Dana Kleinert: Model je dobrý, keď sa dá predať

S originálnymi a nadčasovými modelmi uspela v Kanade, Veľkej Británii, Česku aj v precíznom Japonsku. Napriek tomu, že je aj autorkou detskej kolekcie, svojim trom dcéram diktát módy vyhovára a upozorňuje ich na realitu modelingu. Štrnásť rokov žila na plné obrátky, aby si dala návrhársku pauzu. Dnes stojí za platformou Slovak Fashion Council, ktorá podporuje slovenských módnych dizajnérov.

Kedy vznikol váš prvý výrobok z textilu?
Asi v mojich deviatich rokoch. Bola to veľká, menčestrová húsenica. Darovala som ju dedkovi, ktorý si ju šupol pod okno na parapet, aby mu nefúkalo do izby. Veľmi sa mi páčilo, že húsenica dostala zmysel a stala sa dokonca užitočnou.

Odkedy ste vedeli, že chcete robiť módu? Bola to náhoda, alebo poctivo vyšliapaná cesta k úspechu?
Už v dvanástich som si uplietla sveter, k mojim prvým výtvorom patrili rôzne kukly, ktoré vtedy veľmi leteli. Najviac ma však ovplyvnila výstava môjho otca, architekta Pavla Kuzmu, kde Marta Bošelová vystavovala pletené objekty – štrikované noviny či vzducholoď z úpletu. Fascinovalo ma, čo všetko sa dá z tohto materiálu vytvoriť. O pár dní sme išli k nej na návštevu a na pletacom stroji mi ukázala svet, ktorý mi v momente učaroval. Mala som trinásť a bolo vybavené.

Že by pletací stroj v obývačke alebo v detskej izbe?
Naši mi kúpili Dopletu z druhej ruky. Iba tento starý pletací stroj zo šesťdesiatych rokov vedel robiť potrebné vzory. Veľmi dlho a veľmi veľa som na ňom plietla. Po gymnáziu som išla na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, popritom som robila výjazdy na strednú pletiarenskú školu do Banskej Štiavnice a Ružomberka. Bakalárku som nakoniec robila s Martou Bošelovou. Veľmi ma tiež ovplyvnilo polročné štúdium textilného dizajnu vo Fínsku. Naučila som sa také techniky, o ktorých sme na Slovensku ani netušili.

Foto: archív Dany Kleinert

Woman´s Strategy, Dana Kleinert V kolekcii Woman´s Strategy sú detaily robené ručne.

Je dobré, keď módny návrhár ovláda remeslo?
Keď dizajnér ovláda remeslo, vie sa veľmi dobre vyjadriť. Otázkou „Čo je viac? Remeslo alebo umenie?“ som sa zaoberala aj vo svojej diplomovke. Odpoveďou bol nakoniec aj tak otáznik, lebo v konceptuálnom umení, kde ide o myšlienku, nie je remeslo uchopiteľné. V prípade úžitkového umenia je odpoveď jasná. Remeslo v ňom zohráva kľúčovú úlohu. Dnes by som o tom napísala oveľa viac, táto téma ma stále zaujíma a stále viac nad ňou rozmýšľam.

Niekto remeslo ovláda, ale chýba mu precíznosť, zmysel pre detail. To nie je problém?
Keď som mala pätnásť, cez víkend som si ušila handry a tešila som sa – hlavne, že nejako vyzerali. A na prvej hodine som pod lavicou vyberala trčiace nitky… Dnes by som takú vec nevypustila von.

Nikdy sa vám nestalo dizajnérske faux pas?
Ťažko sa robí s klientkami, ktoré nie sú o výsledku presvedčené. Vtedy môže vzniknúť hybrid a celý projekt sa nepodarí. Na začiatku svojej kariéry som zákazníčke navrhla a ušila sukňu, ktorá bola pri vystupovaní z auta dokrčená. Na túto chybu nezabudnem nikdy!

Sledujete tvorbu iných návrhárov?
Naopak, skôr sa bojím sledovať iných dizajnérov, aby som sa neinšpirovala, nevediac o tom.

Všetko už bolo vymyslené. Stane sa vám, že v tom istom roku urobíte to isté, čo iní?
Jeden japonský obchodný partner, osemdesiatročný pán, ktorý robil celý život s odevom, mi povedal, že som vizionárka, že viem dopredu, čo sa bude nosiť. Vyberal si preto len z mojich starších kolekcií. Faktom je, že to, čo som vymyslela, bolo dobré o dva alebo tri roky. Až po takom odstupe prijal trh farby a strihy mojich modelov. To je však v prípade, že chcete predať aktuálne kolekcie, kontraproduktívne. Na druhej strane je to dobré o sebe vedieť a podľa toho sa v módnom biznise správať.

Kradnú si návrhári nápady?
Áno, ale to je tu, na našom malom trhu, krátkozraké. Aj keď v rámci svetovej módy je normálne, že veľké módne domy dostávajú od agentúr dvoj-, trojročné predpovede o tom, aká nálada bude prevládať v spoločnosti, aké farby a štýly budú in. To je potom trend, s ktorým následne pracujú ich dizajnéri.

Boli ste štylistkou finalistov prvej slovenskej SuperStar. Jeden z ročníkov, kde robila styling vaša česká kolegyňa, však dopadol nelichotivo. Vám sa podarilo vyviaznuť bez kritiky?
Styling sa kritizuje vždy, aj za mojich čias, teda v roku 2004, bol terčom kritiky. Bola som nešťastná z toho, že som mala limity od produkcie, ktorá netušila, čo všetko styling obsahuje. Finančné limity by neboli najhoršie, vrásky na čele mi robili skôr tie zmluvné. V prvej fáze sme varili z vecí, ktoré si doniesli decká, pri národných kolách som plánovala osloviť slovenských dizajnérov, ale ostalo len pri plánoch. Produkcia už urobila zmluvy so známymi značkami. Styling je zákerný. Vyskytne sa pri ňom vždy kopec samozvaných odborníkov, ktorých baví móda, a ktorí si chcú presadiť svoje nápady. Ja som sa pri SuperStar snažila rešpektovať účinkujúcich, a keď som chcela vniesť do ich oblečenia niečo svoje, vysvetľovala som dôvody. Katke Koščovej som napríklad dávala šaty a tričká s výstrihmi, Martine Šindlerovej som ich, naopak, neodporúčala.

Vaša móda, podobne ako tá prvá húsenica za oknom, je účelová, nositeľná. Kedy je podľa vás model šiat dobrý?
Pri zákazkovej tvorbe je dôležité, aby sa v modeli zákazníčka dobre cítila. Aby neriešila, čo má na sebe a vedela, že vyzerá dobre. Pri kolekciách, ktoré idú do predaja, musia šaty spĺňať atribúty nositeľnosti, kvality a dizajnu. K tomu treba urobiť PR, dať etiketu, pekne to celé zabaliť. Model je dobrý vtedy, keď sa dá predať. Robiť roky do šuplíka ma nebaví. To vyčerpá každého.

Aké máte pocity, keď oproti vám ide žena v šatách, ktoré ste navrhli?
Veľmi sa z toho teším. Mám nutkanie ju pozdraviť, lebo mám pocit, že ju poznám. Keď som v roku 2005 v Bratislave otvorila svoj obchod, bola to skúška ohňom. Presne si pamätám prvé zákazníčky. Prvý model išiel do Austrálie a druhý skončil v Paríži – kúpila si ho černoška. V živote som si nemyslela, že ho predám. Bola to obrovská divočina.

Ako sa pripravujete predtým, ako začnete tvoriť model na zákazku? Rozprávate sa s klientkou? Zhodnotíte, čo má na sebe?
Je dobré sa stretnúť, porozprávať sa, čo má rada, čo neznáša, akým farbám dáva prednosť. Na zákazníčkach si všímam nedostatky, lebo tie chcem zamaskovať. Už ma poznajú, lebo ich menujem – tu máš šunku, tam máš faldík. Nehovorím, aby to riešili, alebo z toho mali komplex, ja pracujem na tom, aby neboli viditeľné, aby zo žien vyžarovala spokojnosť a nevšímali si nedostatky na svojej postave.

Vedia slovenské ženy nosiť módu?
Už je to lepšie. Keď som začínala so svojím obchodom, Slovenky tvrdili, že moja móda je veľmi farebná a môžu ju nosiť len mladé dievčatá. Veková skupina, pre ktorú robím odev, je pritom od 25 rokov vyššie a priemer je štyridsať. Strihy aj vypracovanie sú klasické, len sa hrám s farbami a vzormi. Spočiatku tvorili slovenské zákazníčky tridsať percent a zvyšok patril zahraničným, dnes je to naopak. Slovenky si zvykli na to, že majú model od našich dizajnérov, sú schopné aj ochotné si ho kúpiť. Vidíme to aj pri našom projekte Slovak Fashion Council, v rámci ktorého organizujeme showroomy dizajnérov na podporu lokálnej tvorby. Pri treťom sa nám obrat zvýšil až dvojnásobne.

Dostávate spätnú väzbu od ľudí, ktorí nosia vaše modely?
Určite. A som veľmi rada, že ju dostávam. Sama som ju totiž nedávala a myslela som si, že keď je niečo dobré, tak je to dobré a netreba o tom hovoriť. Klientky mi napíšu esemesku, alebo mi zavolajú. Olympionici vo Vancouvri boli šťastní, že majú konečne niečo, v čom vyzerajú normálne a v čom sa nemusia hanbiť chodiť po olympijskej dedine. A pri kolekcii The Era som niekoľkokrát dostala avízo od žien, ktoré mali modely oblečené, že na ne chlapi nenormálne leteli. Neviem, čo som do toho vplietla. Nie sú tam ani krátke sukne, ani výstrihy odhaľujúce prsia…

Treba sa držať trendov? Alebo ak sa ich nedržíme, sme úplní módni outsideri?
Vôbec nie. Treba sa na to vykašľať a obliecť si to, v čom sa cítite dobre, ako sa chcete módou vyjadriť, čo chcete povedať farbami. Aj pre okolie je dôležité to, čo vysielate, ako vás vníma. Nie vždy má človek chuť na módu. Vy dnes žiarite farbami, ja som oblečená ako zo záhradky.

Foto: archív Dany Kleinert

This is me, Dana Kleinert V modeloch This is me je hlavný motív strom.

Aké máte rada farby?
Zelenú, akúkoľvek. Robí mi dobre. Neviem nosiť bledé farby, staroružovú alebo béžovú. Možno keby som sa k tomu prikreslila a urobila by som si účes…

Majú ľudia farebné obdobia?
Určite áno. Je to tým, akú energiu potrebujú z farby dostať. Farby sú veľmi dôležité. Pri dvojfarebných pleteninách môže mať vnútorná strana inú farbu ako vonkajšia – no aj ona je dôležitá, lebo má svoju teplotu, aj keď ju nevidno. Ak sa dobre cítite vo svojej farbe, máte vyššie sebavedomie, lepšie komunikujete s ľuďmi.

O obľúbenom materiáli sa ani nemusíme baviť. Alebo okrem úpletu boduje vo vašom šatníku aj iný materiál?
To záleží od príležitosti. Ak chcem zakryť svoje „oplácané“ pliecka alebo terajšiu guľatosť, oblečiem si niečo ostrejšie, čo mi vyformuje postavu, a to úplet neurobí. Napriek tomu, že tento materiál nosím veľmi rada.

Pôvodne ste robili autorský úplet. Nenašli ste taký materiál, ktorý by vám vyhovoval?
Nie, jednoducho ma fascinuje možnosť vytvoriť odev od úplného začiatku. Tvorím úplety rôznych kvalít a špecifík, napríklad na svojom pletacom stroji som robila kusovky, pri kolekciách som spolupracovala so slovenskou firmou, ktorá mi materiál vyrobila. Prípravný proces, počas ktorého sa skúša, ako sa úplet správa, trvá týždne, a je veľmi náročný, následne začnú vyrábať. V zahraničí to tak nefunguje. Tam sú prototypové manufaktúry, ktoré sa hrajú s prípravou, skúšajú, a potom dajú zadanie veľkým výrobcom. Bohužiaľ firma, s ktorou som spolupracovala, zanikla.

Už teda nerobíte pletenú módu?
Dva ostatné roky som žila na príliš veľké obrátky. Počas jedného roka som bola kvôli podpore predaja v Tokiu, dvakrát v Číne, dvakrát v Londýne, vo Viedni a bohviekde všade. To už bolo aj na mňa veľa. Prestalo sa mi chcieť a dostala som sa do dilemy, ktorá funguje aj vonku. Buď sme mohli veľmi narásť, a to by pýtalo veľké investície, alebo som sa musela stiahnuť. Momentálne to nechávam tak, potrebovala som pauzu. Energiu venujem deťom, kreatívnemu centru Kontakt a Slovak Fashion Councilu. Táto moja transformácia sa mi zdá oveľa zmysluplnejšia, ako riešiť značku ďalej. Možno sa raz, keď naberiem chuť, opäť vo veľkom rozbehnem.

Čo všetko robí Slovak Fashion Council?
Veľtrhy, zákaznícke šitie, realizácia olympiády vo Vancouvri, reálna situácia módneho segmentu na Slovensku – na tom všetkom som videla, čo u nás nefunguje, a to ma priviedlo k založeniu Slovak Fashion Council. Je to občianske združenie, platforma, ktorá má podporiť profesionálne prostredie na Slovensku. Učíme dizajnérov,že je dôležité medzi sebou komunikovať a nebáť sa odovzdať si informácie. Podporujeme ich, aby o sebe vedeli, aby prinášali zákazky zo zahraničia a učíme širokú verejnosť spoznávať slovenský dizajn a nebáť sa ho.

Slovenské ženy sa boja návrhárov?
Ja by som tiež nešla k dizajnérovi do ateliéru. Hanbila by som sa, bolo by mi hlúpe, keby som vyšla von bez toho, že by som si niečo kúpila. To sú také zvláštne bariéry, ktoré rúca poznanie. Na našich podujatiach sa zíde tridsať dizajnérov na jednom mieste, môžete si ich výrobky pozrieť, vybrať si taký, ktorý sa vám páči a kúpiť si ho. Alebo aj nekúpiť. Otvára to možnosti dizajnérom, ktorí viac predajú, ako i verejnosti, ktorá sa zoznámi so slovenským dizajnom.

Tri deti, domácnosť, manžel architekt, občas zákazka, občianske združenie. Pýtať sa vás na to, ako to všetko stíhate, by bolo asi odvážne.
Pri sledovaní filmov alebo divadelného predstavenia ma vždy fascinovalo, ako to pekne všetko na seba nadväzuje a ako to je dobre načasované. Jeden zavrie dvere a druhé sa už otvárajú a vchádza niekto ďalší. Odkedy sa narodila najmladšia Tama, mám takéto predstavenie dennodenne doma. Keď sa teším, že jeden člen rodiny odišiel a ja budem mať chvíľu voľno, už niekto ďalší vchádza inými dverami. Akoby nemohli prísť všetci naraz. Rozmýšľam, či to robia vedome alebo nevedome.

Nelka má 13, Naya 5 a Tama pol roka. Vždy ste chceli veľkú rodinu?
Neplánovali sme ani jedno z našich detí. Všetky tri sú „prekvapká“. Práve, keď sme si povedali, že ostaneme pri dvoch, prešli štyri dni a zistila som, že som opäť tehotná.

Je dobré mať tri dcéry?
Možno je to jednoduchšie. Chlapčenská izba by asi vyzerala úplne inak a mala by som o tému viac. Neviem, neviem, či by to moja hlava ešte uniesla.

Ste autorkou aj módnej kolekcie pre deti. Ako obliekate tie svoje?
Väčšinou nosia veci, ktoré som dostala od kamošiek. Princíp „škatule hejbejte se“, považujem za najekonomickejší. Okrem toho šetríme aj životné prostredie.

Ani najstaršia Nelka netúži nosiť vaše modely?
Vždy som jej ukazovala aj realitu modelingu. Doma pre nás odievanie nie je téma číslo jeden. Nelka má odmalička cit pre obliekanie, nebojí sa dať si na seba aj výstrednejšie, farebnejšie oblečenie. Vediem ju k tomu, že je lepšie mať v šatníku menej, ale zaujímavých vecí.

Aj manžela obliekate?
Oliver má rôzne svetre a teraz má rád sako, ktoré je robené celé naopak. Je za slušného, aj keď nie každý rozdýcha tie trčiace franforce. Na saku sú rôzne priečinky na ceruzky, fixky, centimeter priamo na klope vrecka. Okrem toho, že má veľmi rád moje veci, Oliver je výborným testovačom kvality, pretože si v nich pokojne ľahne aj pod auto či motorku. Už niekoľkokrát ma presviedčal, aby som urobila aj kolekciu pre pánov, čo sa mi pri olympionikoch podarilo. Pracovala som aj s mímom Milanom Sládekom. Vraj nech si nemyslím, že je márnivý, ale majú mu odovzdávať nejakú cenu a chcel by odo mňa sako. Skoro som odpadla.

To, že váš otec aj manžel sú architekti, je náhoda, alebo je to nejaké dedičné zaťaženie?
Architektom bol aj dedo a veľmi ma prekvapilo, že sa pre architektúru rozhodol aj Oliver. Ani mi nepovedal, že si dal prihlášku. Vždy inklinoval k architektúre a hovoril, že keď to môže robiť ten alebo ten, prečo nie on. Začal študovať až v 25 rokoch a myslím, že je dobré, keď ide človek na školu neskôr. Vníma veci v širších súvislostiach a zároveň ide hlbšie do problematiky. A má skúsenosť z praxe, a tým pádom sa vie pýtať pedagógov relevantné otázky.

S citom pre vkus a módu sa človek rodí alebo môže byť návrhár bez vkusu?
Tak to by som aj ja rada vedela. Aj keď sa vraví, že v móde má každý kus svojho zákazníka. Vkus však jednoznačne ovplyvňuje spoločnosť, v akej sa pohybujeme, prostredie, v ktorom žijeme, hodnoty, ktoré vyznávame. Severské krajiny sú typickým príkladom, ako dizajn ovplyvňuje ľudí do posledného detailu.

Vy žijete v prenajatom dome. Aj to je estetický kompromis. Netúžite po vlastnom bývaní?
Tak… neodpadávam zo všetkého, čo je v dome. Určite by som si vedela predstaviť inú kuchyňu alebo obývačku. Pre mňa je však dôležité konkrétne miesto – teda Devín a zeleň, ktorá nás obklopuje. Niekto si potrebuje vyriešiť vlastné bývanie hneď na začiatku a dať doň všetko podľa svojej predstavy. Vždy sme chceli bývať na Devíne, desať rokov sme chodili po jeho uličkách a hľadali sme pôvodný dom, ktorý by sa dal s citom zrekonštruovať. A taký sme nenašli. Nič nás nechytilo za srdce. Buď to boli nevydarené rekonštrukcie, novostavby, alebo drahá nehnuteľnosť, ktorú sme si nemohli dovoliť. Po viacerých diskusiách sme sa rozhodli, že peniaze investujeme do firmy, našich aktivít a budeme bývať v prenajatom. Medzičasom sme pochopili čaro prenajímania. Môžeme sa presťahovať na iné miesto v priebehu pár dní. Tak, ako sme to videli počas našich pobytov zahraničí.

Žili ste vo Fínsku, aj v Kanade, váš manžel študoval architektúru v Prahe. Nie je to aj preto, že ešte neprišlo rozhodnutie, ktorá krajina a ktoré mesto bude vaším domovom?
Je to možné. Stále to nemáme doriešené. Už viackrát sme boli jednou nohou vonku, a vždy nás to vrátilo na Slovensko. Dúfam, že raz, ako dôchodcovia, to nebudeme ľutovať, aj keď na dôchodok máme plán určite byť už minimálne v Austrálii.

Foto: Petra Bošanská

Dana Kleinert Módna návrhárka Dana Kleinert.