Alena Heribanová: Veľa múdreho je okolo nás a v nás

Televízia, prezentácia programov, moderovačky doma aj v zahraničí, firma s PR eventami a aktivitami. Mama jej hovorievala: „Desať remesiel a jedenásta bieda.” Vtedy si ALENA HERIBANOVÁ povedala, že sa prihlásim do televízie na post hlásateľky.

11.11.2014 09:00
Alena Heribanova Foto:
Alena Heribanová.
debata

Ste veľmi pozitívna osoba. Pozitivizmus z vás priam srší. Veríte, že myšlienky sú silné? Čo si prajeme, to údajne dosiahneme.
Určite. Cogito, ergo sum – Myslím, teda som, potvrdila by som citát Reného Descarta, že myšlienky sú až existenciálne silné. Je to základná energia ľudskej kreativity, túžby či schopnosti projektovať si do budúcnosti svoje plány a ambície. Kto myslí a verí, má polovicu cesty k cieľu za sebou. Ale aby to zas nevyznelo celkom pateticky, niekedy „lepšie nemyslieť“ a vidieť iba srdcom – ani na to som neprišla ja, ale malý princ od Antoina de Saint Exupéryho.

Kedy ste zistili, že to tak je? Z vlastnej skúsenosti, čítali ste motivačné knižky, alebo…?
Do piatich rokov som vyrastala u babičky na dedine. Moje prvé kroky boli vo vysokej tráve, v spoločnosti mačiek a psov, pavúkov, ktorí tkali siete a babiek, ktoré driapali perie a spomínali na mladosť. S babkou sme na dvore na slnečnom kopci piesku vypestovali z vajíčka malú jašteričku a ja som sa hrala na jej mamu, chovala som v machovom domčeku slimákov a pochovávala po búrke žaby. Sadila som mrkvu, okopávala. Žila som v kolobehu prírody. Niekde tam som vykročila do života v súlade so svojím okolím, prírodou, kde má všetko svoj čas a miesto, zákony a harmóniu. Veľa múdreho je okolo nás a v nás, stačí mať pokoj a sledovať, ale samozrejme, veľa múdrosti som si načítala aj z ezoteriky a motivačných kníh.

Myslíte si, že by sme mali brať všetko, čo sa nám stavia do cesty?
Čo nás nezabije, to nás posilní. Takmer všetko je tu na to, aby sme sa poučili, získali skúsenosť, aby nás to v živote posunulo ďalej. Veci sa daria aj nedaria. A keď sa nám nedarí, zastavíme sa a rozmýšľame, prečo. Možno je to signál zmeny. Keď tak spravíme, dosiahneme častokrát viac, ako keby sme sa neustále tešili z úspechu.

Vám sa v živote čo nepodarilo?
Milión vecí! A občas mi aj niečo vyšlo! Myslím, že sa mi zdravo striedali úspechy s neúspechmi, učila som sa a učím sa dodnes.

Podľa vás v živote netreba nič banovať. Ani tie “premrhané” roky, ktoré ste strávili v neslobodnom socialistickom období? Pripomeňme, že narodili ste sa v roku 1955.
Vždy som rozmýšľala o svojich príbuzných, ako by sa im žilo, keby som odišla a zúročila to, čo som sa naučila. Vyštudovala som jazyky, komunikačné problémy by som nemala. No stále som cítila, že moje miesto je na Slovensku, hoci tu bolo ťažšie, ale bola som so „svojimi“. Rodina mala pre mňa väčšiu hodnotu ako možno materiálne lepšie zabezpečený život inde. Dobre si pamätám novú šancu, ktorá prišla v 89-om. Hneď sme uvažovali nad tým, aby sa naše dcéry naučili jazyky a neskôr mali na výber. Obe majú zahraničné školy a žijú na Slovensku (úsmev).

Umelecké zahalenie veže Ringturm vo Viedni...
Literárny večer pri príležitosti stého výročia...
+7Vianočný koncert skupiny Fragile v...

Rečová zdatnosť ma u vás vždy fascinovala. Vyštudovali ste angličtinu (v kombinácii so slovenčinou), no odmalička ste sa učili súkromne po nemecky. Zaujímavé, že vaša mama na tom tak bazírovala.
Na univerzite Komenského sme mali ešte voliteľný slovanský jazyk, vybrala som si slovinčinu a patrím ku generácii ktorá má štátnu skúšku z ruštiny. Na nemčinu som chodila k profesorke, ktorá sa do Trenčína, kde sme vedy bývali, nasťahovala aj s manželom zo Sudetov. Pani Klierová, hodina nemčiny, biela káva a maces – tak vyzerala po celé roky moja cesta zo školy.

Ako sa za socializmu študovala angličtina?
Veľmi dobre – na trenčianskom gymnáziu sme mali skvelého profesora Weingarta. Na prvú hodinu prišiel s parazólom a tvrďáčkom, mal kravatu a krásny oblek. Poklonil sa a povedal: Good morning. I am Mr. Weingart, your teacher of English (smiech). Bolo to úžasné, všetkých nás nadchol! Pravý gentleman. On nás neprišiel iba učiť angličtinu, ale všetko, čo súvisí s Anglickom, vrátane humoru, histórie. Ako študentka som si privyrábala učením a tlmočením a všetko som zúročila na cestách s folklórnymi súbormi, v ktorých som roky tancovala.

Takže vy ste necestovali len prstom po mape. Nemuseli ste si predstavovať, že za hranicami je nejaký svet, pretože vy ste s ním mali reálny kontakt.
Najskôr som tancovala v Trenčane na gymnáziu, počas vysokej v Bratislave zas v Techniku. Slovenské súbory mali vo svete vždy veľký úspech, a ten pocit, že vám vo svete tlieskajú! Napĺňalo nás to šťastím a sebavedomím. Ľudové piesne majú energiu, emóciu, rytmus a krásnu melodiku. Napokon, všetci naši svetoznámi operní speváci vyrástli na ľudových piesňach.

Hovorí sa, že tak, ako človek stretne jedného dňa pravú lásku, stretne aj pravé povolanie. Vy ste však toho v živote robili viac. Z každého rožka troška. Boli ste hlásateľka, moderátorka, organizátorka, aktuálne riaditeľka Slovenského inštitútu… A všetko sa točí okolo kultúry. Čo je pre vás z toho to naj?
Televízia, prezentácia programov, moderovačky doma aj v zahraničí, moja firma s PR eventami a aktivitami… Mama mi hovorievala: „Desať remesiel a jedenásta bieda.” (smiech). Vtedy som si povedala, že sa prihlásim do televízie na post hlásateľky, s tým, že by som rada uvádzala aj reláciu o kultúre. Dodnes mám reláciu, v ktorej účinkujú osobnosti zo všetkých oblastí – z kultúry, zo športu aj zo spoločenského života.

Anjeli strážni. A to vám asi ide najlepšie.
Asi áno. Ale veľa závisí od hosťa. Ak je zaujímavý rozprávač, aj relácia je dobrá. Naposledy vo mne zarezonovala 81-ročná rakúska novinárka Barbara Coudenhove-Kalergi, autorita, ktorá má nevšedný osud, aristokratický pôvod, babičku Japonku, je vdova po komunistickom funkcionárovi a prešla neuveriteľnou životnou cestou. Vie nielen úžasne formulovať myšlienky, ale aj vytvoriť posolstvo, ktoré každý prijme.

Rozmýšľam, ako sa to všetko, čo ste v živote robili, dalo vlastne stihnúť. A popritom ste mali ešte rodinu. Ako sa vám ju podarilo „zakomponovať“ do života?
Asi by to nebolo jednoduché, niekedy nemožné, ak by som nemala takého muža, akého mám. Jozef sa dokázal veľakrát zhostiť aj roly matky. Navaril, postaral sa o deti, keď som nakrúcala v zahraničí. Veľa som pracovne cestovala po Austrálii, bola som v USA, v Kanade, v Bruseli… Jeho veľkorysá pomoc mi umožnila naplno sa realizovať v tom, čo robím.

Alena Heribanová s Barbarou Coudenhove Kalergi... Foto: archív A. Heribanovej
Alena Heribanová, Barbara Coudenhove Kalergi Alena Heribanová s Barbarou Coudenhove Kalergi - prvou dámou rakúskej žurnalistiky.

Dcéry vám vašu častú neprítomnosť doma nikdy nevyčítali?
Ale áno, boli smutné z mojich odchodov a mne to bolo zakaždým ľúto – a tak som snažila aspoň svoje pracovné cesty skrátiť. V Kanade sme nakrútili pár relácií, môj tím pokračoval na pár dní na Niagarské vodopády a do New Yorku a ja som letela z Toronta prvým lietadlom domov. Napriek aktivitám som ale ostala klasickou mamou, ktorá v nedeľu upečie kačicu a udusí kapustu, prestrie stôl a teší sa z toho, že rodine chutí. Som taká mama, akou bola aj moja mama či babka.

Vo Viedni pôsobíte už rok a pol ako riaditeľka Slovenského inštitútu. Povedzte nám niečo o tejto práci. Ako vyzerajú vaše dni?
Hostia prichádzajú nielen keď je vernisáž alebo koncert, prídu si vziať propagačné materiály, porozprávať sa. Z dovoleniek mi hostia posielajú pohľadnice, na Vianoce prinesú sladkosti. Pri príležitosti 25. výročia nežnej revolúcie pripravujeme na 14. novembra v Dome sv. Štefana pôvodné slovenské dielo, koncert Under my Spell skladateľa Oskara Rózsu s Adrianou Kučerovou, orchestrom Viva Musica!, ktorý diriguje autor diela. Snažíme sa prezentovať to najlepšie, čo na Slovensku máme.

Ako nás vnímajú Rakúšania?
Úprimne si myslím, že nás majú radi. Ale je pravda aj to, že mnohí nás nepoznajú a nikdy neboli v Bratislave. Ale propagáciou našich turistických atrakcií, hudobných festivalov, opery, džezu, galérií ich motivujeme, aby nás navštívili. V máji vyšla v novinách Wiener Zeitung takmer 60 stranová celofarebná príloha o Slovensku, jeho ekonomike, kultúre, športe, histórii, osobnostiach, a perličkách z gastronómie. Spolupracovali sme na jej obsahu a potom nám dobre padlo, ako sa naši rakúski návštevníci bližšie informovali na to, čo čítali.

Fungujú veci v Rakúsku lepšie, ako na Slovensku?
Asi áno, veľa vecí funguje v Rakúsku lepšie. Ľudia sú k sebe tolerantnejší, pomáhajú si. Nedávno som robila maličký nákup a nemala som v peňaženke dosť drobných. Chýbalo mi dvadsať centov. Za mnou stálo mladé dievča a povedalo: „Môžem vám pomôcť? Nemusíte vyťahovať veľkú bankovku.“ Bola to maličkosť, ale povedala som si, že nabudúce to spravím aj ja. Ľudia sa napríklad na seba viac usmievajú. Utekala som nedávno za električkou, ktorá už zatvorila dvere, no čakala ešte na semafore križovatky. Zaklopala som na dvere a naznačila vodičovi, že sa ponáhľam. Okamžite mi s úsmevom otvoril dvere. Viedeň je množstvom obyvateľov cudzincov, spleti národností a náboženstiev doslova“odsúdená“ na väčšiu toleranciu.

Čo robievate po večeroch?
Väčšinou sa zúčastňujem podujatí mojich kolegov na iných kultúrnych inštitútoch, dostávam pozvánky na kultúrne podujatia vo Viedni. A keď mám voľný večer, idem si zacvičiť alebo zaplávať. Ale práce na inštitúte je veľa, takže o voľných večeroch neviem veľa hovoriť.

Človek, ktorý sa učil reč, vie, že to nie je ako s bicyklovaním – že keď sa to raz naučíme, už to vieme. Treba to neustále cvičiť, brúsiť, vylepšovať. Reč je na celý život. Vy sa denne venujete nemčine?
Bez toho by to nešlo. Ráno si o hodinu skôr nastavím budík a čítam, učím sa.

Máte netradičný život v porovnaní s človekom, ktorý vyštuduje, nájde si zamestnanie a zotrvá v ňom do dôchodku. Dôchodok… Máte ho za dverami, už sa naň chystáte?
Ešte mám nejaké roky! (smiech). Dôchodok je možnosť pre človeka, ktorý už je unavený alebo nemá ďalšie plány. Ja som bola celý život na voľnej nohe a išla som takým tempom, že som nikdy nerozmýšľala o nejakom dôchodku.

Alena Heribanová. Foto: Peter Frolo
Alena Heribanová Alena Heribanová.

Keď príde čas, pôjdem do dôchodku. Ale ako sa poznám, určite založím nejakú nadáciu a budem pomáhať ľuďom. Určite nebudem sedieť doma a sledovať vrabce.

Na rozdiel od mnohých žien, ktoré svoj počet rôčkov taja, vy ani náhodou.
Patria mi! Právom! Som na ne hrdá (smiech).

Alena Heribanová (59)

vyštudovala angličtinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V minulosti hlásateľka, konateľka firmy Herial, moderátorka. V súčasnosti je riaditeľka Slovenského inštitútu vo Viedni a tiež viceprezidentka EUNICu – združenie európskych kultúrnych inštitúcií vo Viedni.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #moderovanie #Viedeň #Televízia #Slovenský inštitút #ľudový tanec

+ Nie je hanba povedať, že vás niečo bolí, horšie je, že to neriešite.
Nie vždy vám všetko musí vyjsť na prvý raz,...

+ Začnite jedávať pravidelne, docielite tak, že nebudete priberať.
V práci dosiahnete neuveriteľné veci, vek nehrá...