Ide o beletristickým spôsobom vyrozprávaný príbeh dievčaťa, ktoré sa dostalo do fetujúcej a žúrujúcej party, pocítilo závislosť od nej, ale dokázalo sa odpútať. Šebestová hovorí cez túto postavu o pocitoch a prejavoch svojej generácie, ktoré môžu zaujať nielen jej rovesníkov, ale aj starších.
Gratulujeme ku knižke. Vďaka pastelovej obálke s originálnymi piktogramami zaujme na prvý pohľad.
Obálku vymyslela výtvarníčka Michaela Chmelíčková. Páči sa mi jej tvorba. Tiež si myslím, že táto obálka je alternatívna, dosť iná, takže si ju človek medzi inými knižkami všimne. Žiadna fotka dievčaťa. Miša použila pastelové farby, ktoré milujem. A jej piktogramy ma nadchli. Každý obrázok niečo symbolizuje.
Všimli sme si piktogram fľaše, cigaretu, strom…
Sú tam aj dvere do izby, kde je akože dievča zavreté v závislosti. M zo slova My je zasa zároveň škatuľkou marlboriek, je tu aj pohár s drinkom, monitor počítača, pod písmenom R sú tri červené kvapky – môžu to byť slzy alebo tiež krvácajúce vzťahy. Veľmi sa mi páči Mišina tvorba.
Piktogramy už čosi naznačili, ale koľko z vás je vo vašej hlavnej hrdinke, sedemnásťročnej Alici?
Asi väčšina. Niektoré povahové vlastnosti určite nemám, sú tam kvôli príbehu. Napríklad Alica bola ľahko ovplyvniteľná a zaplietla sa do skupinky, čo brala drogy – to nie som ja. Vždy, keď sa ma niekto pýta na drogy, pre istotu zdôrazňujem, že kniha nie je autobiografická.
Aké máte na svoj literárny debut ohlasy? Aj sa vás niečo v reakciách dotklo?
Stretla som sa prevažne s pozitívnymi reakciami, z čoho som natešená. Najviac si cením reakcie svojich rovesníkov. Veľmi ma teší, keď povedia, že v knihe akoby som opísala ten a ten klub a že zobrazujem život tak, ako ho poznajú. A to je zmysel mojej knihy, aby bola realistická a aby sa s ňou čitatelia stotožnili. Zatiaľ to asi vyšlo. A dokonca aj ohlasy recenzentov sú zatiaľ dobré.
Kluby, ktoré v knihe spomínate, ste si nejako špeciálne študovali? Podnikli ste nejaké študijné cesty, exkurzie či žúry? Kde sú tie kluby?
Kluby som si povymýšľala, ale mám s nimi nejaké skúsenosti a veľa sa človek podozvedá aj od kamarátov.
Knižka sa volá Generácia My. Aká je vaša generácia?
Mnohí sa ma na to pýtajú a asi očakávajú negatívnu odpoveď, zahŕňajúcu drogy a alkohol. Ale nedá sa to hodnotiť čierno-bielo. Naša generácia sa skladá z individuálnych ľudí. Niektorí sa chcú prispôsobiť partii, a tak začnú s týmito vecami a potom majú sklon k závislostiam. A iní sú celkom normálni, venujú sa škole a svojim činnostiam.
Povedali ste, že každá generácia má svoje extrémy, ku ktorým sa potrebuje vyjadriť. Aké sú tri najväčšie extrémy vašej generácie?
Internet nám mení život. Vzťahy sa nám začínajú lámať aj preto, že si ľudia píšu cez sociálne siete aj to, čo by si v skutočnom živote nepovedali. Cítim to na sebe aj na všetkých svojich rovesníkoch. Ďalší extrém je zábava v podobe drog. A tretí asi alkohol.
Poznáte vôbec ľudí, ktorí dnes nie sú na facebooku?
Sú aj takí, poznám napríklad šestnásťročného chlapca, ktorý si zrušil facebook. Povedala som mu, ako ho obdivujem, že to spravil. Pýtala som sa: prečo? A on mi tiež povedal, že internet podľa neho ničí vzťahy. Na druhej strane sa dnes skoro všetky akcie organizujú cez facebook a keď tam človek nie je, ani sa o nich nedozvie. Cíti sa vylúčený.
Na záložke vašej knižky sa píše, že tiež patríte k obetiam internetu a facebooku.
To tam napísal o mne tatino (spisovateľ Juraj Šebesta – pozn. red.). Milé od neho.
A čo na knihu hovoria vaši učitelia? Alebo sa tvária, že ju nečítali?
Práve že sa o tom so mnou dosť rozprávajú. Minule mi riaditeľka našej evanjelickej školy hovorí: Kamila, ty sa hanbíš za našu školu? Zdúpnela som, že čítala v knihe o sexe a drogách, ale ona pokračovala: Ty sa hanbíš za evanjelickú školu? Pretože vzadu v knihe máš uvedené, že študuješ na gymnáziu, ale nie na evanjelickom lýceu Vranovská. Slovenčinárke som dala aj rukopis knihy, pretože ona odoberá aj literárne časopisy, a dosť mi pomohla. Povedala mi svoj názor.
Pre koho ste vlastne písali knihu? Kto boli vaši predpokladaní čitatelia – vaši rovesníci, rodičia, učitelia?
Určite rovesníci, im je knižka určená. Ale tušila som, že si to prečítajú aj rodičia mojich kamarátov. A tí knižku zdrapli prví. Kamaráti mi potom hovorili: už to číta moja mama aj otec. Zatiaľ ma pozývajú na obedy, uvidíme, čo bude neskôr.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ľubomír Feldek na obálke knihy spomína ďalšie vaše šokujúco úprimné rovesníčky – Emmu Gáborovú a Denisu Dobrovodovú, ktoré tiež píšu. Poznáte ich?
Denisu Dobrovodovú áno, je so mnou na škole a naši otcovia sa ako spisovatelia poznajú.
Máte aj príbuzné témy?
Denisa písala čosi autobiografické o škole, tuším aj o šikane, ale detailne sme sa o tom nerozprávali, lebo som práve bola na výmennom pobyte v Nemecku.
Svedectvá o vašej generácii sa teda nerozchádzajú, ale skôr dopĺňajú?
Myslím, že sa nebudú rozchádzať. Ale musím sa s ňou o tom porozprávať.
Podľa vašej knižky to vyzerá, ako keby 17-roční trávili čas len na párty. Naozaj je to tak?
V knihe opisujem istú skupinu ľudí, ktorí boli trochu asociáli. Predstavovala som si, že sú skôr z chudobnejších rodín, aj keď nie všetci, nie veľmi kultúrne aktívnych. O to práve šlo, že človek z rodiny, ktorého nevedú k niečomu zaujímavejšiemu, sa ľahko zamotá do čudných partií. Na to sa naviažu problémy.
Ako sa zamotá?
Alicu lákali noví ľudia. Niektorí mladí nie sú dosť sebavedomí na to, aby im došlo, že toto nie sú ľudia pre nich. Možno to bol aj Alicin prípad, chcela niekam patriť. Skúšala si dospelácky život a nové veci. Často stretávam ľudí, čo hovoria: neskúsil som trávu, tak preto som to spravil. Počula som o extáze, chcela som to vyskúšať.
V knižke viaceré postavy často vracajú…
Ježiš, lebo tak je to v živote.
Trochu nás šokovala predstava, ako chlapec v klube povracia dievča, s ktorým tancuje…
Možno som to trochu nafúkla, ale také veci sa dejú. Všímam si, že ľudia v mojom veku to často s alkoholom a drogami preháňajú, potom im príde zle. Ale mne sa to nestalo.
V knihe dievčatá často hodnotia chlapcov slovami: Bol dokonalý, skvele vyzeral, mal ma rád. Nemajú sedemnásťročné dievčatá vyššie nároky?
Veď práve. Chcela som poukázať na to, ako veľmi dnes dáme na vzhľad. Dievčatám záleží na tom, aby sa chlapec dobre obliekal a dobre vyzeral. A všetci sú pritom dosť vulgárni, chlapec napríklad vyčítal Alici, že jej kamarátka nepije a je nudná. Pri nadávkach som mala trošku dilemu. Sú všade, ľudia hovoria veľmi vulgárne. Dokonca aj moji kamaráti, ktorí sú v pohode. Chcela som mať v knihe autentické rozhovory, ale zrazu bolo nadávok priveľa a ani tatinovi sa to nepáčilo.
Vaša hrdinka Alica ide v jednej pasáži sama na diskotéku kdesi na druhý koniec mesta. V tom čase jej zomrie babička. Naozaj by šlo dievča samo na diskotéku, nebálo by sa, že ju niekto prepadne? Čo mala táto situácia vyjadriť?
Väčšina dievčat by určite sama dnes do klubu nešla. Išlo mi o to, že Alica mala zlé obdobie a chcela sa vymaniť zo stereotypu. Nechcela ísť nikam s partiou, chcela byť sama a vymaniť sa zo skupinky. Prežívala zradu Lukáša. Isteže, bežne dievčatá samy nechodia, ale ona bola práve mimo.
Alici, ktorá po rozchode s Lukášom dva mesiace s nikým nechodí, kamarátka povie: „Bola si dlho sama.“ Dva mesiace bez priateľa sú dlho?
Dnes sa to tak berie. Ľudia sú spolu dva dni a povedia: Chodili sme spolu.
Existuje ešte romantická láska? Nevypočítavá?
Niektorí rozmýšľajú tak: on je pekný, má veľa lajkov na facebooku. Nie všetci pätnásťroční sú však rovnakí – niektorí sú popredu, iní pozadu. Poznám takých, čo sú spolu rok, teda chodia spolu od pätnástich, a všetci sa divíme, ako spolu vydržali. Ale veď sú aj manželstvá ľudí, čo spolu začali chodiť v pätnástich.
Čo považujete za romantické vy?
Neviem, som teraz rada, že mám pokoj.
Na záver knihy však opisujete, ako Alica s novým chlapcom chodí do zoo, „venčiť“ psy z útulku alebo do ruiny zvanej Rokfort…
Áno, Rokfort bol mimochodom neďaleko odtiaľto, ten starý žltý dom. Mladí to poznali. Hovorovo sme to volali Rokfort.
Ešte nám prezraďte nejaké tajomstvá vašej generácie. Ako voláte starých?
Nijako, nemáme také pomenovanie.
Tak inak: Odkedy je pre vás človek starý?
To sa ma nepýtajte. Tatino prišiel so slovom rakváč a teraz hádže na mňa, že to je naše slovo. Rakváč je hrozné slovo.
Kedy čítal otec vašu knihu?
Keď už bola dokončená, vtedy som mu ju dala. Obavy som nemala, on je „kluďas“. Skôr som sa bála, že mama si bude myslieť, že som všetky tie veci prežila.
A mama čo?
Asi si to trochu myslela. Ale prehryzla to a bola hrdá, že som knižku dokončila.
Koľko vám trvalo písanie Generácie My?
Niečo vyše pol roka.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Keď ste dali knihu čítať otcovi, bol to nejaký slávnostný okamih? Či ako to prebehlo?
Myslíte trebárs pri sviečkach? Už ako mladšia som ho stále nútila niečo odo mňa čítať, takže je na to zvyknutý. Otec Juraj Šebesta: Myslím, že som si počkal, kým to Kamilka celé dopíše.
Pán Šebesta, boli ste v napätí, čo sa dozviete?
Juraj Šebesta: Bol som v napätí hlavne po prvých troch kapitolách, ktoré sú najdrsnejšie. Ale aj sa mi najviac páčia, tie ma najviac presvedčili. Aj keď sa v nich pije a sexuje.
Kamila, je výhoda či nevýhoda mať otca spisovateľa?
Určite výhoda. Otca si za to strašne vážim a obdivujem ho ako osobnosť. Vo svojich knihách úžasne narába s humorom. Ale hlavne mi vie poradiť, vyzná sa v tom, je profesionál.
Čo najdôležitejšie vás naučil?
Plávať, bicyklovať… rozmýšľam. A veľa iných vecí. Keď som bola malá, čítal mi rozprávky. Juraj Šebesta: Ale ty si vždy ako malá rada čítala, nemuseli sme ti veľa čítať my.
Čo ste rada čítali?
Strašne som fičala na príbehoch Angličanky Jacqueline Wilsonovej, ktorá píše pre dievčatá. Čítala som ju asi v jedenástich. Píše pre deti, ale všelijaké sociálne témy. Napríklad z pohľadu dieťaťa opisuje, aké to je mať mamu alkoholičku. Od Wilsonovej mám doma asi tridsať kníh, tie majú pre mňa hodnotu. Preto chcem ísť aj študovať psychológiu.
Vraj ste sa chceli venovať žurnalistike, to už neplatí?
Žurnalistiku chcem robiť, ale nechcem ju študovať.
A poznáte napríklad Kerouackovu knižku Na ceste?
Nie… Vlastne myslíte On the road? To som videla ako film. A chcem si to aj prečítať. Mám taký zoznam vecí, ktoré mám v pláne prečítať.
Koľko je tam kníh?
Strašne veľa, hlavne klasiky. Ja v kuse čítam, ale k niektorým veciam sa prepracujem postupne.
Váš otec je aj riaditeľom bratislavskej mestskej knižnice. Dáva vám odporúčania, čo by ste si mali prečítať?
Teraz mám hlavne odporúčanú literatúru zo školy na komisionálne skúšky kvôli štúdiu v bavorskom Weidene, takže som si ju tam hneď popožičiavala.
V Nemecku ste už mesiac na výmennom pobyte – sú tamojší spolužiaci iní ako tí bratislavskí?
Sú to v podstate rovnakí ľudia, puberťáci. Všetci majú pätnásť, ja už budem mať sedemnásť. Som akoby o rok nižšie, pretože moji nemeckí vrstovníci už robia maturitu, tak ma k nim nechceli zaradiť. Ale sú rovnakí, len rozprávajú po nemecky. Okrem toho sú Bavoráci, takže sa povahou veľmi podobajú Čechom.
Bavorania majú veľmi špecifický dialekt…
Ani to nespomínajte. Keď som tam prišla, asistentka riaditeľa mi vysvetľovala základné veci a ja som ju len stále prerušovala: Wie bitte? Ako prosím? Ale inak sú strašne zlatí, len ten dialekt je pecka.
Ste vo Weidene jediná cudzinka?
Nie, majú tam stále nejakých Slovákov alebo Čechov. Je to kúsok od Plzne, asi 45 minút.
Takže ste hneď zapadli?
Myslím, že hej. Už ma zobrali aj na Schuldisko.
Aká je nemecká školská diskotéka?
Dúfala som, že nám aspoň zadarmo nalejú pivo, ale nakoniec sme ho museli platiť. Aj keď v Nemecku niektoré druhy alkoholu možno piť už od šestnástich. Pre šnaps – teda tvrdý alkohol – to neplatí.
Čo je tam teda iné?
Iný je prístup ľudí, všetci sú ochotní a zlatí. Na Slovensku nie je predavačka, ktorá by sa vám niečo snažila predať. Možno sa len trošku usmeje a dobrý deň, choďte si to vybaviť sami. V Nemecku som sa náhodnej okoloidúcej panej opýtala, či nevie, kedy chodí autobus. Išla so mnou kus až k zastávke, vyhľadala mi to a ešte sa so mnou dlho rozprávala. Ale možno hrá rolu aj to, že v Bavorsku majú ľudia trikrát vyššie platy ako na Slovensku.
A čítate aj nemecké knihy?
Mám práve jednu v kabelke, zaľúbený román od tety. Zo súčasnosti. Napísal to muž, Matthias Sachau – Andere tun es doch auch (Iní to robia tiež).
A vaša knižka nevyjde po nemecky? Vedia o nej vaši spolužiaci?
Vedia. Ale či vyjde po nemecky… Som šťastná, že vyšla po slovensky.
Na knižku ste zháňali financie cez crowdfunding (zbieranie peňazí od fanúšikov cez internet). Prečo?
Chceli sme knihu vydať, kým mám šestnásť, lebo som ju napísala v pätnástich. Zaujímavé je vydať ju, kým som mladá. Takže sme to chceli urobiť na vlastnú päsť, lebo kým vás vo veľkom vydavateľstve zaradia do edičného plánu, trvá to, nehovoriac o tom, že by mi zrejme chceli do knihy zasahovať. Mali sme viac dôvodov, prečo sme zháňali peniaze sami.
A kto vám prispel? Kamaráti?
Zopár kamarátov, ale hlavne rodina. A jeden otcov priateľ a zároveň sponzor. Juraj Šebesta: Chceli sme hlavne nezávislosť v jazyku, lebo vydavateľstvá by do toho určite zasahovali. Ja som síce knihu redigoval…
…ale slovo vírivka vám v knihe zostalo s ypsilonom ako výrivka…
Juraj Šebesta: Aha, možno preto, že som to redigoval ja. Kamila Šebestová: …aspoň je to autentické.
Ale chyby robia knihu.
Šebesta: Redaktor veľkého vydavateľstva by to určite uhládzal a vznikla by iná kniha.
Aj ďalšia kniha vznikne takýmto spôsobom?
To už asi nie. Ak napíšem niečo do dvadsiatky, tak by som asi už vyskúšala zavedené vydavateľstvo.
Stretli sme sa v Eurovei, ktorá sa spomína aj v knihe. Páči sa vám?
Áno, je to pekné miesto. Chodí sem veľa mladých.
Niekto však Euroveu berie ako komerčné miesto, ktoré bojkotuje. Ako to berú vaši rovesníci?
Ako ktorí. Chodia sem skejteri, v lete sedia mnohí na zábradlí a pijú redbuly a iné energy drinky, skáču na bicykloch a robia triky. A vedľa je Rokfort, tam chodia. Tiež som tam tri-, štyrikrát bola. Bola tam super posprejovaná miestnosť s grafitmi ako umeleckými dielami. Chodili tam skejteri aj bezdomovci. Ale Rokfort už zbúrali.
Vraj píšete od desiatich rokov. Čo ste v tom veku písali?
Príbehy, ktoré som nikdy nedokončila. Písala som aj veľa slohov, raz som aj vyhrala akúsi súťaž. Vždy to bolo maximálne na 20 strán a ďalej sa mi už nechcelo.
Na román Generácia My ste mali vopred nejakú osnovu a premyslenú kompozíciu alebo ste písali spontánne?
Začala som to písať ako ďalší príbeh, ale v 15 rokoch som to už začala formovať. Potom som si povedala, že by to mohlo mať aj nejakú väčšiu hodnotu. Prišla som na tému závislosti a urobila som si osnovu príbehu. Osnova slúži ako dobrá opora.
Hrali ste aj divadlo. Chceli ste byť herečkou?
Neviem prečo, ale odmalička som chcela byť herečka. Veľmi sa mi páčia divadlá, divadlo je iný svet. Neskôr som si to rozmyslela, že by som radšej chcela robiť žurnalistiku alebo moderovanie. Alebo psychológiu. Všeličo.
Chcete byť psychologička?
Uvidím, ale chcem to vyštudovať. Zdá sa mi to užitočná škola. Nie je to jeden jediný smer ako napríklad medicína, z ktorého potom nemôžem robiť už nič iné, po psychológii môžem všeličo povymýšľať.
Herecké gény máte po kom?
Mám dve tety herečky, tatinove sestry Katku Brychtovú a Zuzku Šebestovú. Aj tatinova mama chcela byť herečka.
A píšete už niečo ďalšie?
Stále niečo píšem. Dostala som ďalší nápad, ale ten ešte nechcem prezrádzať. Oco o ňom vie, ale asi práve zabudol. Živiť sa písaním nechcem. Aj tatino to dal v štyridsiatke.
Kamila Šebestová
Narodila sa 26. júla 1997 v Bratislave, kde študuje na Evanjelickom lýceu na Vranovskej. Píše od svojich desiatich rokov. Je členkou divadelného súboru LANO. Okrem divadla má rada aj literatúru, hudbu, hru na klavíri, cestovanie a svojich priateľov. Román Generácia My je jej knižným debutom.