Ako dvadsaťročná, v čase, kedy ostatní ešte len začínajú študovať na vysokej škole, ste si vymysleli svoju značku topánok. Len tak, pretože ručne robené topánky na našom slovenskom trhu chýbali?
Áno, dôvod bol čisto podnikateľský. Túžila som po cukrárni, ale chýbali mi dvojročné skúsenosti v odbore, ktoré boli v tom čase podmienkou. Keďže “nehrozilo”, aby som sa na dva roky zamestnala ako pomocná sila v cukrárni, s týmto plánom som sa rozlúčila a hľadala, čo chýba na trhu. Ručne robené topánky. Vybrala som sa do Španielska a do Talianska, kde ich robili (vtedy aj pre nás). Tam som sa dozvedela, čo pojem ručne robené topánky znamená, čo sa dá vymyslieť, čo sa dá ušiť. Ale topánkami som nikdy nežila, radšej mám saká.
Nemysleli ste teda na to, že vás to nebude baviť?
Ale mňa dizajnovanie bavilo. Boli to “chuťovky”, nie masová výroba, z jedného modelu som mala asi štyri kusy. Dizajnovanie však pri tejto práci tvorí asi desať percent z celkovej práce, viac to bolo o zamestnancoch, o licencii. Vtedy sme navyše neboli v Európskej únii, takže aj dovoz bol komplikovanejší. A ja som si vymýšľala topánky z hadej kože či z krokodíla, čo už bolo duplovane ťažké, pretože na to sme potrebovali licenciu – že zvieratá sa chovajú na farmách na to určených.
Dnes pečiete torty. V podstate podobný tovar ako topánky – aj vtedy ste potrebovali byť kreatívna, len výsledok sa nedal zjesť.
… a rozdiel bol aj v tom, že som nemala kontrolu nad prevedením. O topánke som mala jasnú predstavu, no keď som prišla do fabriky, topánka bola úplne iná. A keďže bola vyrobená v Španielsku alebo v Taliansku, bolo to na dlhé lakte.
Na dlhšie ako na Slovensku?
Ale samozrejme, na oveľa dlhšie! Oni majú svoju siestu, v lete nerobia… V Bratislave sme mali svoj obchod, topánky sme dodávali do ďalších butikov, existovala už len možnosť pokračovať v zahraničí. Lenže bola som sama, už som nevládala, tak som si dala “dovolenku”. A tou bola pre mňa práca v Spojených arabských emirátoch. Pracovať sám na seba znamená byť zaneprázdnený 24 hodín denne, 7 dní v týždni, kým robiť na niekoho znamená pracovať denne od 9.-tej do 17.-tej hodiny. A také niečo som v tom čase potrebovala.
Prečo práve Emiráty?
Študovala som na druhej vysokej škole a na hodine som si čítala noviny. Naďabila som na inzerát leteckej spoločnosti, ktorá v Bratislave chystala deň otvorených dverí. Idem! Spravila som pohovor, vzali ma, ale ja som si povedala, že nejdem. Počkala som si polroka, kým robili pohovory znova. Opäť ma vzali a v roku 2007 som odišla do Dubaja, kde som päť rokov pracovala ako letuška. Chcela som cestovať, vidieť svet a zarobiť si na to, aby som mohla pokračovať vo svojom sne. V povolaní letuška sa všetko toto stretlo (smiech).
Aj ste niečo videli zo sveta?
Bolo to náročné cestovanie. Pred odletom späť sme mali pre seba v danej destinácii asi devätnásť hodín, s tým, že by sme si mali oddýchnuť, pozrieť si mesto, pamiatky… Keďže niektoré lety sa opakovali, mestá som si pozerala po častiach – žiadne som nevidela na jedenkrát (smiech). Neskôr som od spoznávania mesta prešla k spoznávaniu kuchyne a dezertov. Zaujímali ma aj ich príbehy, prečo vznikli, čo je za tým.
Foto: Tomáš Rimeš
Čo považujete za vôbec najväčšiu cukrovinkovú bombu, ktorú ste v živote ochutnali?
Obľubujem japonskú kuchyňu a z nej je môj najobľúbenejší dezert mochi. Je z ryžovej múky, vnútri je plnka. Tradičné mochi je sladké s fazuľovou pastou alebo zo zeleného čaju, ale dnes už doň dávajú aj jahody či iné ovocie.
Ako toto vaše večné dobrodružstvo komentovali vaši rodičia? Pretože inak sa to asi nazvať nedá, váš život predsa nie je tradičný. Obdivovali vás? Alebo naopak? Robili ste všetko, čo im doba neumožňovala…
Z Dubaja boli nadšení, rodičia aj brat. “Zviezli” sa so mnou, nemali na to vyhranený názor.
Nie sú to konzervatívni ľudia, ktorí celý život pracovali osem hodín denne a pre iný štýl života nemali pochopenie?
Nie, vôbec nie. Len mama sa ma dnes občas spýta, keď už má plné zuby toho, že mi musí pomáhať, načo mám tri vysoké školy, keď robím cukrárku. Či som si nemohla vymyslieť aj niečo iné (smiech).
Torty pre deti, aj veľmi umelecké, už dnes v podstate pečie hocikto. Koho z tohto “davu” považujete za svoju konkurenciu?
Konkurencia ma vytáča (smiech), ale vďaka nej na sebe pracujem, aby som bola lepšia. Prednedávnom som sa vrátila z Birminghamu, kde som absolvovala ďalší kurz, tentoraz kvetín.
Cukrové kvety, ktoré vyzerajú ako živé, sú asi topkou, čo sa dá v cukrárstve dosiahnúť. Koľko taký špás stojí?
Maličká cca 250 eur, pretože samotné kvety modelujem týždeň. No keďže sú z cukrovej hmoty, ktorá stvrdne, vydržia veky, lebo cukor je ako med, nekazí sa.
Znamená to, že kvety si môžeme vyložiť do vitrínky.
Áno. Tortu môžete zjesť a kvety zviazať, naaranžovať do kytice, ktorá sa odloží. Nič sa jej nestane.
O bielom cukre sa hovorí ako o jede. Máte snahu ho nahradiť niečím zdravším? Alebo už sa to deje?
Väčšinou používam trstinový, no viem prispôsobiť požiadavku aj pre diabetikov, celiatikov a ľudí s laktózovou intoleranciou. Je o to záujem. Musela som si dokonca kvôli tomu nakúpiť knihy, aby som mala prehľad o diétach, aj ako sa s konkrétnymi surovinami pracuje. Rada používam ryžové mlieko, ktoré je sladšie ako sójové, pracujem často aj s ryžovou múkou a s kokosovými produktami ako je olej, cukor z kokosových kvetov či kokosové mlieko.
Keď urobíte takúto verziu zákuska, aj inak chutí? Lepšie?
Už hnedý cukor je napríklad vláčnejší. Rovnako ako cukor z kokosových kvetov, má jemnú karamelovú chuť. Veľmi cítiť karamel v jemnej vanilke, no v čokoláde, ktorá je výraznejšia, chuť karamelu nebude taká výrazná, no predsa tam bude.
Foto: Tomáš Rimeš
Tradičné zákusky robiť neviete a(lebo) nechcete?
Viem, ale takých je v ponuke veľa a ani ich nejem. Ak by som ich mala spraviť, určite by to bolo na nejaký novodobý štýl.
Hovorí sa, že Slováci sú konzervatívni. Čo hovorí vaša prax?
Sú oveľa konzervatívnejší ako ľudia v zahraničí. Už len keď si vezmeme cupcakeky, ktoré prišli do Ameriky v 90.-tych rokoch a pred štyrmi rokmi mali boom v Anglicku. Na Slovensku ich stále veľa ľudí nepozná, alebo sú voči nim predpojatí. Keď si má Slovák, ktorý vojde do cukrárne vybrať, či si dá krémeš alebo cupcake, volí krémeš – lebo ho pozná.
Ale mladá generácia je čím ďalej otvorenejšia, nie?
Sú tu dve generácie. Staršia, ktorá má peniaze, ale chce, čo pozná a nová, ktorá chce nové veci, no ešte si ich nemôže dovoliť, lebo nezarába.
Je podnikanie na Slovensku ťažké?
V 90.-tych rokoch bol chaos, žiadne podmienky a každý si mohol robiť, čo chcel. Všetci, čo sú dnes miliardári, začínali vtedy. Lenže odvtedy sa všetko zmenilo a podmienky sú každým rokom tvrdšie. Je tu žraločie prostredie. Keďže ja potrebujem zarobiť, ty prídeš o zákazníkov. Už to nie je o vytváraní si nových zákazníkov, ale o preberaní si zákazníkov. Dnes je jednoduchší vstup do podnikania, eseročka sa dá urobiť za jedno euro a ťažšie podnikanie, vtedy to bolo naopak, podnikalo sa ľahko. Vtedy boli štrapácie so založením eseročky, ale zákazníci chodili sami.
Podnikáte na Slovensku, hoci dvere máte otvorené do celého sveta. Dôvodom je rodina, alebo svoju rolu zohráva aj fakt, že ste Slovenka a niečo chcete dokázať práve tu, doma?
Naši ma viedli k tomu, že Slovensko je pekné a musím odísť, aby som zistila, aké je naozaj. Preto som sa stále vracala. Zakaždým, keď som prišla na Slovensko, išla som za babkou a na Štrbské pleso, ktoré je mojou srdcovkou. Dokázala by som žiť v zahraničí, lebo som dosť adaptabilná, ale možnosti sú aj na Slovensku. Zatiaľ sa mi v živote osvedčilo “čím ťažšie, tým lepšie to dopadne”. Nič jednoduché nedopadlo dobre (smiech). Ale hlavne by som chcela to, čo som sa naučila v zahraničí, ukázať doma na Slovensku, aby som kúsok sveta mohla priniesť aj k nám.
Veľa sa hovorí o závisti. Kto iný by ju mohol pocítiť na vlastnej koži, ak nie mladá podnikateľka, ktorá sa bez strachu (a zakaždým úspešne) vrhá do nových plánov…
Stretla som sa s tým, že keď sa mi darilo, od istých ľudí som čakala, že sa budú tešiť so mnou. A oni sa so mnou netešili. Čo si mám o tom myslieť? Akoby ostatným bolo ľúto, že sa niečo nepodarilo im.
Krízu ste nemali? Niečo sa nepodarilo, zničilo…
Raz som na veľkú akciu robila várku cupcakeov a všetky do jedného sa mi pokazili. Asi bola zlá konštelácia hviezd (smiech). Spravila som druhú várku. Boli už dve hodiny nad ránom a ja stále pri rúre. Lenže tie tiež nevyšli, ako mali a ja som už bola zúfalá, nemôžem ich predsa v takom stave odovzdať. O štvrtej ráno sa mi konečne podarili. Vyhodila som asi dvesto kusov, pretože to, čo by som nezjedla ja, nedám nikomu.
A najzaujímavejšia zákazka bola zatiaľ aká?
Moja najväčšia torta bola pre firmu s 250 ľuďmi, vážila asi 45 kilogramov, merala asi meter a pol. Bola vyskladaná z viacerých kusov, uložili sme ju na tvrdú dosku, ozdobila som ju… No zabudli sme na “detail” – nevedeli sme ju prepchať cez dvere. Museli sme ju nakloniť až do 45-stupňového uhla, doteraz mám pri tých spomienkach zimomriavky. V blízkej budúcnosti ma čaká pečenie a zdobenie torty pre MISS Slovensko.
Foto: SHUTTERSTOCK
Prezradíme, že sa idete vydávať? Čiže skutočne na Slovensku zapúšťate korene! Budete si sama robiť svadobnú tortu?
Budem si robiť tortu, zákusky a uvidíme, kde skončíme (smiech).
Priťahujete peniaze, viete, čím zaujať, v čom podnikať. Viete si predstaviť aj rodinný život, bez práce? Lebo také obdobie vás zrejme čaká.
Verím, že to bude netradičná materská dovolenka, lebo ja si neviem predstaviť, že by som bola bez práce.
Veď mať dieťa je tiež práca.
Je to druh práce, z ktorej mám zdravý strach. Určite budem často volať mame (smiech).
Upečie si takáto vzdelaná a zaneprázdnená cukrárka ešte koláč pre seba? Povedzme v nedeľu?
Je veľa receptov, ktoré chcem skúsiť, takže som si povedala, že už nezjem to, čo poznám, aby som nejako aj vyzerala. Občas ideme s partnerom do kaviarne, kde vyskúšam zákusky, či ma nejaký nezaujme, alebo mu urobím doma jeho obľúbený cheescake.
Petra Zváčová (34)
Je Slovenka s medzinárodným titulom v cukrárstve. V Peru absolvovala kurz varenia pravej čokolády, v anglickom Birminghame sa naučila modelovať kvety z cukru, v Londýne vyštudovala školu cukrovinárstva, vďaka ktorej získala titul PME. Viac info o nej a jej tvorbe možno nájsť na webovskej stránke www.artcakes.sk.