Fotografka Monika Pechová: Baví ma objavovať v ľuďoch to pekné

Jej názor na fotografiu najlepšie vystihuje citát francúzskeho fotografa Henriho Cartiera- Bressona: “Fotografovanie je zladenie hlavy, oka a srdca. Je to spôsob života.”

21.11.2014 09:00
Monika Pechová Foto:
Monika Pechová.
debata

Váš prvý fotoaparát bol analógový Olympus. Pamätáte si živo aj svoju prvú fotografiu? Celkom prvú a úspešnú.
Vznikla cestou na rodinnú lyžovačku. Zastavili sme sa na odpočívadle, vytiahli zabalené rožky. V blízkosti bola rieka Hron, stromčeky a smetisko. Slnečné lúče tam pekne prenikali. Vybrala som sa tam. Až keď sme dali vyvolať film, otec bol očarený z toho, akú úžasnú fotku som spravila. A pritom, keď stál na mieste, nevidel to.

Každý fotograf si prejde svojím vývinom. Začne fotiť svojich najbližších, kamarátky, možno prírodu. Vo vašom prípade to bolo podobne?
Od fotenia kamarátok a okolia som sa dostala k foteniu portrétov. Baví ma pracovať s človekom, objavovať v ňom to pekné. Lebo to má každý v sebe. Aj ten, čo vyzerá “nenápadne” alebo o sebe tvrdí, že nie je fotogenický. Keď som dostala prvú zrkadlovku, tiež značky Olympus, zaujímal ma manuálny režim. A keď som začala fotiť profesionálne, zainvestovala som do techniky. Dnes pracujem s Canonom.

Poznáte v ňom každý jeden “cuplík”, využívate všetky funkcie?
Z tých všetkých režimov, čo fotoaparát ponúka, využívam len manuálny. Ten je najdôležitejší, vďaka nemu si všetko ponastavujem sama.

Treba či netreba fotografiu študovať? To je večná otázka, aj čo sa týka umenia ako takého. Váš názor?
Podľa mňa to potrebné je. Nepotrebujú to len tí, čo chcú fotiť na automatiku alebo mobilom. Kto sa chce stať pánom fotoaparátu, študovať by mal – či už ako samouk, alebo v škole. Minimálne treba ovládať fotoaparát, manuálny režim a ďalších iks vecí, ktoré do fotografie patria, napríklad objektívy. Dá sa to naučiť aj na kurzoch, čo sa však od žiadneho učiteľa naučiť nedá, je “vidieť”. Hovorí sa tomu “fotografické oko”. Buď ho mám, alebo nemám.

Julia K.
Viktor B.
+15Simona B.

Nemenej dôležité je aj to, čo s fotografiou urobíme potom. Pretože taká retuš ju môže celú zničiť, spotvoriť.
… ale aj vylepšiť. Ja sa snažím stále ostať vo fotke, aby to nevyzeralo preretušovane, teda veľmi nereálne. Výsledok vždy závisí od toho, ako to cítime.

Na kurzoch fotografie, ktoré vediete, presne vidíte, kto z vašich žiakov má a kto nemá fotografické oko. Aj im to poviete?
Dosť ich na konci kurzu kritizujem. Mňa osobne v škole fotografie práve kritika najviac posúvala dopredu. Ostro ma kritizoval môj učiteľ a jasne mi dal najavo, čo je zlé. Toto je nanič, toto zahoď… Aj my si na záver kurzu ukážeme výsledky, čo sme za celý deň spravili a poviem im, čo je zlé, čo krajšie. Niektorí na kurze dosiahnú geniálne výsledky, ale pozor, mojou úlohou nie je naučiť ich fotiť. Ja im len vysvetlím, ako pracovať s fotoaparátom, ako narábať s modelkou. Keď sme sa učili s photoshopom, poukazovala som im základy, nástroje, s ktorými sa dá pracovať, ale to, aký tam pridajú kontrast, do akých tónov to budú ladiť a čo tam vyretušujú, je už na nich. Nedá sa povedať: Foťte takto a bude to dobré. Každý do toho musí dať seba.

Snom každého fotografa je mať svoj vlastný ateliér. Vy však po ňom netúžite. Prečo? Môže niekto ateliér nechcieť?
Ja ho momentálne nevyhľadávam, inšpiráciu hľadám v prostredí. Idem po ulici a keď zbadám hoci obyčajnú stenu, ktorá sa mi niečím zapáči, už si predstavujem, koho k nej postavím. Prostredie je pre mňa kľúčové.

Pozriete si osobu, ktorú idete fotiť a porozmýšľate, kam sa vám hodí?
Áno. Niektoré typy sa hodia skôr do prírody, k rieke, iní zas do pekného interiéru – do hotela či kaviarne. Človeka zasadím do prostredia, aby všetko pekne vyzeralo. Ateliér je “biele plátno”, dá sa tam pridať stolička alebo zmeniť pozadie, no inšpiráciu tam nenachádzam. Ateliérovým fotkám však nemožno odoprieť výhody, ktoré v porovnaní s exteriérom majú – ideálne svetelné podmienky. V exteriéri sú podmienky náročnejšie, no o to je práca zaujímavejšia.

Gýčovité fotografie typu bábätko v košíčku s lupienkami, dieťa s holým zadočkom, s kufríkom, akože na “ceste do sveta”. Čo si o tomto type fotografií myslíte? Rodičia ich evidentne chcú, sú žiadané…
Výsledok závisí od fotografa, pretože niektoré naštylizované fotografie bábätiek s kožušinkami môžu vyjsť pekne. Keby som však išla fotiť bábätko ja, určite by som zvolila domáce prostredie alebo prírodu. Vo fotografii by tiež mala byť logika. Ja nepoužívam rekvizity, ktoré s človekom nesúvisia. Mimochodom, deti často nefotím.

Autorkina celkom prvá fotografia. Nájdené v... Foto: Monika Pechová
Monika Pechová Autorkina celkom prvá fotografia. Nájdené v archíve.

Vraví sa, že je to ťažká skúška. Vkuse sa napríklad mrvia.
Ale sú otvorenejšie, dajú sa zachytiť lepšie ako dospelý človek, ktorý sa kontroluje. Robí pred objektívom pózy, má bloky, alebo sa snaží nevyzerať ako idiot. Ja ako fotograf musím toto všetko zotrieť a zachytiť ho čo najprirodzenejšie.

Predstavte si, že máte pred sebou modelku. Zaujíma ma, ktorý prístup vám je bližší. Či povedať jej “urob nejakú pózu”, alebo, čo je tiež katastrofa, nechať ju pózovať, cvakať a dúfať, že snáď jeden záber sa podarí.
To sú dva extrémy. Keďže nechcem človeka vyľakať, potrebujem ho trochu spoznať. Najskôr ho nainštalujem do prostredia a stále rozprávam. Navigujem ho, aby nebol stratený – komentujem každý pohyb, gesto… Určite mu nekážem, aby si dal ruku hore a dole až o polhodiny. Často fotím ľudí, ktorí s fotením nemajú skúsenosti, nepoznajú nacvičené pózy, snažím sa preto nájsť, kedy vyzerajú dobre, ktoré gestá sa im hodia. Nerozumiem fotografom, ktorí povedia modelke, aby sa len nejako zatvárila a nechajú ju pred objektívom “blúdiť”.

Aký majú aktuálne ľudia vzťah k fotografii? Túžia po nich? Nemajú pocit, že “to ma môže odfotiť aj kamarátka a zadarmo”?
Niektorí majú. Odfotím sa iphonom a mám profilovku na facebook. Sú však aj takí, čo sú za fotky ochotní zaplatiť. Kto na to má chuť, náladu, energiu a odvahu postaviť sa pred objektív, vyhľadá ma.

Odvahu…
Určite to chce aj odvahu. Ľudia predsa nie sú zvyknutí na to, že ich niekto fotí. Zvečňovala som jednu pani, ktorej reakcia ma mimoriadne potešila. Vraj sa doteraz sama sebe na žiadnej fotke nepáčila, až na tej mojej. A to je dôvod, prečo fotím – aby boli ľudia spokojní sami so sebou. Je to alfa a omega mojej práce, to ma na tom baví. Niečo podobné zažívam po kurzoch – teší ma, keď ľudia odchádzajú nadšení z toho, že strávili super deň a naučili sa kopec nového. Opäť je to o spätnej väzbe.

Podobne, ako má hranice kaderník a z princípu nevyčaruje žene na hlave účes, ktorý sa jej nehodí, máte isté medze pri fotení aj vy? Príklad: Príde za vami žena s nalinajkovanou predstavou. Ja si sem takto sadnem a vy ma len odfoťte. Odmietate takéto ponuky?
Drvivá väčšina klientov to našťastie necháva na mňa. Ale stalo sa mi už, že niekto chcel do procesu vstupovať viac, ako by mal. To odmietam, pretože on nevie, čo ja vidím. Niekedy ľudia počas fotenia nechápu, prečo niečo fotím z konkrétneho uhla, pochopia to až pri finálnom obrázku.

Pred objektívom ste už, odkedy fotíte, stáli? Aby ste si vyskúšali, aké je to ťažké.
Fotili ma raz klienti na kurze, keď mi na poslednú chvíľu vypadla modelka. Fotilo ma naraz niekoľko fotoaparátov, bola to zaujímavá skúsenosť. Keďže počas kurzu stále niečo rozprávam, na každej druhej fotke som mala otvorené ústa (smiech). Modelkám prácu rozhodne nezávidím. Radšej za objektívom ako pred ním, ak si mám vybrať. Veľa závisí aj od fotografa. Pri mne sa ľudia tých pár hodín zabávajú, tvoríme spolu, spoznávame sa. Nie je to len o tom, že niekam prídeme, pocvakáme a dovidenia.

Veľa fotiek vzniklo v Dánsku. Monika si svoj... Foto: Monika Pechová
Monika Pechová Veľa fotiek vzniklo v Dánsku. Monika si svoj denník nepísala, ale fotila.

Má profesionálna fotografka “mydielko”, ktoré si so sebou nezabudne vziať na dovolenku? Sú fotografi, ktorí nefotia vôbec. A tiež takí, ktorí si zoberú aj na malý výlet fotoaparát brašňu. Kam patríte?
Nosím so sebou fotoaparát a zvyknem si k nemu pribaliť aspoň jeden objektív. Ak idem na miesto, ktoré chcem mať vo svojom archíve zdokumentované, beriem celú brašňu. Nie som typ fotografky, ktorá musí mať fotoaparát vždy na sebe zavesený, pre každý prípad.

Svoju selfie už máte?
Fotím aj seba, raz za čas prídu také chvíľky. Musím pri tom vyzerať komicky, preto to robím len v súkromí a pre zábavu. V dnešnej dobe máme vďaka sociálnym sieťam mnohí potrebu fotiť sa, ukazovať druhým, ako dnes vyzeráme, kde sme, čo prežívame… Snažím sa to držať na uzde. Veľa som sa fotila, keď som bola v Dánsku, používala som to ako svoj osobný denník.

Cenu fotografovi podľa laikov zvyšujú aj známe osobnosti, tzv. celebrity v portfóliu. Prečo?
Známe osobnosti sú pre ľudí príťažlivé. Ak si celebrita spomedzi všetkých fotografov vybrala práve mňa, asi som dobrá. Takto to vnímajú.

A predpokladám, že sa s nimi fotí oveľa ľahšie ako s bežnými ľuďmi.
Sú zvyknutí na objektív a tým pádom inak reagujú. Extra veľký rozdiel tam však nevidím. Mňa baví pracovať aj s necelebritou.

Okrem fotenia v žiadnom inom smere netvoríte?
Preskákala som si už azda všetkým. Maľovala som, písala, navštevovala dramatický krúžok, tancovala som… Ale jediné, pri čom som ostala, bola fotografia. Samu ma to prekvapilo, lebo som prelietavá a je pre mňa ťažké pri niečom zotrvať.

Ako človek narodený v znamení blížencov na to máte plné právo.
Áno (smiech). Je to tak, ale negatívne to nevnímam. Vďaka tomu som vyskúšala veľa vecí. Hľadala som a skúšala každého pol roka niečo iné. Dúfam však, že pri fotografii ostanem hádam až do smrti.

Musí to byť frustrujúce. Objavíte čosi nové, pohrúžite sa do toho a o polroka to opustíte. Nie je vám to ľúto?
Ani nie. Ja si to vždy nahradím niečím novým. Keď som prestala chodiť na kone, začala som maľovať. Keď som prestala maľovať, začala som chodiť na mažoretky. Prechádzala som z ošiaľu do ošiaľu. V čase, kedy novému ošiaľu podľahnem, zdá sa mi to “to pravé orechové”. Ktovie, kde skončím o päť rokov. Nebránim sa ničomu.

Selfie. Monika Pechová. Foto: Monika Pechová
Monika Pechová Selfie. Monika Pechová.

Otázku “čo fotíte” vám kladie asi každý. Ľudí. Je niečo, čo nefotíte (rada)?
Krajinu. V škole sme mali rôzne zadania, museli sme fotiť všetko od zátišia cez krajinu, po portréty… A práve pri krajine som dosť trpela. Sú fotografi-krajinkári, ktorí to robia dobre, klobúk pred nimi dole. Ja sa krajinou rada pokochám, ale bez toho, aby som ju fotila.

Monika Pechová (22)

pochádza z Nitry, kde na Univerzite Konštantína Filozofa študuje estetiku. Je tiež absolventkou Pražskej fotografickej školy. Od roku 2012 vedie kurzy fotografie pre vzdelávaciu inštitúciu Serafin. Štyrikrát sa v minulosti zúčastnila a bola ocenená vo fotografickej súťaži Amfo. Možno ju nájsť a kontaktovať prostredníctvom facebooku pod odkazom Monika Pechová photography.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #fotografia #fotoaparát #portrét #selfie #krajina #manuálny režim #ateliér

+ Výsledky neoklamete, preto buďte radšej úprimný hneď od začiatku.
Nebojte sa neustále, kazí vám to vykonávať...

+ Nedávajte do svojho tela niečo čo viete, že by vám mohlo uškodiť.
Zmena nie je pre každého, preto si to ešte...