Neprotestovala. V regióne, kde mnohí absolventi zo škôl mieria rovno na úrad práce, bola vďačná za to, že prácu má. Keď jedného dňa zvolal riaditeľ zamestnancov, aby im oznámil, že firmu kúpila veľká spoločnosť a plánuje v nej urobiť niekoľko zásadných zmien, prišiel prvý skutočný strach. Netrvalo dlho a do spoločnosti nastúpil nový riaditeľ, pestovaný tridsiatnik, ktorému by mohla byť mamou.
Vymenil polovicu Ivetiných bývalých kolegov a niekoľko pozícií úplne zrušil. „Sekretárku budú potrebovať vždy a ty sa vo veciach vyznáš. Nemaj taký strach,“ chlácholil doma Ivetu manžel. Až s novým vedením si však uvedomila, aké tajomné zákutia môže mať excelovská tabuľka alebo koľko trpezlivosti treba na spolužitie s počítačom. Lenže, Iveta neplánovala hodiť flintu do žita. Najstaršia dcéra chodila na obchodnú akadémiu a mamu začala po večeroch doučovať. Pri počítači doma si podávali kľučku.
Stresu sa neubránila, ale jej pozícia zostávala nedotknutá. A keď potom pomohla s riešením zložitej situácie kvôli strateným dokumentom, mladého bosa mala celkom na svojej strane. „Poďakoval sa mi a povedal, že si nesmierne cení moju prácu,“ prišla domov celá šťastná. „Tak vidíš, mami. Bez teba by tam boli stratení,“ so smiechom jej hovorila dcéra. Iveta je pod novým vedením už piaty rok a pomaly sa blíži do dôchodku. „Neviem, čo si tu bez vás počnem,“ tak znela veta, s ktorou na perách prišla celá šťastná domov len pred pár týždňami. Azda netreba hádať, od koho zaznela…