Foto: Palo Markovič
Svoj obchod Krása vesmírna ste mali šesť rokov v priestoroch pod Michalskou bránou. Prednedávnom ste sa presťahovali na pešiu zónu na Panskú ulicu do centra mesta. Čo všetko sa ešte zmenilo?
Výklad, po akom som túžila a veľmi sa z neho teším, pretože si tam môžem robiť rôzne inštalácie a prezentácie. Zmenil sa celý priestor. Už to nie je také tmavé, ale naopak, svetlé miesto. Aj klientela je iná. Chodí ku mne viac turistov, fotia si výklad. Ale svoj sortiment som im neprispôsobila. Žiadne uštrikované bratislavské hrady ani čumilovia.
Otvoriť si obchod bola v minulosti vaša túžba, či náhoda?
Chcela som byť slávna módna návrhárka, robiť prehliadky a predávať svoje kúsky. No na Slovensku biznis s odevom po revolúcii nefungoval. Teraz je to už samozrejme lepšie, aj keď stále to nie je bohviečo. Odev som prestala robiť aj z dôvodu, že som ho nemala kde uskladniť a samozrejme predávať a začala som teda rozmýšľať, čo ďalej. Keďže mám rada malé trblietavé vyčačkané, jagavé veci, preorientovala som sa a začala okrem šperku vyrábať aj menšie odevné doplnky.
Dá sa šiť zabudnúť?
Nie. Mám šijací stroj, ale so šitím mám problém. Keď nemusím, nešijem.
… a “musíte”?
Nemusím, ale občas ma navštívia kamaráti s krajčírskymi požiadavkami ako je napríklad skrátenie nohavíc. Do toho sa musím vyslovene nútiť. Keď som šila, obmedzovalo ma tiež, ak sa mi trhala niť. Nikdy som šitie nemala rada.
Má to jednoznačne zmysel, že vo svojom obchode predávate. Chceli ste to tak?
Nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Chcela som mať veľa svojich vecí na jednom mieste, tak som začala riešiť priestor, v ktorom budem vystavovať a zároveň pracovať. To sa mi splnilo. Ale je pravda, že začiatky neboli ľahké. Bývalo mi trápne, keď niekto vošiel. Hanbila som sa, nevedela som, ako sa správať, tak zväčša som sa robila, že niečo hľadám pod pultom. Týždeň mi trvalo, kým som si zvykla na konfrontáciu, že niekto vojde a niečo si kúpi. Prípadne nekúpi.
Keď do vášho obchodu vojde zákazník, viete už po toľkých rokoch odhadnúť, či si niečo kúpi alebo sa bude len obzerať?
Nie. Niekedy si poviem: Táto žena si niečo kúpi! A potom to tak vôbec nie je. Nedá sa to odhadnúť. Nedajú sa dokonca predvídať ani dobré a zlé dni v zmysle “výborný je piatok, zlý pondelok”. To nefunguje. Ani ročné obdobia, ani mesiace. Všetko je náhoda.
Ak by ste mali porovnať slovenských zákazníkov s cudzincami – máme iný vkus?
V zákazníkoch rozdiel nie je. Skôr v odevnej a šperkovej kultúre u nás a v zahraničí. Slováci ešte nie sú zvyknutí zdobiť sa a investovať do doplnkov. A ak áno, v nákupnom centre si za dve eurá kúpia náhrdelník, ktorý má ďalších tisíc päťsto ľudí. Radšej sa nelíšiť od davu. Vo svete to je inak. V Paríži chodia ženy vyparádené, majú na hlave klobúky či zasadené stromy a nikto to nerieši. Tu sa ženy stále boja, že sa za nimi budú obzerať na ulici. Ja im však vravím, že s tým cieľom som to urobila! Aby sa obzerali, aby boli iné ako ostatné. Ten záujem si predsa treba užiť.
Máte aj mužských zákazníkov? Čelenky, bábiky, čiapky, bižutéria – to všetko znie tak žensky…
Mám tam brošne – vyznamenania, ktoré sú určené pre pánov, ak by chceli kúpiť dámy niečo svojim frajerom či manželom. Robievam aj tričká, svetre a šiltovky pre odvážnych pánov.
Foto: Palo Markovič
Vaše dni nie sú také isté. Každý deň vojde do obchodu niekto iný, každý deň sa pustíte do tvorby niečoho iného, keďže obchod je zároveň aj vašim ateliérom. Podľa čoho sa orientujete?
Osem hodín som v obchode a pracujem. Ráno si pustím film na DVD-čku a podľa nálady sa rozhodnem, či budem háčkovať alebo robiť šperky. Súvisí to aj s tým, čo sa mi minie a potrebujem doplniť. Mám slobodu v tom, že robím čo chcem a kedy chcem.
Aj v tom, že môžete zavrieť a ísť sa kúpať.
Ale to by mi bolo ľúto. Neutekám z práce, neblicujem (smiech). Snažím sa tam vo svojich “ordinačných hodinách” byť. Iba piatok mám voľnejší, pretože chodievam pre syna do školy.
Sú šperkárky, ktoré šperky z vlastnej dielne nenosia – z princípu. Rozhodne k ním nepatríte…
Ja svoje šperky nosím rada, málo si kupujem od iných výtvarníkov. Pristupujem k tomu inak. Častokrát aj testujem, či nie sú ťažké, či sú na nosenie pohodlné. O niektorých hneď viem, že ich nepredám, lebo sa mi páčia a vyrobím si ich z niečoho, čo mám rada. A sú šperky, ku ktorým si od začiatku nevytváram vzťah a keď ich dokončím, uložím ich do poličky.
Vašou zásadou je, aby toho bolo veľa. Vaše šperky sú všetky bohatšie, väčšie, mohutnejšie?
Sú väčšie a výraznejšie. Keď u mňa ľudia hľadajú niečo menšie, decentnejšie, musím ich sklamať. Nič také nenájdu.
Veľa umelcov tvorí aj niečo, čo sa im až tak nepáči, no vedia, že ľudia to kúpia. Váš prípad to nie je a ani nebol?
Myslím si, že všetky moje veci si niekto môže kúpiť, nepatria do kategórie nenositeľné. Tzv. nenositeľné, extravagantnejšie čelenky inšpirované ľudovým umením – krojmi a podobne, som mala len na výstave.
Foto: Palo Markovič
Každý umelec má svoj štýl. Nemení sa to? Samu seba ste ešte neprekvapili tým, že ste začali vyrábať to, čo sa vám kedysi nepáčilo? Nové veci vstupujú aj do vašej tvorby…
Určite áno, ale rukopis sa nemení. Moje veci sa dajú ľahko rozoznať aj preto, že sú často kombinované s háčkovaním, do ktorého potom dopĺňam podľa potreby korálky, flitre či umelé zvieratá alebo kvety. Myslím si, že sa vekom zdokonaľujem, ako každý umelec.
To si myslí každý.
Ale podľa mňa je to aj pravda. Manžel je maliar a keď sa pozrie na niektoré staršie obrazy, vraví, že je načase ich premaľovať. Človek sa vyvíja a niekam posúva, takže je prirodzené, že staršie veci by sme už urobili inak a lepšie, aj keď nie sú zlé.
Katastrofálnemu pocitu “opakujem sa”, ste počas svojej tvorby neprepadli?
Mne sa veci neopakujú, každý kus je originál. Stáva sa mi, že za mnou prídu klienti s tým, či by som im neurobila ešte jedny náušnice. Odmietam, pretože také isté už urobiť neviem. Ani materiál už napríklad na to nemám. Možno niečo podobné, no určite nie to isté znova.
Materiálom vás určite ľudia húfne obdarúvajú. Máte veľa dodávateľov?
Áno, je veľa takých, ktorým je ľúto vyhodiť veci, keď doma upratujú. Rôzne figúrky, zvieratká, bábiky či umelé kvety. Tento materiál mi donesú a ja si ho zavarím do fliaš na horšie časy. Alebo keď niekde niečo vidia, kúpia mi to a prinesú. Vždy sa poteším.
Ja by som sa bála, že vám prinesiem niečo nevhodné, alebo gýč.
Tak to nenápadne vyhodím (smiech). Ale pozor, ja mám rada gýče, takže pokojne mi môžete nosiť aj gýče, niečo z nich vyrobím.
Foto: Palo Markovič
S manželom-výtvarníkom ste sa stretli už na strednej škole. Kto začal tvoriť skôr?
Naraz sme začali. Ja som ale bola medzičasom dojčiaca, perúca, variaca matka s dieťaťom, jedným a po rokoch s druhým a manžel bol zas živiteľ rodiny a umelec. Často si jeden od druhého vypočujeme kritiku – samozrejme pozitívnu. Keďže si navzájom nekonkurujeme, občas si môžeme povedať aj pravdu. Vtedy ja rýchlo niečo vypáram a on premaľuje.
Máte dvoch synov s väčším vekovým rozdielom. Budú z nich umelci?
Starší syn študuje v Prahe na Akadémii múzických umení. Už sa snaží byť výtvarníkom. Menší chodí na základnú školu, čiže sú to dva rozdielne svety. Ten starší vyrastal medzi obrazmi a umením, automaticky sa to naňho nalepilo. Ale bola by som bývala radšej, keby bol hokejista či tenista. Peniaze by sa mu asi zarábali ľahšie. V porovnaní so mnou a manželom je našťastie širokospektrálnejší. Venuje sa hudbe a animácii.
Z umenia, ktorým sa neživíte, vás oslovuje najväčšmi čo?
Ja sa až tak v hudbe príliš neorientujem, ale mám rada filmový svet a dizajn. Nakupujem časopisy o architekture, dizajne a móde.
Foto: Palo Markovič
Chystáte sa niekam na dovolenku? Cestujete často?
Cestujem veľmi rada, no neviem, či často. Keď sa zadarí, hneď vyrážame niekam za hranice všedných dní. Onedlho odchádzam s rodinou na mesiac do Toskánska, kde budem tvoriť pod olivovými stromami a toskánskym slnkom. Je to tradícia – bez toho si už ani leto neviem predstaviť, celý rok sa na to teším.
Renáta Ormandíková (45)
Vyštudovala textilný dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Tvorí a predáva vo svojom dizajnovom obchode Krása vesmírna na Panskej 18 v Bratislave. Viac info o Renáte a jej tvorbe bude už čoskoro možné nájsť na webovej stránke www.krasavesmirna.eu alebo na facebooku.