Vraví sa, že je to iná mentalita ľudí, ktorí ho preferujú pred lyžami.
(smiech). Snoubord som skúsil raz a vôbec mi to nešlo. Je to úplne iný druh pohybu, máte zviazané nohy. Keďže to neviem, radšej to nerobím.