Foto: Marianna Mikešová, Pravda.sk
Ste ako vystrihnutá zo 40. rokov. Čo máte na sebe?
Je to klasický vychádzkový odev, ktorý sa hodí do prírody, je svetlý, pretože teraz máme letné a horúce počasie. Mám na sebe aj klasickú skladanú sukňu, ktorá je extrémne praktická a pohodlná, ďalej bielu blúzku a k tomu bolerko, ktoré bolo typickým doplnkom dievčat v 40. rokoch. Výnimočne dnes na sebe nemám klobúk, ale správne by som mala mať niečo na hlave. Nie je to síce porušením etikety, ale bolo zvykom, že dievky, obzvlášť v horúcich dňoch, vždy nosili klobúky.
Čo je pre pin-up typické?
Pin-up je americká kultúra alebo umelecký smer, ktorý k nám prišiel z Ameriky už niekedy v 20. rokoch. Najviac sa však presadil práve počas druhej svetovej vojny, keď si americkí vojaci nosili so sebou do Európy kreslené obrázky žien, ktoré boli nachytané v nejakej veľmi chúlostivej situácii. A práve z týchto obrázkov vznikla celá móda a kultúra, ktorá pretrvala až dodnes. Štýl vintage už nie je tak jasne definovaný, je to vlastne móda, ktorá ťaží z toho, čo bolo kedysi. Ideálne tak od 20. do 50. rokov je to stále vintage, ale to, čo je novšie, sa zvyčajne nazýva retrom. V rámci súčasnej módy, ktorá používa práve výraz vintage, však ide skôr o kombinovanie starých prvkov oblečenia s modernými časťami. Je to vlastne návrat k tomu, čo bolo kedysi, ale v modernom poňatí.
Bol pin-up populárny aj v Československu?
Konkrétne v Československu sa objavilo tiež niekoľko odnoží, ktoré sa venovali pin-upu. Najpopulárnejšie je to však u nás až v dnešnej dobe, ale už je to zmiešané s inými štýlmi, napríklad s rockabilly. To sú také veľmi potetované ženy, často v kockovaných košeliach a tesných džínsoch. Tento štýl je spätý skôr s 50. a 60. rokmi, my sa však venujeme tomu rannému pin-upu, teda 40. rokom. Vtedy boli dievčatá zobrazené vo veľmi ženských šatách a vždy s výrazom, ktorý hovoril: „môj drahý, vráť sa mi z vojny čo najskôr“.
Foto: Marianna Mikešová, Pravda.sk
Ako sa vtedy československé ženy obliekali?
Vzhľadom na to, že 40. roky sú známe najmä tým, že sa prešívalo a šetrilo, kde sa len dalo, tak najčastejším odevom československých žien bol kostým. Takže to bola nejaká sukňa, blúzka a k tomu sáčko. To sa dalo kombinovať rôznymi štýlmi, často bolo prešívané z pánskych oblekov, pánske saká sa prešívali na dámske saká, dokonca aj na dámske sukne. A samozrejme sa nosili šaty, ktoré boli často ušité z obrusov či starých poťahov.
V móde jednotlivých období bola typická napríklad dĺžka sukne. Ako to bolo pri pin-upe?
Ešte do konca 40. rokov bola ideálna dĺžka sukne pár centimetrov pod kolenami. Nad kolená si to mohli dovoliť už len veľmi mladé dievčatá. Ak by si takú dala staršia dáma alebo staršia slečna, tak už to bolo považované za veľmi nespoločenské. Čo sa týka topánok, nosili sa aj opätky, ale tie patrili skôr medzi spoločenskejšiu obuv. Najtypickejšie pre 40. roky sú však dreváky. Prišiel s nimi práve Baťa, pretože bol vtedy nedostatok kože a gumy. Takže sa používali drevené platformy, na ktorých boli naviazané látkové prúžky. Staré ženy spomínajú, ako sa cez ulice rozliehalo klopkanie drevákov, bol to typický zvuk, ktorý si vždy vybavia pri spomienkach na vojnu.
Inšpirovali sa aj v zahraničí?
Určite sa o to snažili, ale bolo to veľmi sťažené, pretože od roku 1942 sme mali zakázané premietanie zahraničných filmov. Nemyslím tým nemecké, tie samozrejme premietané boli, ale myslím najmä tie americké z Hollywoodu. Vďaka tomu sme mali sťaženú inšpiráciu, pretože sme boli odrezaní od módneho západného trhu. Takže sme sa snažili čerpať z toho, čo sme tu mali, často sme ťažili z folklórnych prvkov, vracali sme sa aj k pôvodným vzorom, napríklad secesným, ale starším.
Na dobových obrázkoch môžeme vidieť veľmi precízne upravené účesy. Ako sa ženy česali?
Tu sa tiež vsádzalo na praktickosť, preto bolo najlepšie, ak dáma mala krátke vlasy, ideálne po ramená. Neboli už také krátke ako v 20. rokoch, keď im išlo najmä o to, aby vyzerali čo najviac ako muži. Boli však aj výnimky, keď dámy nosili úplne dlhé vlasy. Frčali vlasy vlnité, tentokrát však už nie trvalé, ale natáčané vodou na natáčky. Na trvalú totiž neboli peniaze. Existovali kulmy, ale tie veľmi poškodzovali vlasy, pretože zriedkavo boli elektrické, ale nahrievali sa nad sviečkou. Takže vlasy sa aj kulmovali, o to viac sa to však na nich podpísalo.
Foto: Marianna Mikešová, Pravda.sk
Najikonickejšie však asi boli červené rúže…
Určite to boli výrazné rúže, používali sa tiež púdre, ktoré sa nanášali takzvanou labutienkou po celej tvári. Na líca sa používala ružová lícenka, nepoužívali sa žiadne bronzové odtiene, aké frčia dnes. Boli buď ružové alebo také, aby ženy vyzerali čo najzdravšie. Napriek tomu, že sa veľa investovalo do vývoja novej kozmetiky, mnoho žien nemalo prostriedky na to, aby si kozmetiku a make-up mohli kupovať. Miesto rúžu preto používali aj vodu z repy alebo červených ríbezlí. Obočie a mihalnice si farbili pokojne aj čiernym leštidlom na topánky.
Momentálne počujeme hrať dobovú hudbu. Čo znelo počas vojny z gramofónov?
Toto je práve populárna hudba zo 40. rokov, je to najznámejšia pieseň s názvom Lily Marlen, ktorá sa hrala na všetkých vojenských frontoch. Hitler ju potom zakázal, pretože sa kvôli nej zabilo niekoľko vojakov, ktorí spáchali samovraždu. Táto pesnička vznikla v niekoľkých verziách, je snáď aj v japončine, španielčine či taliančine. Pôvodne je však nemecká a spievala ju ikona Marlene Dietrichová.
Prečo bol témou vašej dobovej akcie piknik? Bolo vtedy piknikovanie populárne?
Áno, presne tak. Bolo vtedy typické, že ľudia chodili na pikniky, pretože bolo veľmi komplikované, aby jazdili niekam autom alebo vlakom na výlety, mali obmedzený prídel nafty a benzínu. Preto ľudia často vychádzali za mesto, kde si robili takéto pikniky.
Svojím štýlom asi na ulici zaujmete každého. Na čo sa vás najviac pýtajú?
Ľudia sa často pýtajú, či si takýto „vintage ľudia“ holili nohy. Odpovedám im, že áno, už v 30. a 40. rokoch si dámy nohy holily, mali na to dokonca špeciálne strojčeky. Aj mňa sa mnoho ľudí pýta, či si nohy holím, keď som taká „vintage“. Takže áno, holím. V týchto rokoch to teda bolo bežné, až v 70. rokoch sa znova vrátila šialená doba, keď si ich ženy holiť prestali.